Vy ste si zobrali byt na hypotéku? nadšene zvolala Jana. Bože, to je úžasné, dcérenka moja! Vynikajúce!
Lýdia sa na druhej strane slúchadla zasmiala a Jana začula, ako za ňou niečo šomre zať.
Mami, prečo tak kričíš, počujú ťa susedia…
Nech si počujú! uškrnula sa Jana. Kedy sa môžem prísť pozrieť? Dnes? Zajtra? Upečiem štrúdľu, tú s jablkami, čo má Michal najradšej.
Lýdia na chvíľu zmĺkla.
Príď v sobotu, práve dáme dokopy nábytok.
V sobotu Jana stála uprostred svetlej obývačky a pomaly sa otáčala okolo svojej osi. Obdivovala vysoký strop, široké okná, čerstvú omietku na stenách. Novostavba rozvoniavala farbou a drevom.
Kuchyňa je obrovská, predstav si! Lýdia viedla mamu cez chodbu. A máme aj zasklený balkón, tam sa vojde kočík.
Krása, pohladila Jana stenu. Michal, dobre si to vymyslel!
Zať len pokrčil plecami.
Snažíme sa, pani Jana.
Pri obede si Jana naložila druhý kúsok štrúdle a konečne povedala to, čo jej ležalo na srdci už od rána.
Ja som sa o vás tak bála, ani si neviete predstaviť. Lýdia v siedmom mesiaci a vy stále v podnájme, kde vás mohla domácnosť každý deň vyhodiť. To nie je normálne!
Lýdia sa pozrela na Michala. Jana si všimla, ako dcéra nenápadne stisla pery.
Mami, zvládali sme to.
Zvládali ste, Jana položila vidličku. A ja som v noci nespala, stále som rozmýšľala: čo s vami bude, čo ak sa niečo stane? Dieťa potrebuje istotu, vlastný domov.
Michal si odkašľal a odsotil tanier.
Splátka nie je malá. Ale vypočítali sme si to.
Veľká? spozornela Jana.
Tak akurát, rýchlo odpovedala Lýdia. Na Bratislavu normálna.
Jana pozrela na dcéru, na jej napäté ramená, na to, ako Michal zamyslene sleduje vzor na obrus, a pochopila, že sa obaja boja. Ale nedali by to pred ňou najavo.
Tak počúvajte, Jana znela rozhodne. Ja vám budem pomáhať. To sa ani nepreberá. A Michalovi rodičia tiež prisľúbili?
Prisľúbili, kývol Michal. Mama povedala, že prispejú každý mesiac ako bude možné.
No vidíte! Jana sa oprela o operadlo. Zvládnete to. Spolu, nie ste na svete sami.
Lýdia sa neisto usmiala, ale obavy z jej pohľadu nezmizli…
Arpád sa narodil v marci, silný, hlučný, zdravý. Jana chodila každý týždeň, varila polievky, prala plienky, kočíkovala vnúčika po sídlisku novostavby.
Život sa ustálil. Michal dostal povýšenie a Lýdia začala hovoriť o druhom dieťati.
O dva roky prišla na svet Barborka a byt opäť naplnil detský krik, rozhádzané hračky a prebdené noci. Jana sa pozerala na šťastné oči svojej dcéry a myslela si, že všetko sa podarilo.
A potom Michala prepustili.
Jana sa to nedozvedela hneď. Lýdia vždy uhýbala odpovediam, hovorila, že sú len trochu unavení. Pravda vyšla najavo náhodou, keď prišla Jana neohlásene a našla dcéru uplakanú nad kopou papierov.
Neťaháme to, mama, šepkala Lýdia. Tri mesiace meškáme. Banka volá každý deň.
Jana robila, čo mohla, zháňala peniaze po rodine, známych, no stále to nestačilo. Michalovi rodičia sami ledva vyžili, keď svokor skončil v nemocnici.
A po polroku im byt zobrali…
Jana sedela u kamarátky Oľgy a nevedela sa donútiť vziať do ruky čaj.
Teraz bývajú v garsónke, stiskla Jana šálku. Dve deti, Oľga! Arpád má štyri, Barborka dva. Niet kde vyrásť, niet kde sa hrať, stále sú na sebe! Štyria ľudia v jednej izbe!
Oľga len krútila hlavou.
Ježiši, Jana, to je strašné!
Vravelia som im, zvládnete to, slzy si utierala Jana. Sľúbila som, že pomôžem. Ale čo zmôžem? Dôchodok je smiešny, brigády občasné. To ja ich presvedčila, že všetko bude dobré!
Nemohla si vedieť, ako sa to zvrtne.
A komu je to platné? odložila Jana šálku. Deti sa majú lepšie? Lýdii je ľahšie?
Jana si skryla tvár do dlaní. Myslela si, že život dcéry sa upokojil. Ale bolo len horšie. Predtým žili v podnájme aspoň sami. Teraz s dvomi deťmi!
Čas plynul…
Lýdia a Michal konečne splatili dlh banke. Táto správa bola pre Janu najlepšia po dlhom čase.
A čo teraz? spýtala sa Jana.
Zase šetríme na vlastné bývanie, priznala Lýdia. Možno to tento raz zoberieme niečo menšie.
Nech je ako chce, prikývla Jana, hoci ju dcéra nevidela. Hlavné, že svoje.
Ubehli ďalšie dva roky. Arpád mal šiesty rok, a Jana prišla na jeho narodeniny s veľkou krabicou pod pazuchou. Stavebnicu vyberala tri hodiny, kým našla tú pravú, s autíčkami a garážou, o ktorých Arpád sníval už od zimy.
Babka! vykríkol chlapec, vrhol sa Jani okolo krku. To je pre mňa?
Pre teba, pre teba, pobozkala ho na vlasy. A ešte toto.
Jana vytiahla obálku a podala ju Arpádovi. Chlapec nakukol dnu a oči mu zažiarili.
To je koľko?
Dvesto eur. Jana si kľakla. Chcel si nový telefón? Tak začni si šetriť. Babka pomôže.
Arpád privinul obálku k hrudi a utekal sa pochváliť darčekmi Barborke. Lýdia stála vo dverách kuchyne, pozorovala scénu, no Jana nevenovala zvláštnemu výrazu dcéry pozornosť.
O dva týždne Jana vytočila Arpádove číslo. Zdvihol po treťom zvonení.
Haló, babka!
Ahoj, láska moja! Ako sa máš? Čo nové?
Dobre! zahlásil Arpád. Na leto mi kúpili nové oblečenie, šortky, tričká, a svietiace tenisky!
Jana spozornela.
Aké oblečenie? Odkiaľ na to rodičia vzali peniaze?
Mama vzala tie, čo si mi dala, povedal nevinne Arpád. Mama vravela, že telefón kúpi potom, že oblečenie je teraz dôležitejšie.
Jana zamrzla s telefónom pri uchu. V hrudi sa jej zdvihlo niečo ťažké a horúce.
Zavolaj mi mamu, ticho požiadala Jana.
Je zaneprázdnená.
Dobre, Jana s námahou vylúdila úsmev. Maj sa, láska moja.
Jana položila mobil a sedela ešte desať minút bez pohnutia. Zrejme bude musieť znova vychovávať dcéru!
Na druhý deň ráno bola Jana u Lýdie.
Ako si mohla? rozčúlila sa Jana. Tie peniaze som dala Arpádovi! Jemu, nie tebe!
Lýdia unavene privrela oči.
Mami, upokoj sa.
Čože? hromžila Jana. Dieťa snívalo o telefóne! Zámerne som mu dala tie peniaze na šetrenie! A ty si ich minula!
Lýdii stvrdla tvár v maske.
Urobila som, ako som uznala za vhodné.
Ako vhodné? Jana sa skoro dusila hnevom. Minúť cudzie peniaze na šortky?
Dieťa potrebovalo letné oblečenie, pokojne odvetila Lýdia. Navyše nemali sme nič navyše.
Nemohla si mi povedať? Poradiť sa?
Nie, mami, prešla Lýdia hlavou. Vo vlastnom dome rozhodujem ja, čo s peniazmi. To sa ťa netýka.
Netýka?! Jana už kričala. Mňa nezaujíma, ako narábate s peniazmi? Už s hypotékou ste to nezvládli, byt ste stratili! Vidno, že ste nešikovní obaja!
Lýdia zbledla, no mlčala.
A teraz ešte beriete dieťaťu peniaze! Jana neprestávala. Hanba! Hanba!
Choď, mami. Prosím, choď.
Jana sa otočila a odišla bez rozlúčky. Vo vnútri ju pálila zlosť. Dcéra urobila nesprávne, a ešte ju aj poslala preč! Nevadí, Lýdia ešte prilezie! Bude prosiť o odpustenie!
Ale prešiel mesiac, Lýdia nevolala, na správy nereagovala.
Jana znova sedela u Oľgy v kuchyni, v ruke stískala papierový obrúsok.
Odvrhla ma, rozumieš? krútila hlavou Jana. Vlastná dcéra! Vnukov neuvidím, neberie mi telefón.
Oľga doliala čaj.
Čo si jej vtedy povedala?
Pravdu! Jana rýchlo povedala. Že nevedia hospodáriť s peniazmi, že sú nešikovní! Nebola to pravda?
Oľga chvíľu hľadela z okna.
Ty si peniaze naozaj dala vnukovi?
Áno.
Tak potom boli jeho, otočila sa Oľga. Už to neboli tvoje peniaze.
Ale ja som dala na telefón!
Oni dali na oblečenie, pokrčila Oľga plecami. Dieťa potrebovalo na leto niečo na seba, nie šetriť na mobil.
Jana chcela niečo povedať, Oľga ju však zastavila.
A tú hypotéku si im nemusela pripomínať. Roky to splácali, obaja robili, starali sa o deti. A ty si im povedala, že sú nešikovní.
Veď ja len z dobrej vôle, zvesila ramená Jana. Veľmi mi na nich záleží.
Záleží ti, kývla Oľga. Ale akurát im ubližuješ. Možno by si mala zavolať ty prvá. Ospravedlniť sa.
Jana našpúlila pery a odvrátila sa. Nie, ona je staršia, a chcela len to najlepšie.
