Zvláštne šťastie
Čo to znamená, že sa rozvádzame? Dušan, ty žartuješ?
Anežka sa pozerala na manžela a nechápala. Rozvod? Veď sú spolu takmer dvadsaťpäť rokov! O dva týždne mali oslavovať výročie… alebo už nie? Myšlienky jej skákali ako koníky na salaši v Banskej Bystrici. A čo hostina, hostia? Pozvánky už sú rozposlané… Prídu všetci. Celá rodina, priatelia. Telefón zvoní ako po polievke na dedinskej svadbe, každý sa pýta, čo doniesť… A niektorí, ako jej priateľka Radmila, už dokonca poslali darček poštou. Škoda, že nemôže prísť, je ďaleko, a v šiestom mesiaci tehotenstva ju do lietadla nedostanú ani na perníkoch od starej mamy. Radmila bola tá, čo zoznámila Anežku s Dušanom ešte na vysokej škole v Bratislave, a na svadbe šantila tak, až kyticu dostala len tak do ruky, lebo Anežka ju už ani nehádzala.
Tvoj Kubo čo robí? Takú babu ako ty prepasirovať?
Kdeže, počkaj, Radmila zastrihala Anežke ofinku. Všetko príde. Ešte nedozrel. Načo mi však zelený manžel? Natrápime sa a po dvoch rokoch rozvedieme? A potom divadlo majetok, deti… To radšej počkám, kým dozreje úroda. Ty by si mala byť plánovačka roku! smiala sa Anežka, keď Radmila upravovala líčenie hnevom, že sa rozčuľuje pre nič.
Ja neviem žiť polovičato. Keď už, tak všetko naraz!
A deti? Naraz dve?
Áno! Chcem dvojičky! Nech to mám za sebou a hneď kompletné balenie! Už sme to v rodine mali, aj Kubo.
A vychovať ich budeš musieť.
Dvoch je ľahšie než jedného.
Prečo asi? pýtala sa Anežka, sledujúc tú večnú racionalitu Radmily. Tá sa v detstve vedela zo všetkých výtržností vymotať tak, že na ňu podozrenie nepadlo nikdy, a ešte sa snažila chrániť aj ostatných.
Jednoduchá konkurencia, neutrálna pôda pre hranie a ešte titul matka roka, keď zvládam naraz dve deti. Čo chceš viac?
Stačí! smiala sa Anežka a bola presvedčená, že Radmila si v živote zariadi všetko, čo bude chcieť.
A tak aj bolo. S tým rozdielom, že niekto hore mal ešte viac zmyslu pre humor ako Radmila, a miesto dvojičiek porodila trojičky. Asi sa jej osud rozhodol vyskúšať.
Radmila to však zvládla bravúrne. Rodina ju časom prijala. Nikdy sa neponižovala, všetkých brala rovnako, ale bola pripravená pomôcť. Väčšinou to znamenalo, že dokázala premyslene zamestnať manžela, ktorý nerád zachraňoval svet, ale pod tlakom Radmily poslúchol: vedela predvídať, že raz budú potrebovať pomoc, tak nech je rodina pripravená a priaznivo naklonená.
A keď prišli na svet deti, obe babky a jeden dedo, lebo jej otec už nežil, ochotne pomáhali. Mladý list na strome a to je Radmila, ktorá nielenže zvládla deti, ktoré boli najprv v ohrození pre nízku váhu, ale ešte aj išla študovať.
Ty si sa zbláznila! Kedy to všetko stíhaš? čudovala sa Anežka.
Kto by riskoval dať zlú známku matke trojičiek? Ale moja hlava v materskej sa aspoň nezatupí. Po tom budem ekonómkou aj právničkou. Čo je na tom zlé?
Radmila skončila školu, našla si super prácu a s prehľadom presvedčila zamestnávateľa, že mzda vraj akurát vystačí na opatrovateľku.
Ale veď to ledva vyjde…
V skutočnosti opatrovateľku nepotrebujem, babky to zvládnu, ale zamestnávateľovi to nemusí byť jasné. Potrebujem hlavne prax, nie papiere. Skromne na začiatku, potom si vyberiem, kde a za čo pracovať.
Anežka sledovala život priateľky a neverila. Ako môže žena zvládať všetko? Ona sama od detstva nevedela rozhodnúť ani to, či si má obliekť červené či modré pančušky do škôlky.
Ale keď sa raz rozhodneš ty, tak to je už definitívne, chlácholila ju Radmila. Si konzervatívna, to sú najspoľahlivejší ľudia.
Spoľahlivá… Veď to! A Dušan si to spoľahlivo ocenil! Ako to môže? Načo všetko? Veď im bolo dobre! Chýbajúce deti síce komplikovali vzťah, ale už to prijali, už dávno sa zmierili, že teda osud chce takto. Anežka chvíľu robila dobrovoľníčku v detských domovoch a zistila, že cudzie dieťa by asi nezvládla. Nebolo problémom to, že by ho neuniesla alebo nevychovala, cítila, že by nevedela byť mamou, ako treba. Čo je to “treba”, nevedela, ale cítila, že na to treba viac ako len chcieť.
Ešte si nestretla svoje dieťa, povedala pani riaditeľka, šedovlasá vedúca detského domova, ktorý Anežka podporovala cez svoju firmu. Keď ho zbadáš, budeš stratená.
A čo keď nie? Anežka vybalila darčeky a myšlienky jej žuli v hrdle ako staré halušky. Čo ak mi to nie je dáno?
Tak to nie je. Lepšie tak, ako zobrať a nevybaviť to. Mala som tu Mária. Už ho dvakrát vrátili.
Preboha! Ako sa dá dieťa vrátiť?
Prvá rodina mala vlastné, tak ho vrátili. Druhá to neustála, pri vlastných dvoch a ďalších dvoch adoptovaných už na Mária nezostalo dosť lásky. Sadol v kúte a odmietal jesť.
Ako to?
Aj napiť sa odmietal. Chcel späť do domova, lebo ho vraj “nemajú radi”. Lepšie, keby ho vôbec nevzali niekedy je menej viac.
Na tento rozhovor Anežka nezabudla. Zastavila sa, no nenechala sa hneď hnať podpisovať papiere. Trochu ju prebralo a uzemnilo Radmilino: “Si si istá, že zvládneš toľko lásky? Ak je to len ľútosť, nechaj to tak…”
A tak Anežka do detského domova už radšej nechodila, pomáhala na diaľku, ale na Mária myslela stále.
Oblapila si ramená. Zima… Prečo je tu zima? Veď je len jeseň a kúrenie ide v paneláku v Ružinove naplno! Má mu pomôcť baliť veci? Aj teplé? Veď zima príde hneď.
Hlavou jej prebehla túžba ísť k mame, do Turčianskych Teplíc, zaliezť do hôr, kde celý svet zmizne pod hmlou a ticho je až vo vlasoch… Ale mama už nie je. Ani Dušan už nebude…
Bože, ona nechcela slobodu. Potrebovala len manžela, ako kedysi kávu na raňajky aj o jednej v noci, rozhovory do svitania, spontánne nápady a výlety. Nikdy neplánovali, najlepšie dni boli vždy tie neorganizované Dušan zavolal na obed, opýtal sa:
Aňi, čo robíš?
Veľmi veľa práce, mám pohovory a potom do banky…
Tak to nechaj. Poď von, len tak…
Anežka hodila všetko a za hodinu už kráčali lesom, mlčky, alebo pokrikovali vtipy, čo nič neznamenali, ale bolo… dobre.
Lenže to dobre zostalo v minulosti. V jej. Ona na to nikdy nezabudne, on bude mať budúcnosť s touto novou ženou, ktorá čaká dieťa… Dieťa! Kvôli tomu? Alebo bol ich vzťah len bublina? Prvé bola ešte schopná prijať, druhé nie. To by znamenalo, že je nula…
Stála v kuchyni, kolená pritisnuté na rozhorčený radiátor, a nemohla sa pohnúť. Počula Dušana chodiť po byte, zabuchovať dvierkami zásuviek. Triasla sa tak, až črepník s jedinou orchideou, čo dostala od Radmily, spadol na kraj okna. Keď nakoniec zalomcoval vchodovými dverami, Anežka upustila dlane, zatlačila ich do parapetu, až bledli články na prstoch, narovnala sa, smetla črepník na zem a kričala ale neoľavilo sa.
Tmavá hlina, rozhádzaná so sklom, ju prebrala. Také je teraz všetko čierne, bez svetla. Svetlo práve vyšlo von, zavrelo dvere a nechalo ju vo vlastnej tme. Nezostáva jej orientácia…
Len jeden…
Odlepila sa konečne, prešla cez črepy, nevnímala bolesť, krívajúc do spálne po mobil.
Rad…mil…
To nebol plač, ale viacesi zvierací nárek, čo prišiel od bolesti. Viac nevedela povedať, Radmila to pochopila hneď.
Dušan odišiel?
Án…
Jasné. Prídem zajtra.
Ty si sa zbláznila. Nemôžeš! Prosím ťa… Ja si neodpustím, ak sa ti alebo dieťaťu niečo stane Počkaj… vtedy Anežka zbadala súvislosti, ktoré jej dovtedy unikali. Ty si to už vedela?
Tušila. Keď ste naposledy boli, Dušan nevedel na mňa pozrieť. Všetko je na niečo dobré, Aňi…
Na čo dobré, keď nemám nič! Všetko je preč! Čo mám robiť teraz?
Kúp si nové šaty!
Prosím?
Presne to. Choď a kúp tie, čo si si nikdy nekúpila, lebo si ľutovala peniaze. Teraz. Potom mi pošli fotku. Nezostávaj doma, neplač. Kupuj a potom sadni na vlak alebo lietadlo. Ideme do hôr.
Si bláznivá!
Nie som invalid, len tehotná! Žiadne stany, hotel a krátke prechádzky. Aj mne to treba, inak zblbnem. Fero má preteky, Miška a Daška sú na sústredení. Čakám let alebo vlak, ozvi sa.
Anežka pozrela na mobil a chvíľu len žmurkala. Ale odpoveď prišla sama. Vstala a prešla k zrkadlu. Tam bola celá história tvárou v tvár. Už nie dievča, ale ani starena. Stojí ešte! Mladosť je preč, ale ešte netreba sa pochovávať? Nenávideli by, keby ju videli sedieť a prizabiť sa bolesťou? Radmila má pravdu.
Prebehla vlasmi, utrela slzy a vystrela sa. Treba ísť. Ak si teraz sadne, už nevstane.
Mobil v ruke, krátke správy, všetko zrušiť hotovo. Zrušiť reštauráciu, hotovo. Potrebujem metlu!
Zabudla, že má dva vysávače, vzala metlu s handrou a vyupratovala kuchyňu. Nový črepník bude neskôr.
Šaty sedeli akurát. Urazili všetky pravidlá jej elegantného minimalizmu červené, svietivé, také, aké zvykla nosiť len Radmila. Ale teraz? Prečo nie? Zrkadlo ukazovalo inú ženu. Unavenú, zmätenú, ale celú. Ešte je v nej niečo…
Let bol s prestupom, ale aspoň sa zamestnala. Výlet vyšiel na jednotku. Prešli s Radmilou všetky okolité trasy, chodili, mlčali, alebo hovorili bez dýchania, len aby nič nezabudli.
Vráť sa. Čo tam budeš sama, Anežka? Biznis? Aj tu je detí dosť, nové sídlisko otvor desať centier, aj to bude málo. A tvoj otec je chorý, mala si ho vziať k sebe. Takto nemusíš nič meniť. Rozmýšľaj…
Rozmýšľala. K záveru minidovolenky rozhodla: áno, toto je lepšie.
Rozvod, predaj bytu, auta, papierovačky ohľadne firmy všetko odišlo a nechalo len spomienky. Kým oddeľovala city od nutnosti, naposledy sa stretla s Dušanom a potom zmazala jeho číslo zo zoznamu. Rozhodnuté!
Turiec ju privítal jarou, rozkvitaním a slnkom. Dýchať sa dalo lepšie. Nebývala s otcom, kúpila si byt vedľa. Mala hneď jasno keď pri neplánovanej návšteve narazila na prívetivú staršiu pani, ktorá jej otvorene podala ruku a usmiala sa na ňu zohrievajúcou láskou, pochopila: treba nechať otcovi dom a spokojnosť.
Náš Igor je ešte celkom štramák, nie Anežka? Lujza, otcova nová partnerka, sa na neho pozerala s nehou, čo bola až hmatateľná. Láska žije, osud ju rozdáva niekomu ako dážď, niekomu ako rosa, niekomu ju nedá.
Možno niekde aj jej človek ešte čaká, len ho ešte nevidí?
Rok prešiel ako voda. Otvorila dva detské centrá, práce bolo dosť, večer sa síce občas vracala osamelosť, tmavé kuchyne a pohár vychladnutého čaju dala by všetko, len keby Dušan lúpol vypínačom a spýtal sa:
Je ti ťažko, Anežka? Poď, urobím ti čaj a rozprávaj mi…
Vedela, že treba ísť definitívne, ale nevedela v sebe tú časť navždy zabiť.
Keď jej prišla upomienka z daňového úradu, potešilo ju, že musí ísť osobne niečo vyriešiť do Bratislavy pohyb je pohyb. Všetko vybavila za deň a ostal jej ešte čas išla sa prejsť po meste, potom zamierila ku starému centu, kde kedysi žila. Prečo? Nevedela. Asi len pozrieť na miesta, kde bola šťastná.
Jeden z jej centier už bol zatvorený, druhý fungoval. Pozerala oknom na deti, mladá učiteľka hrala medveďa, deti vykrikovali. To bolo dôležité nech ich niekto zaujme.
Napokon prešla popri starom dome, potom cez ihrisko, kde chcela svoje deti vodievať, do parku. Cesta sama ju viedla, a zastavila pri fontáne. Na lavičke sedel muž, pred sebou kočík. Keď Anežka uvidela Dušana, zastala.
Až pár krokov neskôr si všimla čo sa to s ním stalo? Vlasy zosivené, sedel zhrbený, ako by sa chcel prepadnúť. Bolelo ho. Tak, až chcel byť neviditeľný. A Anežka to nemohla dovoliť poznala ho predsa.
Dušan…
Strhol sa, ešte viac sa schúlil, no nakoniec pozdravil:
Ahoj, Anežka…
Sadla si k nemu a spýtala sa:
Ako sa máš?
Príliš zbytočná otázka, až jej to bolo trápne, no ostala. Dušan zastavil pohyb kočíka, pozrel na ňu:
Zle. Som sám. Hlúpo, stratene, cez náhodu, čo stála všetko.
Klameš, povedala Anežka, rozhodnutá neuhnúť. Máš všetko, čo si chcel. Viac, než si nechal mne.
Ukázala na kočík.
Chlapec či dievča?
Dcéra. Eva.
Mladá žena, dieťa čo ti ešte treba?
Nie je žena, Anežka. Mila už nie je. Porod ťažký…
Anežka sa nadýchla, v tej chvíli jej nemohlo byť ľúto, že ona vzala to, čo rozbilo jej rodinu. Tiež jej bolo ľúto mladej ženy; Dušan nebol ten, čo na firemných party vypil, ale vtedy… stalo sa, čo sa stalo. A výsledok tej náhody spí v kočíku, ktorý Dušan znova kolíše, bojí sa, že sa dcérka prebudí.
Dlho mlčali, potom obaja rozprávali naraz, Eva už bola hore a dívala sa na padajúce svetlá mesta, hviezdy nad tmavnúcim nebom.
Anežka vstala, pozrela na dievčatko a zamrzla. Taká mala, vážna tvár.
Keď uvidíš svoje dieťa, pochopíš, Anežka! znel jej v ušiach hlas dávno stratenej, no nezabudnutej pani riaditeľky detského domova.
O pol roka neskôr ju Svetlana, teraz už len v emaili priviedla do kancelárie tmavovlasého, zamračeného chlapca. Pousmiala sa, a nechala ich spolu.
Mišo, vieš, prečo som tu?
Pre mňa.
Chcel by si žiť so mnou?
Neviem. Neverím, že si ma vezmete.
Díval sa na ňu rovno a bez záujmu. Malá iskrica zablikala, keď vytiahla fotografie:
To je váš muž?
Bol.
Toto je vaša dcéra?
Nie, Mišo. Nie je moja.
Iskra ostala, Anežka ju už nenechala zhasnúť.
Toto nie je moje dieťa, Mišo, ale budem jej mamou. Aj tvojou, ak budeš chcieť.
Vrátite ma.
Prečo?
Všetci vracajú.
Ja nie som všetci. Vieš prečo?
Nie.
Lebo viem, čo je to prísť o všetko a o všetkých. Veľmi to bolí.
Viem…
Vieš, kto je mama, Mišo?
Nie.
Tá, ktorá nikdy nedovolí, aby jej dieťa bolelo.
Mrzí vás to so mnou?
Anežka pokrútila hlavou.
Nie. Nechcem ťa ľutovať. Chcem ťa ľúbiť. Aby ti bolo dobre. A chcem pre Evu veľkého brata. Silného, smelého. Pomôžeš mi byť mamou? Učíme sa spolu.
Mišo kývol, a Anežka si prvýkrát po rokoch vydýchla.
O ďalších pár rokov, po horskej cestičke, kráčala rodina za sebou. Tmavovlasý, chudý chlapec dával pozor na živú Evičku, ktorá skákala do strmých strán.
Eva, v lese sú vlci!
Nie je!
Aj medvede! Veľké! Hladné ako naši psi.
Doma im mama nevarí kašu?
Nie, mama nevie.
Naša vie.
Hej.
Aj im navarí, už ani nebudú hladné!
Mama! Eva chce, aby si navarila medveďom kašu!
Krúpnatu? Anežka, zadýchaná, dobehla deti a pokúšala sa krokovať s Evinými šantiacimi nohami.
Mama, ty nevieš krúpnatu. Medvede nechcú hrčky!
Ty šibal! Anežka schmatla dcéru, vtisla jej pusu na nos. Aj s hrčkami by boli šťastné!
Daj im moju! A med, ten nový, im daj!
To nie, ja mám tiež rada. Ale pôjdeš ešte peši, či na ruky?
Na ruky!
No tak k otcovi! a Anežka posadila Evičku Dušanovi na ruky, pohladila Miša po hlave. Čo, Mišo, navaríš aj ty kašu medveďom?
Mami, ešte nechcem domov. Ešte je veľa vecí, čo musíme vidieť. A keď Eva začne kŕmiť lesnú zver, možno ani z hotela nevylezieme. Nech zostanú občas aj hladní.
Anežka sa smiala a otočila sa.
Eva, neskôr, dobre? Naučím sa variť kašu bez hrčiek.
Dobre! prikývla Eva rýchlo. Anežka a Mišo si vymenili pohľady.
Ach, mama! Mišo kývol na sestru a nakrútil grimasu.
Ach, synu! smiala sa Anežka. Dávaj na ňu pozor. Inak tu povodíme nielen medvede, ale aj drevených orlov a možno aj ducha Jánošíka, a všetci pôjdu s nami domov, lebo túto ženušku by tu nenechali…
Smiech sa niesol po lúke, odrážal sa od stromov, skákal s nimi v lesy, kým sa nestratil v bielom dni, čo sľuboval byť jasný a plný zvláštneho šťastia.
