Mačko Vinco
Vierka, ty si sa načisto zbláznila! Pani domovníčka ťa za toto zožerie zaživa!
Marienka, a čo som mala urobiť? Vyhodiť ho? Veď mi ho je ľúto! Veď je živý!
On je síce živý, ale o teba už takú istotu nemám, ak si ho tu necháš.
Marianka, moja, veď neboj sa tak! Veď to nie je žiadny tiger, len obyčajné mačiatko. Nech tu chvíľu pobudne, no?
Ach, čo ma nahováraš zasmiala sa Maša a pohladila malú ryšavú hlavičku nečakaného spolubývajúceho. Myslíš, že mi ho nie je ľúto? Kde si našla tohto úbožiatko? Veď aký je chudý! A aj chorý bude, pozri ani hlávku nedvíha. Taký poklad!
Idem s ním! Vierka si z vešiaka stiahla dlhý šál, ktorý uplietla Maša, zabalila doň nájdené mačiatko. Keď som končila dnes šichtu, išla som cez park. A on ležal na chodníku. Možno vyliezol z kríkov, možno ho tam niekto vyhodil. Snehom už takmer zaviateho by som si ani nevšimla, keby nebol ryšavý. Zdvihla som ho, bol celkom studený. Chvíľu som si myslela, že už je po ňom, ale potom som zistila, že ešte dýcha. Zobrala som ho a bežala až do internátu. Zaškerila sa, keď do smaltovaného hrnčeka nalievala mlieko na ohriatie. Pani domovníčka pozerala na mňa, keď som prefrčala okolo, až ústa jej ostali pootvorené.
Tak čakaj kontrolu. Ó, Vierka, poriadne ti to spočíta! Spomínaš si, ako sa rozčuľovala, keď Lídeň privliekla mačku? Len tak-tak ju nevyhodila. Porušuješ predpisy, v internáte žiadne zvieratá nesmú byť!
Marianka, ty ma nebonzneš? opýtala sa Vierka so strachom. Ak by prišla bezo mňa, schovaj ho, prosím. Iba mliečko mu ohrejem, potom ho odnesiem späť.
Choď už! Maša zhrnula šál s mačiatkom zo stola a upratala z košíka svoje pletenie. Nič som nevidela, nič neviem, nič nepoviem! zaspievala a s úsmevom zabuchla košík. Choď! Neboj sa!
Vierka odišla a Maša sa pozrela do košíka, pokrútila hlavou:
Nuž, mať také šťastie! Ryšavé drzé Dýchaj, úbožiatko! Vierka, tá je dobré dievča, ak by ti niečo bolo, nariekať bude týždne. A ja to mám zapotrebia?
Mačiatko mlčalo. Sotva dýchalo, ležalo so zatvorenými očami a na Mašine slová nijako nereagovalo.
V izbe sa pomaly zotmievalo. Večerný prítmie sa vkrádal do rohu a Maši sa nechcelo zažať svetlo. Mala rada túto chvíľu. Celý večer je pred ňou. Nie ako keď robí odpoludňajšie príde domov a hneď spať. A takto dobré! Dá sa čítať, porozprávať sa s Vierkou, popýtať sa, čo nové s Ivanom. Maša si povzdychla. Ona sa má! Má frajera a chce si ho zobrať. A Maša? Nikto, nič. Komu by bola taká veľká? Vierka, tá je ako bábika, oči ako rusallka, dlhé vrkoče. Krásna! A ona? Sila! Babka ju tak volávala, keď jedným pohybom vedela urobiť poriadok medzi svojimi troma bratmi. Chlapci boli mladší, ale riadni výmyselníci. Dnes už sú dospelí. Najstarší sa aj stihol oženiť, výbornú dievčinu si vzal. Vraj len prednedávnom bola Maša na svadbe doma v dedine. A ona stále sama. Nikto ani na obzore. Príliš nápadná je pre chlapov v meste výškou, postavou, ale kde nájdeš takého chlapa, aby sa k nej nebál postaviť? Možno má pravdu babka, keď ju volá späť domov. Ale čo tam? Chlapov v dedine niet, práca žiadna, iba družstvo. Škoda jej školy? Tu, vo fabrike, si ju vážia. Aj rekreačný poukaz jej dali. Maša si potriasla hlavou a zaháňala myšlienky. Veď aj na ňu raz príde. Nemožné, aby sa nenašiel niekto.
Vierka sa vrátila a začala hľadať pipetu, aby mohla kŕmiť mačiatko. Z misky nevypilo. Tupo strkalo ňufákom, ale nemalo sily. Maša odložila knihu a chytila ryšavého drobčeka do rúk:
Daj sem!
Nabrala pipetou mlieko, pridržiavala hlávku mačiatka, násilím mu otvorila papuľu a šepla:
No tak, žer! Vierka sa pre teba namáhala, nenechaj sa tu vysmädnúť!
Mačiatko sa dusilo, kašľalo, ale začalo piť.
Nazvali ho Vinco. Takmer rok nevedela pani domovníčka, že s dievčatami v izbe býva ešte niekto, než raz zazrela cez otvorené okno bleskurýchle prebehnúť ryšavý chvost z ulice.
A toto je čo zas?!
Jej výkrik dal do pozoru celý internát.
Pani Anna, prosím vás! Veď ste ani nevedeli že tu máme kocúra! Je veľmi šikovný! Chytá myši!
Aké myši? My žiadne myši nemáme! Toto je vzorný internát!
Samozrejme! Maša si prekrížila ruky na mohutnej hrudi, s úkosom sledovala domovníčku, nohou za seba postrčila obkrúcajúceho sa Vinca. Aj myši máme zvlášť vzorové! Tučné, vykrmené! Vinco ich mi pokladá ráno ku posteli. Nabudúce vám jedného ukážem. A možno aj trénera fabriky zavoláme, nech obzrie jeho lovecké úspechy.
Mária! Dopovieš sa! Pani Anna zmenila tón, vážne sa pozrela na Vieru. Tvoja robota? Ak sa vydáš, čo s ním? Zoberieš si ho?
Neviem. Vierka si vzala kocúra do rúk. Má ma rád, to áno, ale gazdinou si aj tak myslí Mašu. Bude sa mu cnieť…
Ale prosím ťa! pani Anna sa zasmiala, keď videla zmätenú Vieru. Ty o ňom rozprávaš ako o chlapovi. Vierka, on je mačka! Tam, kde mu dajú žrať, tam je mu dobre.
Nesúhlasím. Skúšam kadečo, aj tak sa tini k Maši. Vierka odovzdala kocúra spolubývajúcej a objala domovníčku okolo pliec. Tak čo, smieme si ho tu nechať?
Ty líška! pani Anna pokrčila plecami a pohrozila prstom. Aby ho nebolo vidno a nebolo ho počuť! Jasné? Inak vyhodia aj mňa, aj vás. A budú mať pravdu.
Vierkina svadba bola ako sa patrí, Maša ostala s Vincom sama. Dni sa zrazu vliekli smutnejšie. Anna ani nehľadala novú spolubývajúcu pre Mašu. Starý internát dosluhoval, dievčatá ticho dúfali, že sa onedlho presťahujú do nového. Výstavba sa chvíľu pohla, potom zastala, ale predsa niekam smerovala. Maša chodila s ostatnými pomáhať stavbárom cez víkendy, motala sa chodbami, predstavovala si, ako tu raz všetko bude. Práve v taký deň natrafila na svoj, hoci netušila, osud.
Mikuláš, rovnako prisťahovalec, ostal v meste po smrti rodičov. Nemal tu nič, ale život sa mu páčil viacej. Dievčat bolo dosť, ale Mikuláš mal svoje predstavy: žena s niečím, aspoň malým bytom, kto by mu mohol pomôcť. Maša do toho nezapadala, ale keď ju videl, ako prešla okolo, nedokázal odolať.
Jeho nešikovné dvorenie Mašu len rozosmialo.
Pane Bože, ja by som mu mohla hlavu hladiť! Je o hlavu nižší! Kam to až dôjde? smiala sa pri káve Vierke, ktorá ju prišla navštíviť.
Maša, veď predsa nie je dôležitá výška! Aký je ako človek?
Neviem, Vierka, úprimne neviem.
Pozorujúc, ako sa Vierka ťažko stavia zo stoličky a hladí domáceho kocúra, pridržiava si nemalé bruško, Maša jemne zmäkla.
Je to ťažké? pýtala sa a podávala kompót.
Ani nie, len je to zvláštne. Ako by som čakala na stanici vlak na lepší život. Len čakám a myslím nech už príde. Vierka prijala pohár, pobozkala kamarátku, zamávala Vinco a odišla. Zbohom, Vinco, dávaj na Mašu pozor!
Možno Vierkine bruško, možno dlhá Mašina samota spôsobili, že sa Mikuláš začal objavovať stále častejšie. Vinco ho hneď nemal rád. Syčal, hrbil sa, keď prišiel, utekal na parapet k oknu a bil sa chvostom o boky, pripravený vyskočiť na návštevníka. Maša ho vyháňala do zimy, vedela, že na noc príde a potom sa bude urazene držať stranou. Vysvetlenie nepoznala.
Žeby žiarlil? pokrčila plecami na otázky Anny, za ktorou Vinco chodil, keď Mikuláš navštívil Mašu.
Asi aj žiarli. Alebo niečo tuší. Daj si pozor, Maša. Nech si neublížiš. Pohrá sa a nechá ťa, ako potom?
Nebojte sa, pani Anna, neverím tomu.
Ach, dievča, veď ty si užijes svoje.
Vinco aj domovníčka mali pravdu.
Maša si najskôr nič nevšimla jogurt bol kyslý, aj huby, čo švagriná poslala, stihli zoť. Ale ubehli týždne a ona len jedla a spala. Keď stretla Vierku s kočíkom, postavila sa smutne pri ceste.
Maša! Ako si sa len dostala? Aký je termín? Už si mu to povedala?
Maša stála, poriadne otrasená. Myšlienky jej lietali, kdesi v diaľke sa jej v hlave ozval tichý hlas pani Anny:
Pozor
A práve tento jemný hlas ju priviedol do reality. Zatriasla hlavou a s pevným krokom utekala domov. Musí povedať Mikulášovi. Voľný život skončil. Treba myslieť na budúcnosť.
Lenže tú budúcnosť mala riešiť sama.
Prepáč, Maša. Nejde to. Odkiaľ viem, či je to môj syn? Nesúhlasím. Odsotil kocúra, ktorý naňho útočil, a ešte poriadne kopol. Choď preč!
Vinco sa však vyšmykol a predsa sa mu podarilo zachytiť sa na jeho nohaviciach, takže výkrik, ktorý sa mužovi vydral, Mašu, prekvapivo, rozosmial:
Nechaj ho, Vieňko! Ešte sa ním otráviš! Takúto pliagu doma nepotrebujeme, nech si ide.
Ešte dlho potom sedela vzpriamene na stoličke a dívala sa na dvere, ktoré sa zavreli za Mikulášom. Vinco sa obtieral okolo jej nôh, potom vyskočil na kolená, čo mu zvykla zakaždým zakazovať, a sedel tam, kým ho Maša neodtlačila.
Dosť bolo smútenia. Chcem čaj. Teplý.
Svojho syna Maša zapísala na seba. Pozerala zamestnankyni na matrike priamo do očí:
Otec nie je. Nikdy nebol. Matka je. Stačí?
Vierka pripravila bábatku výbavičku a pani Anna vypátrala cez známych lepší kočík a chodila šéfovi fabriky uprosiť Maši lepšiu izbu. Stavba však zastala, a riaditeľ len mykol plecami.
Rád by som, ale nejde to. Zatiaľ musia stačiť tu, potom uvidíme.
V izbe bolo chladno, aj keď sa snažila upchať každú škáru. Preto nevyháňala od syna kocúra, ktorý hneď zistil, že to kričiace klbko je teraz jeho vlasť. Vinco si ľahol k nemu a malý sa hneď utišil, keď pod bokom cítil teplo ryšavého pestúna. Maša, pozerajúca na tú zvláštnu mačaciu lásku, sa iba usmievala a kocúrovi dávala niečo chutné, čo však nebolo ľahké peňazí bolo málo a bez pomoci bratov by bola stratená. Mikuláš sa stratil, odišiel z mesta a Maša ho už nechcela vidieť. Pomoc nečakala, zbytočne by si len trápila srdce. Vyškrtla ho z pamäti, nechala si len to najlepšie syna.
Rodina prišla celá, keď Mašu a malého pustili z nemocnice.
Pozri, aký bucľatý! Pravi bohýňa! Maša, úplne po tebe!
Maša počúvala a od úľavy mala na krajíčku slzy, hoci za celý život neplakala. Nik ju nesúril, nevyčítal. Práve naopak, švagriná si ju vzala bokom do kuchyne a pošepkala:
Správne, že si porodila! Už nebudeš sama. A ver mi, nájdeš dobrého chlapa, Mašká, netráp sa. Nie všetci sú takí gauneri. A za syna neboj, pomôžeme. Vychováme chlapca, neváhaj.
A veru slovo dodržali. Každé dva týždne prišiel do mesta niektorý z bratov, doviezli Maši s malým darčeky. Maša vybaľovala košíky a vrecká a tajne utierala slzy. Ako málo človeku stačí len vedieť, že nie je sám. Že sú pri ňom ľudia, ktorí ho milujú a podržia. A ak dačo, s tvojím dieťaťom ostanú ako so svojím vlastným. Také chvíle mala rada, hoc ju hnevalo, že plakala, ale vedela, že nie je sama.
Jasle pre Viliama boli riadnou skúškou. Stále bol chorý a Maša sa trhala medzi prácou a domovom. Nebyť Anny a Vierky, vzdala by to a vrátila sa na dedinu. Ale tam by musela bývať v jednom dome so starším bratom nechcela im byť na obtiaž.
Sedávajúc pri postieľke syna, ktorý sa krútil od horúčky, spomínala nešťastnú lásku a rozmýšľala, že nie každému je dané nájsť dobrého človeka. Už presne vedela, čo chce od toho, kto možno príde do jej života: nepotrebovala rečičky, sladké slová, na ktoré bol Mikuláš expert. Chcela len niekoho, kto jej ticho uvarí čaj, pohladí po vlasoch a pošle spať Choď, ja postrážim syna! Potom ich cez víkend vezme do zoo a kúpi Viliamovi balón. Pochváli jej boršč a rezne, potom konečne pripevní poličku, čo už mesiace leží v kúte. Ktorí bude pri nej. Vždy.
A viac netreba. To je rodina.
Spánok prichádzal ako nepozvaný hosť, Maša si privrela oči na stole pri posteli syna a driemala skrútená do klbka.
Jednej takej noci sa stalo niečo, čo jej život obrátilo hore nohami konečne zasadilo bodku za všetkým a vytvorilo šťastný príbeh.
Viliam bol chorý tretí deň. Horúčka neustupovala, Maša bola na pokraji síl. Pediatrička z vedľajšieho vchodu chodila denne, bez volania, a po prehliadke len krútila hlavou:
Nič nové, všetko robíte správne. Počkáme, silný organizmus, zvládne to.
Maša nespúšťala syna z náručia keď konečne usnul, zase plakal, chytal sa za uško. Anna večer priniesla čerstvý vývar, pohladila dieťa po spotenom čele:
Ako horí!
Teplota nejde dole, nech robím, čo robím.
Možno je to dobre. Znamená to, že bojuje. Tak hovorí doktorka.
Viem, ale neviem sa na to dívať, keď plače. Bolesť, malý…
Prejde! A keby si sa ty zrútila, ešte ti pridáš starostí. Najedz sa, ľahni si!
Maša prikývla, nachystala obklad a Anna potichu vyšla z izby.
Vinco si našiel miesto pri dieťati, kýval chvostom, Viliam sa s ním hral, potom zaspal vedľa neho, ešte kým Maša dokončila obklad. Hľadela chvíľu, či ho prebudiť, ale nechala ho spať.
Zobrala si kastrólik, potichu vyšla na kuchyňu zahriať vývar. Keď stála pri sporáku, začula niečo padnúť, rozbiť sa a vzápätí detský plač. Všetko nechala, utekala späť. Otvorila dvere a na pár sekúnd skamenela potom zobrala stoličku a ponáhľala sa na pomoc kocúrovi.
Obrovská krysa zápasila o život. Vinco bol okolo nej ako blesk, ale už mal roztrhané ucho a bok. Maša chcela udrieť, ale Vinco vyskočil, schmatol krysu za krk a tak pevne ju škrtil, že kým ho Maša z nej odtiahla, už bola mŕtva.
Vinco, môj zlatý, už stačí, spravil si svoje!
Kocúr akosi detinsky fňukol a capkal ku postieľke, kde ešte plakal Viliam. Maša pribehla a s hrôzou pozrela, že vedľa leží druhá krysa síce menšia, ale pre ňu obrovská. Chytila syna, otvorila dvere a zakričala na celý vchod:
Pomoc!
Hodinu nato už mala syna zabaleného a odchádzala spolu k Anne, ktorá jej dala kľúče od svojho bytu a sľúbila, že sa postará aj o kocúra.
Tomu sa povie hanba! Krysy! U nás! Veď sa to nedávno deratizovalo! Anna bola rozčúlená, poriadok pre ňu vždy bol prvoradý, ale na starý budovu nič nezmohla, to ju hnevalo.
Upratala izbu, zobrala Vinca do svojej služiťárne a pustila sa mu ošetrovať rany.
Si hrdinský kocúr, Vinco! Nebolo darmo, že som ťa tu nechala. Takých hľadaj!
Vinco ležal, ťažko dýchal, ani sa nesnažil čistiť. Odmietol jesť a Anna spozornela to nie je dobré. Ráno, keď odovzdala službu, utekala za Mašou:
Dohliadni na Viliama! Maša už zmätkovala, zbierala sa. Kam s kocúrom? Kde máme v meste veterinára?
Jasné, je veterinárna klinika o pár blokov od internátu. Choď rýchlo!
Maša naozaj utekala. Vinco ležal v izbe na koberci, vystreté labky, ledva dýchal.
Vinco môj! Vydrž! Hneď prídeme na rad!
Dobehla na veterinárku. Predbehla mladé dievča v bielom plášti a rozhodne žiadala:
Okamžite lekára! Najlepšieho! Hneď!
Tá sa chcela brániť, ale keď si Mašu prezrela, len kývla a odišla, ukázala na lavičku:
Počkajte tu.
Maša držala Vinca, sledujúc každý jeho nádych, už sa chcela vydať lekára hľadať sama, keď sa otvorili dvere a vchádza ozajstný obor.
Čo sa stalo? hlas ako zvon Maša neodpovedala.
Spamätala sa na lekárov pohľad podala kocúra:
Toto…
Kto mu to spravil? poľahky, ako pierko, ho prezrel.
Krysy.
Na túlavého nevyzerá. Ako je vyšuchtený.
To je môj kocúr.
Kde sa zohnal ku krysám? Chodí von?
Nie, v izbe!
Neveriteľné.
Už stačí tých otázok! Zle mu je! Urobte niečo! Pomôžte mu! vybuchla Maša, slzy v očiach. Vinco v rukách lekára vyzeral bezmocne. On zachránil môjho syna!
Ale kričať nie je potrebné. Som Štefan. A vy?
Mária.
Toto si zapamätám na budúce. Nemám rád, keď sa kričí. Lepšie je pokojne sa rozprávať.
Lekár pokrútil hlavou, nečakane sa usmial:
Pomôžeme mu! Nebojte!
O niekoľko rokov neskôr si veľký ryšavý kocúr Vinco ticho obíde detskú izbu skontroluje každý kút, vyskočí do postieľky hneď vedľa rozkladacieho gauča, kde spí Viliam. Malá Lenka sa k nemu vo sne otočí, vsunie prsty do hustej srsti, Vinco zamňauká a spieva jej svoju mačaciu ukolébavku, aby spala ešte pokojnejšie. Ani si nevšimne, keď do izby vstúpia rodičia. Maša opraví deku synovi, nasadí Lenke ponožku a objíme muža:
Dobrý pestún, však, Štefan?
Lepší ani neexistuje. Štefan pohladí kocúra po tom, kedysi ním operovanom uchu. Takých mačiek je ako šafránu.
Vinco je zlato. Vidíš, až svieti.
Vinco sa pritúli k Mašinej ruke, natiahne sa k Lenke, obíme ju labkou. Maša zhasne lampu, zavolá muža za sebou a ticho zavrie dvere. Jej deti sa nikdy nebáli tmy vždy vedeli, že Vinco je pri nich. A pri ňom sa báť netreba.
