Môj manžel meškal na pohreb môjho otca. V ten istý deň som zistila, kde naozaj bol.
Manžel volal pätnásť minút pred obradom a otravne záľobil, že ho zdržala zápcha, že “takýto deň je smola”, že “už je na ceste”.
Stála som vtedy pred kostolom v Bratislave, v čiernom kabáte, ruky som mala studené a zvierala som kabelku, ako by mala zachrániť svet. Prikývla som do telefónu, hoci vedel, že ma cez mobil neuvidí.
Ľudia sa pomaly presúvali dovnútra. Niekto mi podal vreckovku, iný sa dotkol môjho ramena. Všetci boli, len on nie. Truhla už čakala pri oltári. Pozerala som na ňu a neodvážila sa myslieť na to, že otec vždy kládol otázku: “Dorazí tentokrát Jožo načas, či sa mu zase niečo prihodí?” Sľubovala som, že na takéto veci sa nemôže meškať. Do práce, na večeru, na oslavu, miliónkrát ale nie sem.
Omša začala bez neho. Mobil mi v kabelke zavibroval raz, potom druhýkrát. Ignorovala som ho radšej som v duchu rozmýšľala, ako je možné, že niekto má na smútok taký zmysel pre timing.
Po obrade niekto vyfotil skupinovú fotku. Takú obyčajnú tváre, kvety, šedá obloha. Večer som ju uvidela na Facebooku. A popri tom, úplnou náhodou, objavila som aj iný záber. Pridaný v rovnakom čase, ten istý deň, ale miesto nemalo nič spoločné s cintorínom.
Stála som chvíľu pred obrazovkou mobilu a nechápala, čo vlastne vidím. Fotka bola jasná, všade balóny, jedlo, smiech, celá atmosféra ako z krstín. Niektorý vtipkár označil reštauráciu, priklepal čas, dával srdiečka do popisu. Všetko bolo také hravé a veselé, presne opačné ako môj deň.
Na druhom pláne, pri okraji, som uvidela jeho tvár. Úsmev od ucha k uchu. Vyzeral oddýchnutý ten výraz som už dávno nevidela. Stál vedľa nej. Ženy, o ktorej som vtedy ešte netušila, že existuje, no intuícia mi okamžite napovedala. Mala ruku priateľsky položenú na jeho ramene, príliš ležérne na “kolegyňu” či “známu známych”.
Čas na snímke bol presne ten, keď som stála pred kostolom a počúvala jeho rozvláčne vysvetľovanie, že “už to bude”, že “za chvíľu skrúti”, že “stačí pár minút”.
Cestu domov si nepamätám. Pamätám si však ticho v byte, otcove foto na komode a to jediné, čo mi vírilo v hlave ako ozvena: ako sa dá tak zle vypočítať čas?
Keď sa Jožo nakoniec objavil, všetko už bolo za mnou. Pohreb, kar, prvý šok aj trapné mlčanie. Vošiel potichu, asi dúfal, že sa vyparí bez povšimnutia. Stále mal na sebe košeľu, ktorú som nikdy predtým nevidela. Vonial cudzími parfumami a troškou borovičky.
Prepáč začal hneď vo dverách. Naozaj som nechcel…
Nenechala som ho ani dokončiť. Položila som mobil na stôl a posunula ho jeho smerom. Pozrel sa na displej najprv zmätene, potom mu úsmev spadol z tváre.
To nie je tak, ako si myslíš vyhrkol. Bola to len oslava narodenín u známych, zastavil som sa na chvíľu, chcel som ešte stihnúť…
Nestihol si prerušila som ho. Pohreb môjho otca.
Posadil sa do stoličky ako cementový vrece. Prstami si prebehol vlasy jeho obvyklý nervózny rituál. Rozbehol prednášku o zlých plánoch, o doprave, o tom, že si myslel, že má viac času. O tom, že ma nechcel zraniť. Ani dnes, ani nikdy.
Počúvala som, ale každé slovo bolo cudzie ako by mi prednášal históriu starého Ríma. V mojej hlave bol obraz otca, ktorý si upravuje kravatu pred dverami a presviedča ma, že “všetko sa dá usporiadať”. Ukázalo sa, že nie všetko.
Choď, prosím povedala som nakoniec.
Ako to myslíš? pozrel na mňa, vyzeral prekvapene. Veď sa môžeme porozprávať.
Už sme sa porozprávali odvetila som pokojne. Teraz odiď.
Zbalil sa narýchlo pár vecí do tašky, nabíjačka, tá jeho nová košeľa. Stál vo dverách, akoby čakal, že ho zastavím. Neurobila som to. Ďalšie dni volal, písal správy, ľutoval, vysvetľoval, sľuboval, prisahal, že už nikdy nebude meškať. Že už pochopil. Všetky tie slová ako keď hráš pexeso, a stále obraciaš rovnakú kartičku.
Stretli sme sa ešte raz. Sadol si oproti mne, vystrašený, akoby zažil vojnu. Hovoril, že chce späť, že všetko opraví, že ma miluje. Pozerala som na neho a cítila som len jediné: unavenie. Nie hnev, nie nenávisť. Len hlbokú únavu z človeka, ktorý si dokáže vybrať cudzí narodeniny pred mojím smútením.
Tak si to už, Jožo, sám spočítaš.
