Moja mama bojovala s rakovinou dlhé roky. Keď mala 27 a môj otec 31, odišla do neba. V našej rodine sme boli traja. Najmladší, teda ja, som nemal ani dva roky. Otec bol zúfalý, potreboval matku pre nás, snažil sa držať rodinu pokope, ale nevedel to zvládnuť sám. O pol roka neskôr išiel za známou ženou, jej dom bol na okraji Prešova, a požiadal ju, aby mu dala svoju dcéru. Tá žena sa ani nepýtala, hneď mu dala požehnanie. Tak sa k nám dostala nová mama, iba 21-ročná. Volala sa Milica.
Milica sa okamžite chopila domácnosti. Dom dala do poriadku a s vlastnými peniazmi kúpila látku z trhoviska, zošila školské uniformy pre nás dvoch starších. Tí starší ju začali volať mamou, ale ja som to nedokázal. Trvalo mi dlho priznať sa, že som mal s tým problém. Neskôr som jej ukázal, že moja mama nosila vlasy vždy uviazané v nízkom drdole. Odvtedy aj Milica chodila so zapleteným drdolom.
Ani potom som ju nevolal mama. Otec vymyslel dobrodružstvo. Milica upiekla môj obľúbený jablkový koláč, všetci sme sedeli za stolom, každému dali koláč, len mne nie, kým nepoviem Milici mama. Po troch rokoch sa nám narodilo štvrté dieťa jej prvé. Odvtedy sa začalo v rodine všetko kaziť. Otec nenašiel prácu vo svojom odbore a musel nastúpiť do družstva v Sabinove. Mama tam pracovala tiež. O štyri roky sa narodilo ďalšie dieťa. Milica nás nikdy nerozdeľovala na svojich a tých druhých.
Po piatich rokoch moju druhú mamu postihla tá istá choroba ako prvú. Vtedy už dvaja starší súrodenci študovali na univerzite v Bratislave. Mama bola v nemocnici, každý deň som za ňou chodila. Lekárom stále hovorila, že musí byť zdravá, že doma na ňu čakajú malé deti. Nakoniec chorobu porazila.
Naša radosť bola bezhraničná. Milica trpela, no bola silnejšia než osud. Keď sa zdalo, že sa rodine začína dariť, začali sme strácať blízkych. O pol roka sa prvý syn mojich rodičov chystal oženiť. Deň pred svadbou zmizol. Hľadali ho tridsaťšesť dní, potom ho našli. Ale už nežil, pochovali ho pod lipou vedľa domu.
Potom som sa presťahoval späť k rodičom. Nemohol som nechať mamu samu. Za ním zomrel otec, potom starší brat a neskôr najmladší vnuk mojej mamy syn mojej mladej sestry. Celá rodina mala autonehodu, ale len jej syn bol vážne zranený. Úprimne nechápem, ako mohla mama po takých utrpeniach nestratiť láskavosť, nehu a obrovskú lásku.
Milica vychovala päť detí, stará sa o vnúčatá a teraz má aj dvoch pravnúčikov. Každé ráno vstáva skoro, upratuje dom, potom si sadne a štrikuje drobnosti pre vnúčatá a pravnúčatá. Pre nás, jej deti, je radosť tráviť voľné chvíle s mamou. Napriek veku má stále čo povedať. Jej lásky je dosť pre všetkých.
