Pred pár rokmi sa môj kamarát Jozef oženil. Poviem vám, vydržal to dlho ako nezadaný, pretože už mal tridsaťtri. Celý život žil len pre seba a manželstvo považoval skoro za nadávku. Pobyt u rodičov, týždenné nakupovanie potravín, rodinné oslavy všetko bolo pre neho čisté sci-fi. Keď z neho kamaráti či rodina ťahali žarty, Jozef opakoval dookola:
Mám vlastný byt, prácu, načo mi je rodina? Všetko zvládam sám. Akurát mám verného kamoša psa Borka. My spolu žijeme v pohodičke, ani slzu nevyroníme. A ženy? Dnes tu sú, zajtra zasa nie.
Ale, ako sa vraví, aj na najväčšieho vlka raz zaklope osud. A u Jozefa zaklopala v podobe ženskej. Bola to riadne šikovná baba… Trochu neprehliadnuteľná, akurát tak, aby ju chcel dobyť o to viac. Volala sa Marína, stretli sa v jednej bratislavskej kaviarni. Mala dvadsaťdeväť, rozvedená, ale bez detí.
Na druhýkrát sa videli znovu. Marína ostala párkrát u Jozefa prespať, a zrazu, akoby nič, bola jej polovica skrine obsadená jej blúzkami. Kým sa Jozef spamätal, bývala s ním. Raz len tak sedeli v kuchyni nad čajom, keď Marína prišla s týmto:
Jozef, vieš, veď si už niečo o svadbe naznačoval. Vieš čo? Asi by som súhlasila.
Nech si lámal hlavu akokoľvek, Jozef si na nič také nespomínal. Ani to nevedel vyvrátiť. Snažil sa, ale Marína medzičasom začala plánovať svadbu, ako inak.
Cítil, že nehrá podľa svojho scenára, ale odolávať nemal šancu. Veď človek raz tú svadbu predsa absolvuje… A Marína veru nebola zlá voľba. Tak ďalší slobodný Slovák padol do manželského chomúta.
Prvý rok manželstva paráda! Samozrejme okrem drobných hádok, čo občas zaľahli do bytu ako tatranská hmla. Maríne nevoňalo, keď Jozef domov došiel neskoro alebo prevoňaný borovičkou. A ona zase občas randila po telefóne s exmanželom, kde sa mu sťažovala na svojho nového muža. To Jozefa štvalo.
Bránila sa tým, že ľudia by si mali byť k sebe milší. Jedného dňa, keď Jozef oslavoval šéfove narodeniny, samozrejme zase prišiel domov ako lopata. Padol do vedľajšej izby, keď začul, ako sa manželka rozpráva s Borkom.
Ty si teda pekne prefíkaný chlap celý deň iba žerieš a spíš! Na iné si neschopný. Presne ako tvoj pán. Ale nie, tebe to aspoň pálí, nemusíš rozprávať. On nerozumie ničomu, nič nechce pochopiť. Prečo s takými existovať?
Jozef to začul a mal chuť vstať a hneď jej niečo povedať, ale dopadlo to inak.
Zase došiel na mol domov! Aj tebe smrdí ten alkohol? Pije stále viac, už sa na to nedá pozerať. Mrzí ma, že som si ho vzala. Najprv vyzeral normálne, ale ukázal sa byť skrátka blbec. Môj bývalý bol oveľa lepší. Nepil, zarábal… Prečo som od neho odišla? Tak raz-dva ma podviedol, to má dnes každý. Ale aspoň mi dával darčeky, vedel sa ospravedlniť, to uznávam. Stále ma láka, aby som sa vrátila. Čo mám robiť, Borko? Poradíš mi nejaké psie znamenie?
Tu nabehol Jozef do izby, zavolal Borka k sebe, zahľadel sa na ženu a zahlásil:
Ak si myslíš, že som sníval o rodine, omyl. Manželku nepotrebujem. A už vôbec nie teba. Ty si sa nasťahovala ku mne, nie ja k tebe. Už sa na teba nemôžem ani pozrieť. Máš hodinu na balenie. Tvoj ex už na teba možno čaká. Alebo hádam pôjdeš niekam inam… A ešte niečo zajtra podaj žiadosť o rozvod.
Marína namiesto dôstojného odchodu spustila slzy a začala sa ospravedlňovať, potom ho pre istotu obvinila z bezcitnosti. Ale Jozef len stál jak skala, len ju vyprevadil za dvere. Pri činžiaku si Marína stopla taxík za pár eur a stratila sa v bratislavskej noci.
