Miško, už nám došlo slnečnicové olej a z prášku na pranie ostalo už len na jedno pranie, hovorí Vierka a stojí vo dverách s mokrými rukami utieranými do zástery. Mali by sme zájsť do obchodu, mám celý zoznam vecí.
Michal sa ani neodtrhol od obrazovky, kde práve beží napínavý futbalový zápas. Len zamračene pokrčil plecom.
Vierka, veď vieš, aká je situácia, natiahne unavený tón, ani sa na ňu neobzrie. V podniku znova mešká výplata. Majster povedal, že prémie tentokrát nebudú. Dal som ti predvčerom posledných päťdesiat eur. Musíš ešte natiahnuť.
Vierka si bezmocne povzdychne. To natiahnuť počúva posledného pol roka stále dookola. Ako keby sa rozpočet v rodine dal donekonečna naťahovať ako guma. Bez slova sa vráti do kuchyne, otvorí chladničku a pozrie na osamelý pohár zaváraných uhoriek a kastról so zvyškom včerajšej polievky. Polievka bola len zo slepačích chrbtech, pretože normálne mäso nemali už tri týždne.
Vierka pracuje ako hlavná sestra v ružinovskej poliklinike. Plat má pravidelný, ale nie veľký. Kedysi, keď Michal nosil domov poctivé peniaze, mali sa celkom fajn: chodievali na Oravu na chatu, kupovali si nové oblečenie a chladnička praskala vo švíkoch. Potom, podľa Michala, prišla kríza aj do ich firmy výplaty krátili, prémie zrušili a Michal prinášal len toľko, čo ledva pokrylo elektrinu a benzín do auta.
Celá ťarcha domácnosti padla na Vierku. Brávala si služby navyše, aj nočné, aby nejako stačila pokryť všetko potrebné. Michal prichádzal domov, v perách mal sťažnosti na celý svet, sadol na gauč a očakával trojchodovú večeru.
Natiahnuť, zamumlala Vierka a pozrela na prázdnu dózu od oleja. Kde ešte natiahnuť, už to čoskoro praskne.
Na druhý deň sa po práci, ako vždy, zastaví v Bille. Dlho sa díva na pruh bravčového krku, ale nakoniec si do košíka dá len kuracie žalúdky. Lacné, ale nejako sa dajú uvariť na smotane. Pri pokladni vytiahne z peňaženky posledné centy. Do zálohy do výplaty ostávajú ešte tri dni a peňaženka je prázdna.
Večer, keď žalúdky vrú na sporáku, Vierka sa rozhodne utrieť prach v predsieni. Michal už spí, sýty po večeri, pivku, ktoré si údajne kúpil za nazbierané drobné. Uchopí jeho bundu, aby ju upravila do skrine, a v náprsnom vrecku narazí na niečo tvrdé.
Starý zvyk obhliadnuť vrecká pred praním bol rýchlejší ako pochybnosť. Vyberie zložený papierik.
Nie je to bloček z potravín. Je to výpis z bankomatu, vytlačený dnes o 18:45. Vierka ho rozbalí a nohy jej zamrznú.
Zostatok na účte: 6 500 eur.
Mrkne, či sa jej to len nezdalo. Nie, čísla sedia. Nadzovšetko je jasne napísané: Pripísanie mzdy: 1 200 eur.
Tisícdvesto eur. Domov doniesol päťdesiat. Povedal, že je to všetko.
Vierka sa zosunie na taburetku v chodbe. V hlave jej duní. Spomenie si, ako pred mesiacom chodila v deravých čižmách, ktoré prepúšťali vodu, lebo Michal tvrdil: Vierka, zadrž, nemáme peniaze. Ako si namiesto zubára dávala tabletky proti bolesti. Ako kupovala len tie najlacnejšie kuracie chrbty.
V hrudi sa rozleje trpká, žeravá krivda. Už to ani nie je krivda je to podpásovka. Ona šetrí na všetkom, a Michal pritom schováva stovky eur. Na čo? Na nové auto? Na niekoho iného? Alebo len preto, že si myslí, že žena má všetko ťahať sama?
Vierka opatrne strčí lístok späť do vrecka. Chce sa jej vtrhnúť do spálne a tresnúť mu s ním o hlavu. Rozhádzať taniere, vyhnať ho z domu. Ale ovládne sa. Hádkou nič nezmení. Začne sa vyhovárať, že to je chyba banky alebo že šetril na prekvapenie.
Treba hrať inak.
Vierka ide do kuchyne, vypne sporák. Hotovo, žalúdky sú uvarené, ale chuť na jedlo jej zmizla. Dám ich do krabičky a tú si odložím do svojej tašky, s ktorou chodím do práce.
Keď nie sú peniaze, nie sú peniaze, pomyslí si s jemnou iróniou.
Ráno Vierka odíde z domu skôr, bez raňajok pre manžela. Nechá na stole čistý tanier a lístok: Prepáč, jedlo došlo, peniaze nie sú. Daj si pohár vody.
Celý deň v poliklinike pracuje ako automat, ale v duchu plánuje večer. Na obed si dá poriadnu porciu guláša s knedľou a kompót s makovníkom v závodnej jedálni. Prvýkrát po dlhej dobe sa normálne naje.
Domov príde s ľahkou taškou. Žiadne ťažké nákupy, žiadne balíky. Ruky prázdne, chrbát vystretý.
V chodbe ju čaká Michal, nespokojný.
Vierka, prečo si taká neskoro? Som hladný ako vlk. Ani vajce v chladničke, do obchodu si šla?
Vierka si pokojne vyzlečie kabát, vyzuje sa a ide do izby.
Nie, Miško, nešla.
Akože nešla? ide za ňou. A čo budeme večerať?
Nič, sadne si a vezme si knihu. Veď som ti predvčerom hovorila. Niet peňazí. Výplata až o dva dni. Dnes som v práci pila len čaj, tak vydržím. Vydrž aj ty, veď je kríza.
Michal na ňu neveriacky zíza.
To myslíš vážne? Kde je aspoň polievka? Veď vždy niečo vymyslíš!
Fantázia došla, milý. Z ničoho sa fašírky nerobia. Ja som svojich päťdesiat utratila za nájom a autobus. Hotovo. Rozpočet nula.
Zostal stáť a chvíľu otváral a zatváral ústa. Evidentne čakal, že Vierka niečo vymyslí, požičia si, alebo nájde ešte nejakú zázračnú konzervu. Ale nič.
Ty si teda číslo, prehltol. A ja čo mám robiť?
Tak nič, daj si pohár vody, alebo choď radšej spať, hlad sa lepšie znáša v spánku.
Michal sa urazil, tresol dverami a išiel do kuchyne. Bolo počuť, ako otvára skrine, šuští sáčkami a krabicami. Nakoniec zrejme našiel zvyšok suchých cestovín, celým bytom sa onedlho šíri vôňa rozvareného cestovinového cesta. Vierka sa pousmiala. Prázdne cestoviny bez masla a šunky ideálne menu pre milionára s pár tisícami na účte.
Na ďalší deň sa všetko zopakuje. Vierka sa naje v práci, po ceste si dá kávičku a šišku na lavičke v parku a domov dorazí pokojná a sýta.
Michal ju tentoraz čaká už s nervozitou.
To už nie je vtipné, Vierka! Druhý deň žerem suché cestoviny! Ty si robíš srandu? Kto je domáca pani?
Som manželka, nie kúzelníčka, odpovie a chladne sa usmeje. Nemám za čo nakupovať. Daj mi peniaze, pôjdem, navarím polievku, spravím rezne. V čom je problém?
Veď ti hovorím, nemám! zvýšil hlas a začal sa mračiť. Mešká výplata!
Nuž aj mne. Tak necháme diétu. To je vraj zdravé.
Večer sa Michal demonstratívne oblečie a odíde. Príde o hodinu neskôr, je z neho cítiť vôňa kebabu. Vierka nič nepovie, len si v duchu všimne, že na kebab peniaze má. Ale domov nič neprinesie.
Týždeň ubehne v tichej domácnosti, kde vládne chlad, žiadna teplá večera, riad po Michalovi prestáva umývať (Prášok došiel, zožen ešte), jeho veci prestáva prať (Nie je za čo kúpiť nový).
Michal trieska dvermi, najprv prosí, potom nadáva:
Ty si už ako kameň! vybuchne v piatok. Drúzgam v robote, prídem do baráku ako do chlieva! Načo mi je taká žena?!
A mne načo taký muž? pokojne ho prepáli Vierka pohľadom. Kto nevie zabezpečiť rodine ani chlieb, ani prášok na pranie? Ja tiež robím a nie som menej unavená, ale starostlivosť o domácnosť je vraj len moja starosť.
Lebo si žena! To je tvoja úloha!
Moja úloha je milovať, keď aj o mňa sa niekto stará. Jednosmerka skončila.
V sobotu ráno Vierka zobudí vôňa pečie sa praženica s paradajkami a doktorandskou salámou. Vyjde do kuchyne, Michal sedí za stolom, pred ním šálka kávy a tanier s chlebíčkami a dobrým syrom. Keď ju uvidí, skoro sa zadrhne, ale rýchlo sa spamätá.
Už si hore. Sadni si, ak chceš. Našiel som trochu drobných v zimnej bunde, bol som v potravinách.
Vierka si sadne oproti. Na stole je balenie kvalitnej salámy, dobrý syr, desať pekných vajec. Drobných, pousmeje sa.
Ďakujem, nie som hladná, zavzdychne. Chce vidieť, kam až zájde. Ty jedz, potrebuješ silu.
Michal sa vyhýba jej pohľadu.
Vieš čo, začne, keď doje. Mali by sme s týmto cirkusom skončiť. Požičal som si od Paľa dvesto eur. Tu máš, choď normálne do obchodu, navar nám. Nedá sa takto žiť.
Položí na stôl dve stoeurové bankovky. Vierka sa na ne pozrie a potom na Michala.
Od Paľa požičané? A z čoho to vrátiš? Veď výplata neprišla.
Však nejako to splatím! odsekol Michal. Čo ťa to trápi. Choď nakúpiť.
Vierka chytí peniaze do rúk.
Dobre. Ale kúpim len, čo potrebujem ja. Ty si var u Paľa, keď je taký štedrý.
To myslíš vážne?! Michal vyskočí od stola. Ja ti dávam peniaze! Spoločné! Pre rodinu!
Pre rodinu? A keď si pred tromi dňami dostal výplatu 1 200 eur, to bolo akože pre koho? A tých šesť a pol tisíca na účte je aký fond? Fond pre hladných manželov?
Michal zbledne, potom sčervenie. Otvorí a zatvorí ústa.
Ty si mi liezla do vrecka? Špehovala si ma?
Netáraj, Michal. Našla som bloček, keď som upratovala bundu. Vieš, čo je najhoršie? Že si sledoval, ako počítam centy, chodím v roztrhaných topánkach, a ty si si veselo jedol polievku z mojich peňazí! Nemáš hanbu?
Veď som šetril! vybuchne, treskne päsťou do stola. Chcel som kúpiť auto! To staré už nevládze! Chcel som ti dať prekvapenie! A ty len peniaze a peniaze!
Prekvapenie? zasmiala sa horko. Prekvapenie je kúpiť auto, bez toho aby manželka hladovala. To je fér. To, čo si robil, je parazitovanie. Žil si z mojich peňazí, zatiaľ čo si si svoj účet chránil. Živoril si na mne, Michal.
Ty tomu nerozumieš! Ja som chlap, potrebujem auto, nech sa nemusím hanbiť! A ty tu s tými kuracími žalúdkami Mesiac sme šetrili, neumrela si!
Neumrela, prikývne Vierka. Ale niečo vo mne zomrelo. Úcta k tebe, dôvera.
Bankovky posunie späť na stôl.
Vezmi si svoje peniaze. Kúp si za ne lístok.
Kam? nechápe Michal.
Do svetlejšej budúcnosti. Alebo k mame. Alebo na podnájom. Je mi to jedno. Už nechcem žiť s človekom, ktorý ma berie ako slúžku a hlupáňu.
Vyhadzuješ ma? Kvôli peniazom? zúfalo sa pozrie.
Nie kvôli peniazom. Kvôli tvojmu prístupu. Pobal sa.
Michal zostal ešte niekoľko hodín, hádky nasledovali jedna po druhej. Najprv nadával, potom sa snažil zmieriť, sľuboval jej kožuch (za tie odložené peniaze), potom zas vybuchol. Ale Vierka bola neoblomná. Akoby po dlhom čase prvýkrát videla Michala naozaj malicherného, lakomého, cudzieho.
K večeru si zbalil tašku.
Budeš ľutovať! vykríkol vo dverách. Kto ťa bude chcieť v štyridsiatich piatich? Zostaneš tu sama s mačkami! Ja si nájdem normálnu, ktorá si bude chlapa vážiť!
Nech sa ti darí, odpovie Vierka a zatvorí za ním dvere.
Keď zámka cvakne, skĺzne na zem, unavená. Plaču nemá síl, zostane len obrovská prázdnota.
V kuchyni na stole leží zabudnutý balík salámy, ktorý Michal kúpil. Vierka ho vyhodí do koša. Chladnička je prázdna, len jej krabička s kuracími žalúdkami v rohu.
Nevadí, zašepká si. Teraz aspoň viem, na čo mám svoje peniaze.
Prejde mesiac.
Vierka sa vracia z práce pomaly, slnko svieti, vo vzduchu rozvoniava kvitnúca orgován. Zájde do svojho obľúbeného supermarketu, nikam sa neponáhľa. Do košíka dá aj pohárik červenej ikry (je v akcii), dobrý plesnivý syr, fľašu suchého bieleho vína, čerstvú zeleninu, filet z lososa.
Pri pokladni platí kartou, na ktorej je vždy dostatok peňazí. Zistila, že žiť sama je omnoho lacnejšie. Nájom je nižší (vody a elektriny sa míňa minimum), potravín treba málo. A výdavky na pivo, cigarety či večné daj mi na benzín zmizli.
Doma si pustí obľúbenú hudbu, pripraví si rybu, naleje víno. Sadne si k oknu, díva sa na západ slnka.
Mobil cinkne. Správa od Michala.
Ahoj, Vierka. Ako sa máš? Mohli by sme sa stretnúť? Už som si uvedomil, bol som hlúpy. To auto nekúpil som ho. Peniaze mám. Začnime znova? Chýbaš mi.
Vierka sa pozrie na displej, napije sa vína. Spomenie si na jeho tvár, keď kričal kvôli kuracím žalúdkom. Na chuť poníženia, keď prosila o peniaze na prací prášok.
Správu vymaže a zablokuje jeho číslo.
Aj ja som si chýbala, zašepká svojmu odrazu v okne. Sebe. Normálnemu životu. A späť sa už nedám.
Na druhý deň si kúpi nové čižmy. Drahé, z jemnej kože, talianske. A zájazd na dva týždne do kúpeľov. Peniaze, ktoré šetrila z ušetrenej výplaty, jej akurát vystačili.
Život po rozvode sa neskončil. Je chutnejší. A pravdivejší.
