Moji rodičia vždy žili ďaleko odo mňa, a keď som bola malá, nechávali ma u starých rodičov, pretože práce mali vždy vyše hlavy. Peniaze síce nikdy neboli problém, ale prioritou bola ich kariéra, nie nejaké spoločné chvíle so mnou. Čo už, nakoniec som mala s babkou a dedkom omnoho lepší vzťah než s vlastnými rodičmi. Boli pri mne stále, držali ma nad vodou a povzbudzovali v každom bláznivom nápade.
Keď mi konečne svitlo na občianskom, zdedila som po starých rodičoch dva byty. Nuž, osud zamiešal karty! Predala som ich a za tie eurá, čo som dostala, som si kúpila domček v Trnave, kde som práve študovala na univerzite. Počas mojich štúdií sa rodičia objavovali v mojom živote asi tak často, ako sneh v júli teda vôbec nie. Ich absenciu som už brala ako bežnú súčasť života.
Lenže, ako to už býva v živote, aj to pekné raz skončí a tak, keď som študovala, starí rodičia odišli na večný odpočinok. Cítila som sa od svojich rodičov ešte vzdialenejšia. Veď keď som ich najviac potrebovala, boli ďaleko – ako Žilina od Košíc na bicykli. Odkedy medzi nami nebola žiadna skutočná väzba, ťažko sa mi hľadalo v sebe miesto aj na nich. Veď nevedeli si na mňa nájsť čas, keď som bola dieťa, tak prečo by som ja mala teraz behať za nimi?
A potom sa to stalo zrazu ich začalo hnevať, že z predaja bytov nič nedostali. Ani ma nenapadlo im niečo dávať. Veď kde boli, keď som potrebovala pohladenie či povzbudenie? Teraz je čas, aby som si ja dala na prvé miesto samu seba. Ich kydanie, že na nich nemám čas, som v pohode ignorovala. Veď oni mi dali ten najlepší príklad vždy dať prácu a vlastné potreby na prvé miesto.
Moja odpoveď na ich sťažnosti bola jednoduchá Nemám čas, som v robote. Kto iný by to mal pochopiť, ak nie oni? Veď sami si vybrali kariéru a prácu nad rodinu už dávno. To, že sa teraz sústreďujem na seba a svoje sny, je takým mojím spôsobom, ako nahradiť ich neprítomnosť a dať na prvé miesto radosť a pohodu vo svojom vlastnom živote.
