Už máš päťdesiat, kto by o teba stál, uškrnul sa Milan. No Júlia sa rozhodla, že sa presvedčí.
Manžel Júlie, Milan Petrovič Kováč, bol človek názorov. Nie len jedného, samozrejme. Mal ich asi dvadsať a na všetkých trval ako na písanom práve. Napríklad, že najlepší kapustnica je iba s údeným. Že mačky sú múdrejšie než psy. Že televízor sa musí počúvať na hlasitosti štyridsaťdva, ani o bod viac, ani menej. Lenže jeho najhlbšia teória znela: žena po päťdesiatke už chlapa nezaujíma.
Podával to rôzne podľa nálady.
Niekedy poučene: príroda to tak zariadila, Jula, nič osobné.
Inokedy filozoficky: taký je život, čo s tým narobíš.
A inokedy úplne obyčajne, hlavne keď si Júlia obliekla nové šaty alebo si oživila pery rúžom: už máš päťdesiat, kto by o teba stál.
Bez otázky. Proste fakt.
Júlii bolo päťdesiatdva. Bola účtovníčkou v stavebnej firme, ráno cvičila, večer čítala knihy a cez víkend piekla koláče, ktorými sa Milan dosýta napchával a nikdy ich nespájal s myšlienkou, koho asi tak môže zaujímať ten, čo ich pečie.
Dvadsaťšesť rokov boli spolu. Za ten čas Milan pribral, prišiel o vlasy a našliapal si svoje teórie. Júlia nie. Presnejšie, nie celkom nie len inak.
Kamarátka Zuzka si to všimla ako prvá.
Juli, povedala raz pri káve, pozrela na ňu tým svojim šibalským pohľadom, ktorý vždy znamenal dôležitú, trochu bláznivú poznámku. Vieš vôbec, aká si pekná?
Ale prosím ťa, mávla Júlia rukou.
Veď hovorím pravdu. A skúšali sme už online zoznamku? Len tak. Zo srandy.
Júlia položila šálku.
Si sa zbláznila?
Iba si spravíme profil. Dáme tam peknú fotku. Uvidíš.
Nič sa nestane, riekla Júlia. Veď mám päťdesiat. Kto by stál o mňa.
Pri tých slovách sa zarazila. Poznala tú intonáciu a Milana Petroviča Kováča v nich.
Zuzka bola žena činu. Nikdy sa veľmi neprosila. Namiesto presviedčania jednoducho zariadila veci tak, že by bolo čudné odmietnuť. Aj v ten večer dorazila s notebookom pod pazuchou, fľašou vína a výrazom, že je rozhodnuté.
Takže, vyhlásila od dverí, keď kládla víno na stôl, ideme spraviť tvoj profil. Rýchlo, pekne, bez rečí.
Ale veď, Júlia nestihla ani vyzliecť zásteru, aký profil?
Na zoznamke predsa. Veď vieš.
Vieš a ja som povedala nie.
Ty si povedala kto by ma chcel. To je niečo iné.
Júlia na ňu pozrela. Zuzka jej pohľad opätovala istota v očiach, človek, čo presne vie, že má pravdu, a len čaká, kým to dôjde aj ostatným.
Zuzi, mám päťdesiatdva.
Viem. Poznáme sa tridsať rokov.
No a?
No a nič. Sadni si.
Júlia si sadla. Nie že by podľahla, ale mala už od celého dňa unavené nohy. Pracovala dlho, potom rýchly obed, v zápche trčala hodinu. Tak si sadla. Len na chvíľu.
Poď, ukáž fotku, zahájila Zuzka a otvorila notebook.
Akú fotku chceš?
Peknú. Máš pekné fotky?
Júlia sa zamyslela. Posledné boli z vianočného večierka tam bola bokom s pohárom, pozerala kamsi von, lebo Milan jej vtedy trikrát volal, kedy už konečne príde domov.
Z nového roka mám jednu, vzdychla.
Ukáž ju.
Ukázala. Zuzka sa na ňu dlho dívala.
Je výborná, uznala napokon. Tu si naozaj pekná! Prečo sa v živote stále hrbíš, keď na fotke nie?
Na fotke ma nikto nevidí, odvetila Júlia, sama divu, že to povedala.
Zuzka na ňu zamyslene mrkla, potom otvorila víno.
S profilom sa babrala hlavne Zuzka, Júlia viac-menej odporovala.
Cieľ zoznámenia? Júlia, napíš priateľstvo.
Ja nechcem nikoho spoznávať.
Nepodstatné. Napíš.
O sebe. Čo tam? Účtovníčka, viem variť kapustnicu, žijem s mužom, čo má teóriu o ženách po päťdesiatke?
Dáme tam: Aktívna, zaujímavá, rada čítam a cestujem.
Ale ja nechodím nikam.
Chcela by si?
Júlia sa zamyslela.
Chcela.
Tak neklameme.
Vybrali tú vianočnú fotku vínové šaty, zopnuté vlasy, v očiach niečo živé. Milan tie šaty nevidel, vtedy už dávno spal.
Hotovo, zavrela Zuzka notebook. Máš profil.
A teraz?
Čakáme.
Na čo?
Uvidíš.
Júlia si naliala víno, pozrela von večer, lampa, holá gaštanová konár, nič zvláštne. Milan v obývačke sledoval telku. Zvuk na štyridsaťdva, ako inak. Všetko ako vždy.
No tak nech, profil je profil. Aj tak nič nebude, prebehlo Júlii hlavou.
Dopila víno, šla umyť riad.
Na zajtrajšok na profil ani nepomyslela.
V práci sedela pol dňa nad účtovnou uzávierkou, na obed zhltla nedobré jedlo v bufete na prízemí, o tretej len tak spočítavala holuby na parapete. Mobil ležal v kabelke.
O piatej si ho predsa len vzala, skontrolovať, či niečo nepísal Milan. Nepísal. Zato sa zjavilo oznámenie zo stránky. Červený kruh s číslom.
Bolo tam číslo 11.
Jedenásť správ. Za jeden deň.
Júlia pozerala chvíľu na mobil, on späť na ňu. Znova ho odložila, ale po troch minútach ho vytiahla.
Jedenásť.
Spam, určite, pomyslela si.
Otvárala správy. Spam nikde. Bolo tam jedenásť mužov s fotkami, menami a konkrétnymi vetami. Niektorí stroho: Ahoj, zaujalo ma to, iní obsiahlejšie. Jeden, Štefan, päťdesiatštyri, napísal tri odseky o knihách, o tom, že už dávno nestretol ženu s takým pohľadom, a že miluje cestovanie.
Júlia to prečítala dva razy.
Aj ja som napísala, že rada cestujem, spomenula si. Chvíľu sa cítila previnilo, ale len trošku.
Večer zavolala Zuzke.
Je tam jedenásť, zahlásila bez pozdravu.
Fakt? Hneď?! Zuzka mala jasnú radosť. Veď vravím!
Jeden o knihách píše.
Odpíš mu.
Ja nebudem odpisovať.
Júlia.
Čo Júlia? Mám päťdesiatdva, som vydatá.
Odpíš.
Júlia neodpísala. Umývala riad a v hlave jej chodil Štefan a jeho tri odseky.
Sprostosť, napadlo jej.
Ráno však aplikáciu otvorila. Červený kruh už neukazoval jedenásť.
Dvadsaťosem.
Sadla si na kraj postele. Milan ešte spal.
Za noc jej napísalo dvadsaťosem mužov.
Preklikávala opatrne, akoby mohla niečo pokaziť. Andrej, štyridsaťosem, technik, fotka s kocúrom. Michal, päťdesiatšesť, seriózny, v kravate: Ste veľmi pekná žena. A Dano pri ňom sa zastavila štyridsaťjeden, fotka z hôr, krátko: Ahoj. Povedz niečo o sebe.
Štyridsaťjeden. O jedenásť menej ako ona.
Júlia mobil zavrela. Potom zasa otvorila.
Na konci druhého dňa už bolo správ cez päťdesiat.
Päťdesiattri. Vlastne päťdesiatštyri ďalšia práve pribudla.
Na kuchyni prezerala správy tým výrazom, ako keď ide po chlieb a objaví poklad. Vladimír, päťdesiat, podnikateľ, poslal básničku cudziu, ale potešilo. Nikolaj jednoducho: Páčiš sa mi, chcem ťa lepšie spoznať. Dano s horami napísal znovu, jemne: Alebo si zaneprázdnená? Nevadí.
Júlia sa pri tých vetách pristavila.
Milan v izbe vravel s televízorom, telka jemu. Rozumeli si.
Kto by o teba stál, spomenula si.
Za dva dni päťdesiatštyri mužov. Niektorí jej vek, niektorí mladší. Jeden písal báseň. Druhý trpezlivo čakal a znova napísal.
Teória Milana Petroviča Kováča začala praskať pomaly, ako staré parkety, ale istotne.
Júlia dopila čaj, položila šálku. Prvýkrát po dlhej dobe sa zahľadela do vlastného odrazu v tmavom okne nie letmo či mimochodom, ale vedome.
V okne stála žena s päťdesiatdvoma rokmi, rovná, s peknými očami. A za dva dni jej napísalo päťdesiatštyri neznámych mužov.
No teda, zašepkala svojmu odrazu.
Odraz akoby súhlasil.
Mobil ležal na nočnom stolíku.
Milan siahol po svojich okuliaroch, ležali pri ňom a vtedy sa obrazovka rozsvietila: nové oznámenie. Vzal mobil s dôverou muža, čo nečaká nič zvláštne. Pozrel. Pokrútil obočím.
Potom sa pozrel znova.
Na obrazovke stálo: Daniel: Dobré ráno! Myslel som na vás…
Milan Petrovič sa posadil. Pomalšie, ako človek, ktorému práve povedali niečo dôležité, len nevie, či je to zlé alebo dobré.
Júlia, zavolal.
Júlia bola v kuchyni. Varila kávu. Počula, ale nestratila pokoj.
Júlia!
Už idem.
Vošla do izby s hrnčekom v ruke. Pokojná. Milan držal mobil, akoby v ňom niečo živé lapil a nevedel, čo teraz.
Čo to má znamenať? opýtal sa.
Júlia pozrela na displej, potom na muža. Srkla kávu.
Oznámenie, mykla plecom.
Vidím, že oznámenie. Ale kto je ten Daniel?
Zo zoznamky.
Pauza. Tichá, riadna pauza.
Z akej zoznamky? Milan sa postavil. Ty si sa zaregistrovala?
Áno.
Prečo?!
Júlia položila hrnček, pozrela na muža priamo, bez hnevu, skôr s pokojnou zvedavosťou ako keď človek vie riešenie úlohy vopred.
Skúšala som tvoju teóriu.
Akú teóriu?
O ženách po päťdesiatke, pamätáš? Kto by o teba stál.
Milan otvoril ústa. Zavrel ich. Zas pozrel do mobilu prišli ďalšie tri správy, jedna za druhou.
A koľko ich tam…?
Päťdesiatštyri, zahlásila Júlia. Za dva dni.
Päťdesiatštyri… Milan akoby ochutnával to číslo. Nevedel ho stráviť.
Niektorí sú aj mladší ako ja, dodala Júlia, vzala šálku a odkráčala späť do kuchyne.
Milan Petrovič Kováč osamel v izbe s telefónom v ruke. Za oknom obyčajné ráno lampa zhasla, holé gaštany, vrabce štebotali na parapete. Všetko po starom. Len teória už nezafungovala.
Ani trocha.
