Dnes večer nemôžem prestať myslieť na svoju minulosť. Sedela som v kúte našej izby v detskom domove v Banskej Bystrici a slzy mi tiekli po lícach. Nerozumela som, čo som urobila zle, prečo ma mama a otec nechali samu. Veď som ich celý život milovala a vždy som bola poslušná dcéra.
Moja biologická mama sa ma vzdala hneď po pôrode v žilinskej nemocnici. Potom si ma adoptovali pani Zuzana a pán Peter, keďže sami deti mať nemohli. Zobrali si ma, keď som ešte bola bábätko podľa papierov z detského domova. Ale Peter sa nikdy na mňa nevedel pozerať ako na svoju. Vždy som cítila, že som pre neho len cudzie dievča. Zuzana sa snažila, objímala ma, starala sa o mňa, ale nikdy sa mi nepodarilo volať ju mama s dôverou v hlase.
Roky plynuli, chodila som do školy, snažila som sa byť usilovná a láskavá, pretože som svojich adoptívnych rodičov naozaj milovala. Jedného dňa Zuzana prišla domov s tým, že čaká bábätko. Bola celá natešená a keď to povedala Petrovi, obaja boli plní radosti. Z ich reakcií som však cítila, že sa niečo zmenilo.
Odvtedy si ma prestali všímať, všetko sa točilo len okolo Zuzany a jej dieťaťa. Postupom času som im začala prekážať. Peter bol čoraz častejšie nervózny a neraz mi uštedril aj facku. Ich trpezlivosť predo mnou vyprchala, cítila som sa akoby som už ani nebola súčasťou ich domácnosti. Nakoniec sa rozhodli, že sa ma vzdajú a podali žiadosť na súd, kde im odobrali rodičovské práva.
Pamätám si ten deň, keď za mnou Zuzana prišla a povedala mi, že budem znova v detskom domove. Plakala som, prosila, volala som ju mama, ale ona sa už obrátila chrbtom a odišla. Mala som len päť rokov a ľudia, ktorým som najviac verila, ma už druhýkrát zradili najprv moja rodná mama a teraz aj tí, čo si ma mali chrániť.
Pri rozsudku všetkému prizerala sudkyňa pani Katarína. Bolo jej ma zrejme ľúto, pretože po všetkých formalitách pristúpila ku mne, pohladila ma po vlasoch a povedala, že si ma chce osvojiť. Vybavila všetky papiere a skoro som bola zasa v inom dome tentoraz však prvýkrát v skutočnej rodine.
Začala ma oslovovať Katka moja, kúpila mi bábiku, objímala ma každý večer a ja som na bývalých rodičov čoskoro zabudla. S Katarínou sme boli ako skutočná mama s dcérou. Roky ubiehali, ja som sa dobre učila, zmaturovala som s vyznamenaním a za odmenu som dostala od Kataríny krásny strieborný prívesok. Vyštudovala som lekársku fakultu v Bratislave a po škole som dostala miesto v dobrej ambulancii.
Jedného popoludnia ma v čakárni prekvapil muž, ktorého som okamžite spoznala Peter, môj prvý adoptívny otec. Povedal mi, že Zuzana zomrela pri pôrode a dieťa sa narodilo mŕtve. Odvtedy vraj začal piť a upadal stále hlbšie. Až keď stretol Vieru, podala mu pomocnú ruku, pomohla mu liečiť sa a presvedčila ho, aby vyhľadal odborníkov.
Tak sa naše cesty opäť stretli. Aj keď som bola mladá lekárka a v srdci som nikdy nezabudla na všetko to trápenie, ktoré mi spôsobil, vedela som, že moja práca je pomáhať. Spomenula som si na svoje sľuby lekárskej etiky a ošetrila som ho bez zloby. Osud oboch kruto potrestal hovorí sa, že sirotám sa nesmie ubližovať.
Dnes viem, že som sa rozhodla správne. Nepomstila som sa, hoci som mala na to dôvod. Život ho už potrestal dosť. Dôležité je, že mám domov a niekoho, koho môžem naozaj volať mama.
