– Morze sa ruší, – povedal Ladislav, ani oči nezdvihol od telefónu. – Moja mama prichádza.
Stála som uprostred spálne s otvoreným kufrom. V ruke som držala nový plavky s cenovkou – prvý za celé sedem rokov.
– Akože sa ruší? – opatrne som položila plavky na posteľ. – Lístky sú kúpené. Nevratné. Dvesto osemdesiat eur, Ladislav.
On si pretrhl nosovú bradu a sadol na okraj pohovky. Robil tak vždy, keď rozhovor nevedie tam, kde by chcel.
– Čo ja môžem spraviť? Mama už má lístok na vlak. O dva dni. Nemôžem jej povedať, aby sa vrátila.
Siedmich rokov sme boli ženatí a počas nich som ani raz nebola na dovolenke. Nie na mori, nie v kúpeľni, nie na víkend v susednom meste. Prvý rok – medový mesiac v Rijeke, Chorvátsko, tri dni, pretože moja svokra Mária zavolala a povedala, že má vysoký krvný tlak. Vrátili sme sa. Tlak bol 130 na 80 – normálny pre jej vek. Vedela som to, lebo som farmaceutka a každodenne vidím takéto čísla na receptoch.
Odvtedy žiadny výlet. Vždy, keď sme plánovali oddych, objavila sa svokra Mária – štvrtýkrát za sedem rokov, presne podľa rozvrhu.
– Ladislav, – posadila som sa vedľa neho a snažila sa hovoriť rovnomerne. – Šetrili sme na túto dovolenku štyri mesiace. Brať si extra smeny, po dvanásť hodín. Videli ste, ako som nosila pracovné oblečenie domov.
– Vidím, – povedal stále pozerajúc do telefónu. – Ale mama je dôležitejšia.
Upravila som okuliare. Prsty mi sklzli – ruky boli suché, popraskané od dezinfekčných prostriedkov. Osem rokov v lékárni a koža je ako brúsny papier.
– Dôležitejšia čo? – spýtala som sa.
– Dôležitejšie je more, Viera, – konečne sa pozeral na mňa. – Mama má sedemdesiat štyri roky. Nepochopíš?
Chápala som, že Mária býva v Bratislave v trojizbovom byte so spolubývajúcou kamarátkou, ktorá ju navštevuje denne. Ona sama chodí na trh, nesie nákupy, pripravuje zimné zavařovanie – dvadsať pohárov. Každý jej „príjazd“ začína rovnakým telefonátom: „Synček, chýbal som, príde na týždeň.“
„Týždeň“ sa pretiahne na dva, potom na tri. Raz Mária ostala u nás celý mesiac, ale odišla, keď spolubývajúca zavolala a povedala, že im praskol vodovod.
– Nezrušujem, – povedala som. – Choď sám privítať matku. Ja odletím.
Ladislav zdvihol hlavu, akoby som navrhla niečo neúctivé.
– Kam letíš? Len? Bez manžela?
– So Sofiou.
– Nie, – vstal. – Nie, Viera. Sme rodina. Buď spolu, alebo nič.
A ja som sa vzdala. Štyrikrát predtým som to urobila. Vrátala som plavky do skrine, zavrela kufor a položila ho na podkrovú policu. Dvesto osemdesiat eur spálili. Nevratné.
O dva dni neskôr v chodbe stála Mária s ťažkou šachkovanou taškou a vreckom domácich okuriek.
– Ukáž, čo máš, – povedala, obzerajúc si priestor. – Čas vymeniť tapetu. Ladislav, nepozeráš sa vôbec na domácnosť?
***
Mária u nás zostala tri týždne.
Prvé dva dni preskladala všetko v kuchyni. Hrnce do inej skrine, korenie na inú polici, dosky pod drevanie – „pretože je to hygienickejšie“. Pracovala som dvanásť hodín a vracala som sa do bytu, kde som nič nenašla.
– Mária, – povedala som tretí deň, otvárajúc skrinku hľadajúc panvicu. – Zvyknem si na určitý poriadok. Je mi pohodlnejšie, keď je všetko na svojom mieste.
Pozrela ma cez okuliare, ťažkým pohľadom zhora nadol – hoci som bola o pol hlavy vyššia.
– Ty, Viera, si zvyknutá na neporiadok. To nie je poriadok, to je chaos. Kto dá panvicu k obiliam?
– Mne to vyhovuje, – odpovedala som.
– A mne nie. A Ladislavovi tiež. Áno, Ladislav?
Ladislav sedel pri stole s telefonom a mlčal. Plecy bola vždy sklonená, keď mu matka hovorila.
– Mami, – povedal. – Dobre.
„Dobre“ bolo všetko, čo som počula. Nie „Viera má pravdu“, ani „Mami, to je jej kuchyňa“. Len „dobre“.
Piaty deň Mária začala s záclonami. Kúpila som ich pred rokom – ľanové, horčicovej farby, dve týždne som ich vyberala, pretože ladili s poličkovým kreslom a vankúšmi. Osem tisíc eur.
Po práci prišla záclona ležat na kresle, zložená. Na oknách biely tyl, ktorý Mária priniesla so sebou.
– Čo je to? – spýtala som.
– To sú normálne záclony, – povedala a poklepávala po stole. – Nie handry. Horčicová je farba nemocnice, nie domu.
Mlčala som tri sekundy, potom som zložila tyl, položila ho na stoličku, vytiahla svoje záclony a začala ich zavesovať.
Ruky sa nepohybovali. Tentokrát – nie.
– Čo robíš? – hlas Márii sa znížil.
– Zavesujem svoje záclony, – povedala som, neobracajúc sa. – Páčia sa mi moje záclony. Toto je môj dom. Farbu vyberám ja.
Ticho trvalo asi päť sekúnd. Potom Mária vstala zo stola a vyšla z izby. Počula som, ako vo chodbe vytočí číslo. Hlas bol tlmený, ale slová som rozrozpoznala: „Ladislav, tvoja žena mi nadáva. Nie som na také správanie zvyknutá.“
Ladislav prišiel z práce skôr než zvyčajne. Dvere zavreli tak, že Sofia v svojej izbe zatvŕgla.
– Čo si spravila? – spýtal sa prišmyknutý z prahu.
– Zavesila som svoje záclony.
– Mama je naštvaná! Priniesla nám, snažila sa, a ty ju ani nepodakovala!
Pozrela som na neho, na jeho široké plecia, ktoré práve teraz boli narovnané, lebo matka nebola v izbe, ale za stenou. Pri nej sa hrúzol, pri mne – rovnal sa.
– Ladislav, – povedala som. – Poďme sa ospravedlniť matke.
Zodla som okuliare, utrhla ich prázdnym tričkom. Bez nich bolo všetko trochu rozostrené – aj on, aj jeho matka, aj chodba s ich topánkami.
– Nie, – povedala som. – Neospravedlním sa.
– Potom odchádzam k mame, – povedal. – Kým sa nevrátite k sebe.
– Dobre, – odpovedala som.
Čakal na iný odpoveď. Videla som to podľa toho, ako sa mu zamračil brada. Ale mlčala som, a on tiež. Potom si obul bundu a vybehol. Mária šla za ním. Taška s okurkami zostala v chodbe.
Sadla som si na stoličku v prázdnej kuchyni. Nohy bolia po smene. Dvanásť hodín za pultom a teraz toto. V hlave bola však jasno – ako po búrke na oblohe.
Vrátil sa o tri dni neskôr, bez ospravedlnenia, bez rozhovoru. Len prišiel, zavesil bundu a sadol na večeru. Mária odišla späť do Bratislavy.
Ale týždeň po tom Ladislav začal komunikovať so mnou stručnými vetami: „Večera hotová?“, „Kde je košeľa?“, „Zober Sofiu.“ A ja som pochopila, že ma trestá tichom, pretože som sa nepoddala.
A o týždeň som začala šetriť peniaze na samostatný účet, o ktorom on nevedel.
Rok plynul rýchlo. Sofii bolo šesťnásť, a ja som jej sama vybavila cestovný pas. Ladislav podpísal súhlas, ani sa nepýtal, prečo. Len mu záležalo, kým matka volala.
V máji som kúpila lístky. Dve osoby – ja a Sofia – Antalya, tri hviezdičkový hotel, deväť nocí. Zaplatila som z vlastného účtu – toho istého, o ktorom Ladislav nevie. Štyridsať‑sedem eur som odkladala mesačne zo mzdy. Lístky som vybrala vratné, aby som tentokrát nebola v nebezpečenstve.
Povedala som Ladislavovi:
– Poďme všetci spolu v júni. našla som dobrú ponuku.
Pozrel sa na mňa, akoby som hovorila iným jazykom. Potom prikývol.
– Dobre. Skúsime.
Dve týždne som čakala. Zbalila som kufre. Kúpila som Sofii nové sandále a klobúk. Sebe – opaľovací krém, ktorý v našej lekárni bol o dvadsať percent lacnejší, pretože zamestnanci majú zľavu.
Štyri dni pred odletom Ladislav prišiel z práce neskôr než zvyčajne. Sadol si pri stole a položil telefón obrazovkou dole. Už som poznala ten gest. Obrazovka dole znamená, že volá matke – alebo ona volá jemu.
– Viera, – začal.
A ja som cítila, ako sa mi sevriú prsty. Ne zo zlosti, ale z očakávania. Vedela som, čo povie. Vedela som už štyri dni dopredu.
– Mama prichádza. Musíme ju privítať.
– Kedy? – spýtala som, hoci som už poznala odpoveď.
– Pozajtra.
Pozajtra. Dva dni do odletu.
– Ladislav, – povedala som. – Volal si jej?
– Čo?
– Volal si a povedal, že letíme?
Odvrátil oči, pretrhol nosnú bradu a pochopila som – áno. Volal. Ako štyrikrát predtým. Povedal dátum, trasu a Mária hneď kúpila lístok na vlak. Presne na hodinu.
– Chýbala, – povedal. – Má sedemdesiat päť rokov.
– Sedemdesiat štyri, – opravil som. – V novembri bude sedemdesiat päť.
Zamával rukou.
– To nič nevadí. Mama je jedna. My sme tu jedny. Morze nikam neodchádza.
A vtedy som si spomenula na všetkých sedem rokov. Každé „morze nikam neodchádza“. Každý plavky s cenovkou. Každý kufor, ktorý som vytiahla a zase ukryla. Šesťsto štyrikrát eur. Štyri zrušené cesty. Dvanásť‑hodinové smeny, vďaka ktorým mi na rukách praskla koža.
– Dobre, – povedala som.
Ladislav si oddychol. Zdalo sa, že som sa vzdala.
– Dobrý som, – povedal. – Zavolám mame, aby si vzala posteľnú bielizeň, lebo máme málo oblečenia.
prikývla som. Vystúpila som z kuchyne a vošla do Sofiinho izby.
– Zbal sa, – povedala som. – Letíme pozajtra.
Sofia zdvihla oči od telefónu.
– Mami, povedal…
– Viem, čo povedal. Zbal kufor. Plavky, knihy, nabíjačku. Pas mám ja.
Sofia ma sledovala tri sekundy, potom sa po prvýkrát za mesiac usmiala a zabrala si batoh.
Vrátila som sa do kuchyne. Ladislav sedel pri stole s telefonom a už prejednával s MáriLadislav položil telefón, pozrel sa na nás a povedal: „Nech sa nám konečne podarí nájsť rovnováhu medzi rodinou a vlastnými snami.“.
