„No vidíš! – zvolal Saško. – Presne tak! Posledné slovo musí mať vždy muž.“ Ráno k Jefimenkovcom prišiel z mesta dospelý vnuk, na ktorého svadbe boli nedávno. Saško prišiel po zemiaky, lebo vždy pomáhal svojim milovaným starkým zemiaky sadiť aj vykopávať. „No povedz, Saško, ako sa ti žije s tvojou Svetlankou?“ – opýtala sa starká, zatiaľ čo sa motala pri peci. „Tak všelijako, starká…“ – odpovedal váhavo vnuk. „Všelijako…“ „Počkaj, počkaj,“ – spozornel starký Ján. „Ako to myslíš všelijako? Vy sa už hádate, či čo?“ „Ešte sa veľmi nehádame. Snažíme sa len zistiť, kto je gazda v dome“ – priznal vnuk. „Preboha…“ – s úsmevom vzdychla pri peci starká, „to ste si teda našli čo riešiť. Aj tak je to jasné.“ „No,“ zasmial sa aj starký. „Jasné, že hlavná v rodine bola aj bude vždy žena.“ „Len, len…“ – znelo opäť od pece. „Starký, ty čo?“ – vnuk prekvapene pozrel na starého otca. „Žartuješ, však?“ „Ani náhodou,“ – odvetil Ján. „Ak neveríš, opýtaj sa starkej. No tak, Katarína, povedz, čie slovo je u nás doma vždy posledné?“ „Prestaň trepať hlúposti,“ – dobre sa pousmiala starká. „Nie, povedz,“ – trval na svojom Ján. „Kto prijíma u nás konečné rozhodnutia, ty alebo ja?“ „No, ja…“ „Ako to?“ – nechápavo vnuk. „Nikdy som si to tu nevšimol. Ja si myslím, že gazda v dome má byť vždy muž.“ „Ale prosím ťa, Saško,“ – zasmial sa starký. „V skutočnej rodine je to inak, než si myslíš. Teraz ti porozprávam pár príbehov a sám pochopíš.“ Príbeh „A je to tu,“ – nespokojne zamrmlala starká. „Teraz určite prídu reči o motorke.“ „O akej motorke?“ – začudoval sa vnuk. „O tej, čo už roky hrdzavie v kôlni,“ ochotne pritakal starký. „Tá už má sto rokov, hádam aj viac. Vieš, ako ma starká donútila kúpiť ju?“ „Starká? Donútila?“ „Áno. Sama mi dala peniaze z vlastných úspor. Ale najprv bol iný príbeh. Raz som zarobil na motorku s vozíkom. Hovorím starkej – tvojej babke –, že chcem kúpiť motorku s vozíkom, aby sme mohli z poľa voziť zemiaky. Vtedy nám dávali pole na zemiaky. Tvoja starká sa postavila proti. Hovorí, radšej kúpime farebný televízor, boli vtedy strašne drahé. Zemiaky si vozil vždy na bicykli, tak ich voz ďalej. Vrece na rám a ideš. No dobre, hovorím, posledné slovo máš vždy ty. Kúpili sme televízor. „A motorka?“ – nechápal vnuk. „Motorku sme kúpili tiež…“ – vzdychla starká. „Ale až neskôr. Starký si zničil chrbát, a tak som zemiaky musela voziť ja. Takmer všetky sama. A keď sme na jeseň zabili prasiatka, dala som mu všetky peniaze, čo sme za mäso dostali, a vravím – choď kúpiť do okresu motorku s vozíkom. „A na jeseň ďalší rok sme mali opäť peniaze,“ pokračoval starký. „Hovorím, za tie postavíme novú saunu. Stará po rodičoch už nemala strechu, ani steny. Ale tvoja starká sa znova postavila proti – radšej vraj treba kúpiť nový nábytok. No a čo, povedal som, tvoje slovo je posledné. Tak sme kúpili nábytok. „A na jar nám sauna spadla, veľa snehu bolo, a strecha to nevydržala,“ – uzavrela starká. „Odvtedy som si povedala – ako Janko rozhodne, tak vždy bude.“ „No, vidíš!“ – zvolal Saško. „Presne tak! Posledné slovo má mať muž!“ „Ale kdeže, Saško,“ – rozosmial sa starký. „Veď ja, keď chcem niečo spraviť, prídem a poviem – chcem prerobiť pec, súhlasíš? A potom – ako povie ona, tak bude.“ „A ja od tých čias vždy poviem – ako myslíš ty, tak spravíme.“ „Takže, Saško, v každom prípade má posledné slovo žena,“ – uzavrel starký. „Pochopil si?“ Saško sa najskôr zamyslel, potom sa začal smiať. Keď sa dosmial, tvár sa mu rozjasnila. „Teraz už rozumiem, starký. Prídem domov a poviem: ‚Dobre, Svetka, pôjdeme na dovolenku do Turecka, keď to tak chceš. A auto do servisu zatiaľ nedám, automat je pokazený, treba meniť. Ak sa auto pokazí, no a čo. Celú zimu budeme jazdiť do práce autobusom. Proste budeme vstávať o hodinu skôr, čo už…‘ Správne som to pochopil, starký?“ „Úplne správne si sa rozhodol,“ – veselo prikývol starký. „Tak, Saško, o rok – dva si všetko v rodine sadne.“ A manželka má v rodine byť vždy hlavná. Tak je aj mužovi pokojnejšie. Viem to podľa seba… Original adapted and rewritten title: No vidíš! – vyhlásil Saško. – Presne tak! Posledné slovo má predsa vždy muž Ráno do Jefimenkovcov zavítal z mesta dospelý vnuk, na ktorého svadbe boli nedávno. Saško si prišiel po zemiaky, lebo vždy rád pomáhal starkým pri sadení aj kopaní zemiakov. „No, Saško, povedz, ako sa ti žije so Svetlankou?“ zapojila sa starká pri peci. „Každý deň je to iné, starká…“ priznal váhavo Saško. „Počkaj, počkaj,“ spozornel starký Ján. „To už sa doma hádate, či čo?“ „Zatiaľ sa nehádame, skúšame zistiť, kto je v dome pánom,“ priznal Saško. Diskusia o tom, kto by mal mať doma posledné slovo, vyústi do vtipných príbehov z rodinného života s poučením, že hoci by muž mal mať posledné slovo, v skutočnosti to doma riadi žena – a tak je to najlepšie. Kultúrne lokalizovaný a angažovaný slovenský názov: No vidíš, Saško! Kto má v rodine posledné slovo? Starký radí vnukovi pri zemiakoch, že hlavná je vždy žena – aj keď muž si myslí opak