Moja rodina bola vždy sústredená okolo môjho otca, ktorý ma vychoval, staral sa o mňa a poskytoval mi neochvejnú oporu. Keď som sa narodila, mama nás opustila a otec sa rozhodol, že sa už nikdy neožení, zrejme zo strachu pred ďalšou bolesťou. Osud nebol k môjmu otcovi vždy láskavý a ja som túžila dospieť skôr, aby som mu mohla pomáhať vo všetkom, čo ako zodpovedný človek musel zvládať.
Naša finančná situácia nebola ružová, a preto som začala pracovať už ako pätnásťročná. Písala som články pre miestne noviny v Bratislave a po troch rokoch sa mi podarilo získať lepšiu prácu. Po ďalších pár rokoch som našla miesto v kancelárii, čo mi umožnilo byť samostatná a podporovať nie len seba, ale aj otca. Jedného dňa ma otec zavolal k vážnemu rozhovoru aspoň tak to nazval. Cítila som sa trochu nesvoja. V obývačke už čakala žena, ktorú mi otec predstavil ako moju matku.
Keď ma uvidela, rozplakala sa, prosila o odpustenie a túžila ma objať, no ja som sa nevedela odhodlať prijať jej objatie. Jemne som sa vykrútila z jej náručia a bez slova odišla, nechala som oboch starších osamote. Rozhodla som sa nechať otca, aby situáciu vyriešil, ako uzná za vhodné. Nemôžem odpustiť človeku, ktorý nás bezcitne opustil a ani po toľkých rokoch si nespomenul, že mám narodeniny ani jedno prianie, ani jedno slovo, len ticho.
