Na pohrebe Julkinho muža Karol ani slzičku neuronil.
Vidíš to, veď som vravela, že on Veroniku nikdy nemiloval šuškala susedka Oľga Martine k uchu.
Ticho, prosím ťa. Aký to už teraz má význam? Ostali deti polosiroty a takýto otec…
No počkaj, on sa určite dá dokopy s Alžbetou presviedčala Oľga Ľudmilu.
S Alžbetou načo? Veď ona je jeho čo… Pravá láska bola Katarína, alebo si zabudla, ako sa spolu túlali po humnách? Alžbeta s ním nič nezačne, má predsa rodinu a Karola už dávno zabudla.
Odkiaľ to vieš?
Ale jasné. Alžbetin muž je jeden z najlepších gazdov v dedine. Načo by jej bol Karol aj s jeho deťmi? Ona je praktická ženská. Zato Kaťa sa trápi s tým svojím Ľubom. Len počkaj, oni ešte začnú niečo kuť, tvrdila Ľudmila.
Veroniku pochovali. Deti sa navzájom držali za ruky.
Riško a Paulínka mali práve osem rokov. Veronika si Karola zobrala z veľkej lásky. Aj keď za celého života si nebola istá, či ju Karol naozaj ľúbi. A dedinčania tiež nie.
Vravelo sa, že otehotnela a Karol sa s ňou musel oženiť. Prvú dcérku, Klárku, porodila predčasne, dievčatko nezažilo dlhý život a potom už dlho nedokázali mať deti.
Karol bol vždy zamĺknutý. Hovorili mu Medveď, taká mu prischla prezývka, lebo bol skúpy na slová a na nežnosti ešte viac. Veď kto by to vedel, ak nie Veronika?
Napokon sa nad Veronikou Boh zmiloval. Koľko sa tá úbohá žena len naprosila v tichosti Pána, vedel len On sám. A naraz jej daroval dve deti.
Paulína s Riškom boli dvojčatá. Riško bol celkom po mame, dobrá duša, citlivý. Ale Paulína tiché dieťa, tvrdohlavá po otcovi. Ani slovo z nej niekedy nedostal človek. Najviac sa k otcovi priťahovala, asi že boli povahovo rovnakí.
Karol pracoval vonku, rezal drevo alebo niečo majstroval v šope a okolo neho sa krútila mlčiaca Paulínka. On jej niečo rozprával, učil ju životu.
Riško bol stále pri mame, pomohol s nosením vody, zmietol podlahu, aj keď ešte bol malý, snažil sa.
Veronika svoje deti veľmi milovala, hoci Paulínke nerozumela. S Riškom však boli prepojení celým srdcom.
A keď Veronika umierala, povedala Riškovi:
Syn môj, ja už tu dlho nebudem. Ty ostávaš pánom v dome. Na sestru pozor dávaj, ty si odteraz jej ochrancom. Chlapec má sestru chrániť, veď je slabšia, potrebuje tvoju podporu.
A tatko? spýtal sa malý.
Čože?
Bude nás ochraňovať?
Neviem, syn môj. To ukáže život.
Tak nezomieraj, mami, čo si bez teba počneme? plakal Riško.
Keby to bolo na mne, synak… zamyslela sa Veronika. Viac už nepovedala. Ráno už dýchala len na druhom svete.
Karol sedel pri jej posteli a držal ju za ruku. Nehovoril, neplakal, iba celý akoby sa zhrbil a celý bol tmavý a uzavretý do seba. To bolo všetko.
Život šiel ďalej, všetko si sadalo na svoje miesto. Paulínka sa chopila domácnosti. Skúšala variť, upratať, ale bola ešte nevyrastená. S pomocou však prišla Karolova sestra, teta Natália, a tá ju učila a pomáhala doma.
Teta Natália spýtala sa raz Paulína a tatko si vezme inú ženu?
Ktože už vie, dievča zlaté, čo má tvoj otec v hlave? Veď by mi to ani nepovedal…
Natália mala svoju rodinu deti i muža Petra, boli dobrá, súdržná rodina.
A keby niečo, zobrala by si nás k sebe? neprestávala Paulína.
Márne rozmýšľaš. Otec vás ľúbi a nikdy by vás nikomu nevydal upokojovala ju Natália.
V dedine sa však šírili reči, že stará láska medzi Karolom a Katarínou sa znovu obnovila…
Katka je ako priam trafená, znovu sa splietla s Karolom a na svojho Ľuba zabúda! ohovárali Oľga s ostatnými ženami na lavičke pred obchodom.
Ach, je to, ale hlúpa baba, tá Katka, čistili jazyky ženy.
Nuž ženy, už dosť, rozpustím vám toto zhromaždenie rozohnal ich predseda družstva, pán Jozef.
Stále sa len do iných staráte, a samy neviete, ako to v sebe majú, uzatvoril ich predseda na obranu Karola.
S Katarínou a Karolom bola kedysi veľká láska, román ako z kníh. No Karol ho preložili na jarné práce do iného kraja, pomáhať pri žatve. Strávil tam dva mesiace, a keď sa vrátil, dopočul sa, že Katarína sa zblížila s Ľubom Koleničom.
Karol Ľuba poriadne vyťal, a s Katkou už neprehovoril.
Katka sa nakoniec vydala za Ľuba. Ten bol pián, rád si vypil a po dedine šaškoval. Katka preplakala doma celé roky, že si neudržala chlapa, akým bol Karol ten nepil, pracoval, len ticho všade chodil.
Potom sa všimli, že Karol sa častejšie stretáva s Veronikou ona vtedy rozkvitla, že sa až dedina pozerala.
Láska robí zázraky, hovorili si susedia.
Veronika bola do Karola zamilovaná už dávno, len bola tichá, Kataríne nehodila do cesty hádanky. A tak sme len pozerali, ako sa vzali na obecnom úrade.
Svadba bola skromná. Karolovi ostala už iba sestra Natália, Veronika mala starú matku. Postaršia mama Zdena rodila Veroniku už v rokoch, v dedine všetci tušili, kto je jej otec. Ale mlčali. Vtedy u nás starostoval pán Milan. S ním si Zdenina mama písala, krásna bola, ale nikdy sa nevydala. Mužov priťahovala, bola veselá, ale dcéra povahu po nej nezdedila. Ani za činy matky dcéra nemôže.
Ľuďom Veroniky bolo ľúto, najmä keď si vzala Karola.
To je teda niečo vzdychla stará Emília, on ju nikdy nebude ľúbiť. Celý život sa len natrápi.
Ale čuduj sa svete, Karol bol Verný ako pes. Ani šum po dedine, čo by schoval, veď tam všetko vykukne na svetlo.
Žili spolu pätnásť rokov a nikdy sa nepohádali. Postupne sa zmierili všetci, až kým Veronika minulú zimu ochorela. Ťažko ochorela, zistili, že má tú najhoršiu chorobu, na ktorú niet lieku.
Bolo beznádejne.
Karol raz kráčal domov z práce.
Karolko, nemáš chuť sa u mňa zastaviť, deti by sa potešili koláčikom, napiekla som vám, môžem prísť? oslovila ho na ulici Katka, v ruke miska koláčov.
Nie, Katka, vďaka. Natália nám napiekla ešte včera.
Veď ja len zo srdca, Karolko.
Aj ona to tak myslí, usmial sa smutne Karol.
Karol, poď dnes večer za mlyn, keď sa zotmie, pritvrdila Katka.
Prečo?
No vieš… Veď ty si nespomínaš na to všetko…?
To, čo bolo, dávno zarástlo trávou. Moje deti ľúbim. Veroniku som miloval…
Aj tak ju už nevrátiš, poznamenala Katka.
Ale láska nezomiera, odpovedal Karol.
Nekecej, ty si ju nemiloval. Len zo vzdoru si si ju vzal.
Katka, choď domov, povedal ticho Karol.
Pridal do kroku a bez pohľadu späť šiel domov, kde naňho čakali deti.
Katka ostala sama uprostred dedinskej cesty.
Roky plynuli, deti dospeli. Teta Natália ich chodila navštevovať a teraz už vedela istotne jej brat inej ženskej srdca nikdy neotvorí.
Paulínka, vraj sa vypytuješ s Miškom Ilavským, vpálila teta.
Hej. A čo? odvetila mladá Paulína. Ako vystrihnutá bábika… pomyslela si Natália.
Nič, len tak, buď opatrná.
A prečo, teta?
Veď si už dospelá, vieš, čo hovorím.
Teta Natália, ja ho milujem tak, až do smrti.
To si len myslíš, že na celý život…
Nie, som si istá.
Možno aj si, otázka je, či aj Miško.
Ak by ma zradil, už by som si nikdy nikoho do srdca nepustila.
To ti verím, dodala teta Natália.
Večer Miro a Paulína čakali doma otca.
Dlho mu to trvá, poznamenal Miro.
Dnes je piatok, poznamenala sestra.
A čo má byť?
Veď každý týždeň, v stredu, piatok a cez víkend chodí na mamin hrob.
Odkiaľ to vieš? prekvapene zdvihol Mišo obočie.
Ty si naozaj nevšímaš otca, keď si to nevšimneš, zahundrala Paulína.
Tichučko sa vybrali cestičkou poza záhrady na cintorín. Paulína ukázala bratovi na otcovu skrútenú postavu. Miro potichu pozorne načúval. Ozýval sa otcov hlas.
No, Veronika, takto to je… Čoskoro sa naša Paulínka vydá. Veniec jej prichystám, Natália pomáhala… Pomaličky sa žije.
Odpusť, Veronička, že som ti za života málo pekných slov povedal… No celé moje srdce ich k tebe posielalo. Ani neviem hovoriť, ja hovorím viac srdcom, zachrípene hovoril Karol a pomaly sa pobral k bránke cintorína.
Paulína pozrela na Miro a videla v bratovych očiach zadržané slzy.
