Verný iba jednej – Príbeh Fedora, ktorý ani v deň pohrebu manželky neprejavil slzy, nechal roky dedinské reči o láske, nevere a osudoch Poliny a Míška, dvoch sirôt bojujúcich o miesto v srdci chladného otca, dojímať celé slovenské vidiecke spoločenstvo

Na pohrebe Julkinho muža Karol ani slzičku neuronil.
Vidíš to, veď som vravela, že on Veroniku nikdy nemiloval šuškala susedka Oľga Martine k uchu.
Ticho, prosím ťa. Aký to už teraz má význam? Ostali deti polosiroty a takýto otec…
No počkaj, on sa určite dá dokopy s Alžbetou presviedčala Oľga Ľudmilu.
S Alžbetou načo? Veď ona je jeho čo… Pravá láska bola Katarína, alebo si zabudla, ako sa spolu túlali po humnách? Alžbeta s ním nič nezačne, má predsa rodinu a Karola už dávno zabudla.
Odkiaľ to vieš?
Ale jasné. Alžbetin muž je jeden z najlepších gazdov v dedine. Načo by jej bol Karol aj s jeho deťmi? Ona je praktická ženská. Zato Kaťa sa trápi s tým svojím Ľubom. Len počkaj, oni ešte začnú niečo kuť, tvrdila Ľudmila.

Veroniku pochovali. Deti sa navzájom držali za ruky.
Riško a Paulínka mali práve osem rokov. Veronika si Karola zobrala z veľkej lásky. Aj keď za celého života si nebola istá, či ju Karol naozaj ľúbi. A dedinčania tiež nie.

Vravelo sa, že otehotnela a Karol sa s ňou musel oženiť. Prvú dcérku, Klárku, porodila predčasne, dievčatko nezažilo dlhý život a potom už dlho nedokázali mať deti.
Karol bol vždy zamĺknutý. Hovorili mu Medveď, taká mu prischla prezývka, lebo bol skúpy na slová a na nežnosti ešte viac. Veď kto by to vedel, ak nie Veronika?

Napokon sa nad Veronikou Boh zmiloval. Koľko sa tá úbohá žena len naprosila v tichosti Pána, vedel len On sám. A naraz jej daroval dve deti.
Paulína s Riškom boli dvojčatá. Riško bol celkom po mame, dobrá duša, citlivý. Ale Paulína tiché dieťa, tvrdohlavá po otcovi. Ani slovo z nej niekedy nedostal človek. Najviac sa k otcovi priťahovala, asi že boli povahovo rovnakí.

Karol pracoval vonku, rezal drevo alebo niečo majstroval v šope a okolo neho sa krútila mlčiaca Paulínka. On jej niečo rozprával, učil ju životu.
Riško bol stále pri mame, pomohol s nosením vody, zmietol podlahu, aj keď ešte bol malý, snažil sa.

Veronika svoje deti veľmi milovala, hoci Paulínke nerozumela. S Riškom však boli prepojení celým srdcom.
A keď Veronika umierala, povedala Riškovi:
Syn môj, ja už tu dlho nebudem. Ty ostávaš pánom v dome. Na sestru pozor dávaj, ty si odteraz jej ochrancom. Chlapec má sestru chrániť, veď je slabšia, potrebuje tvoju podporu.
A tatko? spýtal sa malý.
Čože?
Bude nás ochraňovať?
Neviem, syn môj. To ukáže život.
Tak nezomieraj, mami, čo si bez teba počneme? plakal Riško.
Keby to bolo na mne, synak… zamyslela sa Veronika. Viac už nepovedala. Ráno už dýchala len na druhom svete.

Karol sedel pri jej posteli a držal ju za ruku. Nehovoril, neplakal, iba celý akoby sa zhrbil a celý bol tmavý a uzavretý do seba. To bolo všetko.

Život šiel ďalej, všetko si sadalo na svoje miesto. Paulínka sa chopila domácnosti. Skúšala variť, upratať, ale bola ešte nevyrastená. S pomocou však prišla Karolova sestra, teta Natália, a tá ju učila a pomáhala doma.

Teta Natália spýtala sa raz Paulína a tatko si vezme inú ženu?
Ktože už vie, dievča zlaté, čo má tvoj otec v hlave? Veď by mi to ani nepovedal…
Natália mala svoju rodinu deti i muža Petra, boli dobrá, súdržná rodina.

A keby niečo, zobrala by si nás k sebe? neprestávala Paulína.
Márne rozmýšľaš. Otec vás ľúbi a nikdy by vás nikomu nevydal upokojovala ju Natália.

V dedine sa však šírili reči, že stará láska medzi Karolom a Katarínou sa znovu obnovila…
Katka je ako priam trafená, znovu sa splietla s Karolom a na svojho Ľuba zabúda! ohovárali Oľga s ostatnými ženami na lavičke pred obchodom.
Ach, je to, ale hlúpa baba, tá Katka, čistili jazyky ženy.
Nuž ženy, už dosť, rozpustím vám toto zhromaždenie rozohnal ich predseda družstva, pán Jozef.

Stále sa len do iných staráte, a samy neviete, ako to v sebe majú, uzatvoril ich predseda na obranu Karola.

S Katarínou a Karolom bola kedysi veľká láska, román ako z kníh. No Karol ho preložili na jarné práce do iného kraja, pomáhať pri žatve. Strávil tam dva mesiace, a keď sa vrátil, dopočul sa, že Katarína sa zblížila s Ľubom Koleničom.

Karol Ľuba poriadne vyťal, a s Katkou už neprehovoril.
Katka sa nakoniec vydala za Ľuba. Ten bol pián, rád si vypil a po dedine šaškoval. Katka preplakala doma celé roky, že si neudržala chlapa, akým bol Karol ten nepil, pracoval, len ticho všade chodil.

Potom sa všimli, že Karol sa častejšie stretáva s Veronikou ona vtedy rozkvitla, že sa až dedina pozerala.
Láska robí zázraky, hovorili si susedia.

Veronika bola do Karola zamilovaná už dávno, len bola tichá, Kataríne nehodila do cesty hádanky. A tak sme len pozerali, ako sa vzali na obecnom úrade.

Svadba bola skromná. Karolovi ostala už iba sestra Natália, Veronika mala starú matku. Postaršia mama Zdena rodila Veroniku už v rokoch, v dedine všetci tušili, kto je jej otec. Ale mlčali. Vtedy u nás starostoval pán Milan. S ním si Zdenina mama písala, krásna bola, ale nikdy sa nevydala. Mužov priťahovala, bola veselá, ale dcéra povahu po nej nezdedila. Ani za činy matky dcéra nemôže.

Ľuďom Veroniky bolo ľúto, najmä keď si vzala Karola.
To je teda niečo vzdychla stará Emília, on ju nikdy nebude ľúbiť. Celý život sa len natrápi.

Ale čuduj sa svete, Karol bol Verný ako pes. Ani šum po dedine, čo by schoval, veď tam všetko vykukne na svetlo.
Žili spolu pätnásť rokov a nikdy sa nepohádali. Postupne sa zmierili všetci, až kým Veronika minulú zimu ochorela. Ťažko ochorela, zistili, že má tú najhoršiu chorobu, na ktorú niet lieku.

Bolo beznádejne.
Karol raz kráčal domov z práce.
Karolko, nemáš chuť sa u mňa zastaviť, deti by sa potešili koláčikom, napiekla som vám, môžem prísť? oslovila ho na ulici Katka, v ruke miska koláčov.
Nie, Katka, vďaka. Natália nám napiekla ešte včera.
Veď ja len zo srdca, Karolko.
Aj ona to tak myslí, usmial sa smutne Karol.
Karol, poď dnes večer za mlyn, keď sa zotmie, pritvrdila Katka.
Prečo?
No vieš… Veď ty si nespomínaš na to všetko…?
To, čo bolo, dávno zarástlo trávou. Moje deti ľúbim. Veroniku som miloval…
Aj tak ju už nevrátiš, poznamenala Katka.
Ale láska nezomiera, odpovedal Karol.
Nekecej, ty si ju nemiloval. Len zo vzdoru si si ju vzal.
Katka, choď domov, povedal ticho Karol.
Pridal do kroku a bez pohľadu späť šiel domov, kde naňho čakali deti.
Katka ostala sama uprostred dedinskej cesty.

Roky plynuli, deti dospeli. Teta Natália ich chodila navštevovať a teraz už vedela istotne jej brat inej ženskej srdca nikdy neotvorí.

Paulínka, vraj sa vypytuješ s Miškom Ilavským, vpálila teta.
Hej. A čo? odvetila mladá Paulína. Ako vystrihnutá bábika… pomyslela si Natália.
Nič, len tak, buď opatrná.
A prečo, teta?
Veď si už dospelá, vieš, čo hovorím.
Teta Natália, ja ho milujem tak, až do smrti.
To si len myslíš, že na celý život…
Nie, som si istá.
Možno aj si, otázka je, či aj Miško.
Ak by ma zradil, už by som si nikdy nikoho do srdca nepustila.
To ti verím, dodala teta Natália.

Večer Miro a Paulína čakali doma otca.
Dlho mu to trvá, poznamenal Miro.
Dnes je piatok, poznamenala sestra.
A čo má byť?
Veď každý týždeň, v stredu, piatok a cez víkend chodí na mamin hrob.
Odkiaľ to vieš? prekvapene zdvihol Mišo obočie.
Ty si naozaj nevšímaš otca, keď si to nevšimneš, zahundrala Paulína.

Tichučko sa vybrali cestičkou poza záhrady na cintorín. Paulína ukázala bratovi na otcovu skrútenú postavu. Miro potichu pozorne načúval. Ozýval sa otcov hlas.

No, Veronika, takto to je… Čoskoro sa naša Paulínka vydá. Veniec jej prichystám, Natália pomáhala… Pomaličky sa žije.
Odpusť, Veronička, že som ti za života málo pekných slov povedal… No celé moje srdce ich k tebe posielalo. Ani neviem hovoriť, ja hovorím viac srdcom, zachrípene hovoril Karol a pomaly sa pobral k bránke cintorína.

Paulína pozrela na Miro a videla v bratovych očiach zadržané slzy.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

5 × 2 =

Verný iba jednej – Príbeh Fedora, ktorý ani v deň pohrebu manželky neprejavil slzy, nechal roky dedinské reči o láske, nevere a osudoch Poliny a Míška, dvoch sirôt bojujúcich o miesto v srdci chladného otca, dojímať celé slovenské vidiecke spoločenstvo
Starček sa s námahou zdvihol z postele a pridŕžajúc sa steny prešiel do vedľajšej izby. V svetle nočnej lampy sa slabozrakým pohľadom zahľadel na svoju ležiacu manželku: „Nehýbe sa! Či len neumrela? – kľakol si k nej. – Akoby dýcha.“ Postavil sa a pomaly sa pobral do kuchyne. Vypil kefír, zašiel na toaletu. A vrátil sa do svojej izby. Ľahol si do postele. Spať však nemohol: „My s Elenkou máme už deväťdesiat rokov. Koľko sme toho prežili?! Čoskoro zomrieme a nikoho nemáme pri sebe. Dcéra Naďa zomrela, ani šesťdesiatky sa nedožila. Mišo zomrel vo väzení. Vnučka Oksanka už dvadsať rokov žije v Nemecku. Na starkých ani nespomenie. Už má možno aj veľké deti.“ Ani nezbadal, kedy zaspal. Zobudil ho dotyk ruky: – Kubo, žiješ? – ozval sa tichý hlas. Otvoril oči. Nad ním sa naklonila manželka. – Ty si to, Lenka? – Pozerám: nehýbeš sa. Zľakla som sa, že si zomrel. – Žijem ešte! Chod spať! Zazneli šuchotavé kroky. Zaškrípal vypínač na kuchyni. Elena si dala vodu, šla na WC a zamierila do svojej izby. Ľahla si do postele: „Takto raz ráno vstanem a on bude mŕtvy. Čo si počnem? Alebo možno skôr zomriem ja. Kubo už vybavil naše pohreby. Nikdy by ma nenapadlo, že človek si vie objednať vlastný pohreb. Ale aspoň dobre — kto nás pochová? Vnučka na nás zabudla. Iba susedka Paulína nám chodí pomáhať. Má kľúče od bytu. Starký jej každý mesiac odovzdá desať tisíc z dôchodku. Nakúpi, donesie lieky. Na čo sú nám peniaze? Veď sami zo štvrtého už nezlezeme.“ Kubo otvoril oči. Slnko svietilo cez okno. Vyšiel na balkón. Uvidel zelenú čerešňu. Zasmial sa: „Tak predsa sme sa dožili leta!“ Šiel pozrieť manželku. Sedela zamyslená na posteli. – Lenka, prestaň sa trápiť! Poď, niečo ti ukážem. – Ach, už nemám síl, – len ťažko vstala. – Čo si vymyslel? – Poď, poď! Podoprel ju a odviedol na balkón. – Pozri, čerešňa je zelená! A ty si vravela, že leta sa nedožijeme. Dožili sme sa! – Veru, máš pravdu! Ešte aj slniečko svieti. Obaja si sadli na lavičku na balkóne. – Pamätáš, keď som ťa prvý raz pozval do kina, ešte na škole? V ten deň bola tiež čerešňa celá zelená. – Na to sa nezabúda. Koľko je to rokov? – Vyše sedemdesiat… Sedemdesiatpäť. Dlho spomínali na mladosť. Veľa vecí staroba vezme z pamäti, aj to, čo sme robili včera, no mladosť – tá sa nikdy nezabudne. – Oj, už sa vykecávame! – striasla sa Lenka. – Ešte sme ani neraňajkovali. – Elenka, urob dobrý čaj! Nevládzem už piť tú žbrndu. – Veď nám to lekár zakázal. – Aspoň riedky, daj doň aj cukor. Kubo pil slabý čaj s malým chlebíkom so syrom a spomínal na časy, keď na raňajky pili silný sladký čaj s buchtami a pirôžkami. Vošla susedka Paulína a milo sa usmiala: – Ako sa máte? – Ako sa môžu mať deväťdesiatnici? – zasmial sa starký. – Ak sa ešte žartuje, všetko je v poriadku. Čo vám treba kúpiť? – Paulína, kúp mäso! – poprosil Kubo. – Veď vám to lekár zakázal. – Kura môžeme. – Kúpim. Navarím vám kurací vývar s rezancami! – Paulína, dones aj niečo na srdce, – poprosila stará. – Pani Elena, veď som vám to teraz doniesla. – Už minulé. – Zavolám lekára? – Netreba. Paulína upratala, umyla riad a odišla. – Lenka, poďme na balkón, – navrhol manžel. – Na slnku sa trochu zohneme. – Poďme! Čo budeme sedieť v dusne. Paulína sa vrátila. Pozrela na balkón: – Už sa na slniečko tešíte? – Dobre je tu, Paulína! – usmiala sa Elena. – Hneď vám dám kašu a potom začnem variť obed. – Dobrý človek je, – povedal Kubo. – Čo by sme si bez nej počali? – A ty jej dávaš len desať tisíc mesačne. – Lenka, veď sme jej byt zapísali a notár to potvrdil. – Ona to ani nevie. A sedeli na balkóne až do obeda. Na obed bol kurací vývar s nakrájaným mäsom a rozvareným zemiakom: – Takýto som vždy v detstve robila Naďke a Mišovi, – spomínala Elena. – A nám na starobu varia cudzí ľudia, – vzdychol smutne Kubo. – To je náš osud, Kubo. Zomrieme spolu a nik po nás ani nezaplače. – Lenka, dosť už smútku. Poďme si pospať! – Kubo, nevravia nadarmo: „Starec ako dieťa.“ Všetko máme ako deti: rozvarená polievka, spánok, desiata. Kubo si trochu pospal, ale nie a nie zaspať. Asi sa mení počasie. Šiel do kuchyne. Na stole dva poháre so šťavou starostlivo pripravené Paulínou. Vzal ich a opatrne niesol do izby k manželke. Tá sedela na posteli a zamyslene hľadela z okna: – Čo si, Lenka, smutná? – usmial sa muž. – Napi sa šťavy! Vypila dúšok: – Aj ty nevieš spať? – Počasie, tlak lieta. – Ja sa tiež necítim dobre, – smutne pokrútila hlavou Elena. – Cítim, že mi už svet dlhšie nebude. Škoda, že ma dobre pochováš. – Lenka, nehovor hlúposti. Ako si bez teba poradím? – Niekto z nás pôjde prvý. – Stačí! Poďme na balkón! Sedeli do večera. Paulína pripravila tvarohové placky. Najedli sa, sadli si k televízii. Každý večer pred spaním ho pozerali. Nové filmy už tak nechápali, preto si pustili československé komédie a rozprávky. Dnes pozreli len jednu rozprávku. Elena vstala z gauča: – Idem spať. Som nejako unavená. – Aj ja idem. – Počkaj, nech sa na teba dobre pozriem, – poprosila manželka. – Prečo? – Len sa pozriem. Dlho sa na seba pozerali. Možno spomínali na mladosť, keď mali celý život pred sebou. – Poď, odprevadím ťa do postele. Elena si podala manželovi rameno a pomaly išli. On ju starostlivo prikryl a odišiel do svojej izby. Srdce ho nejako ťažilo. Dlho nemohol zaspať. Myslel si, že ani nezaspal, no hodiny ukazovali dve v noci. Vstal a šiel k manželke. Ležala s otvorenými očami a hľadela do stropu: – Lenka! Chytil ju za ruku. Bola studená. – Lenka, čo je! Le-e-nka! A on sám cítil, že mu dochádza vzduch. Ťažko sa vrátil do izby, vybral pripravené papiere a položil ich na stôl. Vrátil sa k manželke. Dlho jej hľadel do tváre. Potom si ľahol vedľa nej a zavrel oči. Uvidel svoju Lenku mladú a krásnu, ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi. Kráčala kdesi za svetlom. Rozbehol sa za ňou, chytil ju za ruku… Ráno vošla Paulína do spálne. Ležali vedľa seba. Na tvárach im zostali rovnaké šťastné úsmevy. Keď sa spamätala, zavolala rýchlu pomoc. Lekár, čo prišiel, nechápavo pokrútil hlavou: – Zomreli spolu. Museli sa veľmi ľúbiť. Oboch odviezli. Paulína sa unavene zvalila na stoličku pri stole. Tam zbadala zmluvu o pohrebe a… závet napísaný na jej meno. Zložila hlavu do dlaní a rozplakala sa.