Druhý deň sa susedka opäť vešala na náš plot. Moja žena ku nej prišla a povedala jej, že dnes máme veľa práce, takže nemôžeme posedieť ako včera. „A čo zajtra?“ opýtala sa zvedavo Barbora. „Aj zajtra to bude rovnaké. Všeobecne – už k nám nechoďte.“ Moja túžba bývať v meste nepriniesla nič dobré. Moja manželka má dom na vidieku. Keď ešte žila svokra a svokor, často sme ich navštevovali. Páčilo sa mi, keď večer prestrli stôl pod rozkvitnutou hruškou a mohli sme rozprávať až do tmy. Tak to bývalo vždy, keď sme prišli. V zime svokra prikúrila v peci a na stole boli čerstvé koláče, všade rozvoniavali. Milovali sme s manželkou lyžovanie a sánkovanie. Keď rodičia mojej ženy zomreli, dom sme nepredali. Plánovali sme tam chodiť rovnako často. To sa však už nikdy nestalo. Stále sme mali niečo na práci. Neskôr sme už aj zabudli na dom po rodičoch. Život išiel ďalej, roky preleteli. Náš syn si našiel priateľku, oženil sa. Naša nevesta Viktória často vravievala, že by bolo krásne bývať aspoň cez leto na dedine. A tak sme si na dom opäť spomenuli. S manželkou sme boli prví, čo tam išli – predsa len odvtedy prešlo veľa času. Všetko bolo rovnaké, len dom bol zanedbaný. My s manželkou sme sa rozhodli trochu poupratovať: Anna čistila dom a ja dvor. Myslel som si, že sa dom po rokoch už rozpadne, ale nie. Po troche práce hneď vyzeral inak. Na druhý deň prišli aj deti, pustili sa do upratovania tiež. Za deň sme mali čisto a útulne. Ženy pripravovali večeru, ja so synom sme opravovali starý stôl a lavice pod hruškou. Všimli sme si, že nás celú dobu spoza plotu sleduje žena. Povedala, že nedávno kúpila dom vedľa a prišla sa zoznámiť. Ako slušní ľudia sme ju pozvali na večeru. Volala sa Barbora. Býva tu sama, vraj má dcéru, pre ktorú kúpila dom a tá má tri deti. Barbora je po rozvode sama. Stále niečo rozprávala, ale ja som ju už nepočúval. Potom som pocítil niečo na nohe – pod stolom bola susedkina noha. Rýchlo som dal nohu preč, ale ona sa ma snažila stále hladkať. Nikdy som nič také nezažil, snažil som sa nenápadne postaviť, nech si to manželka nevšimne. Susedka však neprestávala rozprávať. Deti už boli mrzuté a ja som chcel, aby už odišla. Keď sme potom upratovali stôl, manželka poznamenala, že Barbora je neseriózna žena, a musel som súhlasiť. Čo však robila pod stolom, som nepriznal – bolo mi trápne. Myslím, že to ani nebol jej prvý raz. Na druhý deň bola znova na našom plote. Manželka jej oznámila, že máme veľa práce a nemôžeme posedieť ako včera. – A zajtra? opýtala sa Barbora s nádejou. – Zajtra je to rovnaké. Už k nám nechoďte. To bol odvážny čin. Susedka si ešte čosi mrmlala popod nos, ale ja som ju už nevnímal. Myslím, že manželka urobila správne a všetci sme cítili, že s ňou pokračovať nechceme.

Na druhý deň sa suseda opäť zavesila na náš plot. Moja manželka k nej pristúpila a povedala jej, že dnes máme naozaj veľa práce, takže si nemôžeme posedieť ako včera. A čo zajtra? opýtala sa Oľga zvedavo. Zajtra je to rovnaké. Celkovo, už k nám viac nechoďte.

Moja túžba bývať v meste nepriniesla nič dobré.

Moja manželka vlastní dom na dedine. Keď ešte žili moji svokrovci, chodievali sme ich často navštevovať. Páčilo sa mi, keď večer rozprestierali pod hruškou stôl, jedlo voňalo a rozprávali sme sa, až kým sa nezotmelo. Tak to bolo zakaždým, keď sme prišli. V zime svokra vždy zakúrila v peci. Na stole boli čerstvé koláče. Celý dom rozvoniaval fantasticky.

Manželka aj ja sme radi chodili lyžovať či sánkovať sa. Potom svokrovci zomreli. Dom sme nepredali. Plánovali sme chodiť tam rovnako často ako predtým. Lenže nikdy k tomu nedošlo.

Stále sa niečo nájde. Neskôr sme na dom svokrovcov prestali dokonca aj myslieť. Život plynul ďalej. Roky ubehli ani sme si nevšimli. Náš syn si našiel priateľku a oženil sa s ňou. Naša nevesta, Veronika, často hovorila, aké by bolo krásne žiť na dedine. Aspoň v lete.

Vtedy sme si na dom opäť spomenuli. Ja aj manželka sme tam išli prví. Už sme tam dávno neboli. Všetko ostalo rovnaké. Len dom bol trochu zanedbaný.

Manželka navrhla, aby sme dali dom a dvor do poriadku. Alžbeta vyčistila vnútro domu, ja som sa pustil do dvora. Myslel som, že roky opustenosti dom zničili, ale nie po uprataní všetko vyzeralo celkom inak. Na ďalší deň prišli aj deti. Aj ony sa pustili do poriadkov. Za jediný deň bolo vyupratované a útulno. Ženy pripravili večeru, ja so synom sme sa pustili opravovať starý stôl a lavice pod hruškou.

Vtom sme si všimli, že nás z poza plota celú dobu sleduje nejaká žena. Predstavila sa, že nedávno kúpila dom vedľa. Prišla sa nám vraj prihovoriť. Ako slušní ľudia sme ju pozvali na večeru. Volala sa Oľga. Vravel, že tu býva sama. Pre dcéru vraj kúpila ďalší dom, tá má už troch synov. Oľga je rozvedená, manžela nemá. Hovorila toho veľa, ale mňa už nebavilo počúvať. Odkraja som pocítil, že mi po nohe niečo prebehlo.

Pozrel som pod stôl a všimol si, že je to susedino chodidlo. Okamžite som uhol nohu nabok. Ale ona to skúšala znova, hladkala mi lýtko. Niečo také sa mi ešte nestalo. Zachoval som si tvár, len nenápadne som sa odsunul. Nechcel som, aby si to manželka všimla. No Oľga neprestala rozprávať. Deti už začínali hundrať, chcel som, aby už konečne odišla. Keď sme odpratávali zo stola, manželka poznamenala, že Oľga nie je žiadna seriózna žena. Súhlasil som, hoci som jej nepovedal, čo sa dialo pod stolom. Bolo mi trápne. Myslím ale, že nebolo prvýkrát, čo niečo také robila inému mužovi.

A na druhý deň opäť vysedávala na našom plote. Manželka jej slušne vysvetlila, že máme plné ruky práce, takže na posedávanie nie je čas.

A zajtra? opýtala sa Oľga s nádejou.

Zajtra je to rovnako. Už k nám nechoďte.

Spravila veľmi odvážnu vec. Suseda ešte dlho mrmlala popod nos, ale mne to bolo jedno. Som presvedčený, že manželka urobila presne to, čo bolo treba. My sme úprimní a otvorení ľudia. A ak niekoho z nás necítime dobre, jednoducho si ho do života nepustíme.