BEZ DOMOVA
Dnes som si do denníka zaznamenala: Oľga, kam teraz pôjdeš? Mala som naozaj pocit, že nemám kam ísť. Pár nocí zvládnem na hlavnej stanici v Bratislave. Ale potom? Náhle sa mi v hlave rozsvietila spásonosná myšlienka: Chalupa! Ako som mohla na ňu zabudnúť? Hoci chalupa je možno silné slovo, je to len starý zničený domček v dedine, ale stále lepšie než nocovať na stanici. Rozmýšľala som trochu s úľavou, keď som nastúpila na vlak smerom do Pezinka, so zbalenou taškou a hlavou plnou starostí.
Priklonila som sa k studenému oknu a zatvorila oči. Začali na mňa doliehať neľahké spomienky na posledné roky. Pred dvoma rokmi som stratila oboch rodičov, zostala som sama, bez podpory. Na štúdium na univerzite som nemala peniaze, musela som ho prerušiť a začala som pracovať na trhu.
Po týchto ťažkých chvíľach sa na mňa usmialo šťastie, keď som stretla Erika. Bol nesmierne láskavý a slušný muž. Po dvoch mesiacoch sme mali skromnú svadbu, nič pompézne, len v kruhu blízkych.
Myslela som si: Konečne Ale život mi priniesol ďalšiu skúšku. Erik navrhol, aby som predala rodinný byt v centre Bratislavy a za peniaze rozbehli vlastný podnik. Všetko mi vysvetlil tak, že som ani na chvíľu neváhala, dôverovala som mu, verila som, že náš život bude čoskoro lepší a že raz budeme mať aj dieťa. Veľmi som túžila stať sa matkou.
Podnikanie sa však Erikovi nepodarilo. Doma boli hádky, peniaze sa minuli a vzťah sa rýchlo zhoršil. Jedného dňa Erik doviedol domov inú ženu a jednoducho mi ukázal dvere.
Chcela som ísť na políciu, ale dobre som vedela, že nemám na čo upozorniť. Byt som predala dobrovoľne a peniaze dala Erikovi
***
Keď som vystúpila na malej stanici v dedine, cítila som sa veľmi osamelo. Je koniec marca a chalupárska sezóna ešte nezačala. Záhrada bola zanedbaná, zarastená, dom vyzeral horšie ako pred troma rokmi. Nejako to tu dám do poriadku, bude zase lepšie presviedčala som sa, hoci vie, že nič už nebude ako kedysi.
Našla som kľúč tam, kde ho mama vždy odkladala pod schodom. Ale dvere už boli zohnuté a nedali sa otvoriť. Skúšala som to silou, nič. Zlomene som si sadla na schod a rozplakala som sa.
Vtom som zbadala dym v susednej záhrade a čula hlasy. S nádejou som utekala k plotu: Teta Ružena, ste doma? Pozrela som do dvora tam, namiesto tety, bol zarastený starší pán, pri malej vatričke ohrieval vodu v špinavom hrnčeku.
Kto ste? Kde je teta Ružena? opýtala som sa, trochu vystrašená.
Nebojte sa. Prosím, nevolajte políciu. Žijem tu na dvore, nikoho neobťažujem. Jeho hlas bol tichý, ale znelo v ňom vzdelanie.
Ste bezdomovec? spýtala som sa nesmelo.
Áno, máte pravdu, odpovedal smutne a odvrátil pohľad. Ste tu susedka? Nemusíte sa báť, nič zle nerobím.
Ako sa voláte?
Miroslav.
A vaše priezvisko?
Ďuriš.
Oblečenie mal ošúchané, ale čisté. Vyzeral skoro slušne a upravene.
Neviem, koho poprosiť o pomoc vzdychla som.
Čo sa stalo? prejavil záujem.
Dvere sú zohnuté, neotvorím ich.
Skúsim vám pomôcť, povedal Miroslav a išiel so mnou.
Sedela som na lavičke a sledovala ho. Stále som si kládla otázku: Kto som ja, aby som ho odsudzovala? Aj ja som teraz bezdomovkyňa Máme niečo spoločné.
Oľga, dvere sú otvorené, usmial sa Miroslav a jemne ich posunul. Ale vy tu chcete prespať?
Áno, kde inde?
Je tu kúrenie?
Je tu stará piecka, ale nerozumiem tomu
A drevo máte?
Neviem, priznala som.
Dobre. Skontrolujem to, vydržte, povedal a zmizol z dvora.
Za hodinu som sa pokúsila upratať. Bolo tu chladno, vlhko, nepríjemne. Nevedela som, ako tu budem žiť. Miroslav prišiel s polenami, rozložil oheň, piecku vyčistil. Dom sa zohrial.
Tak, piecka je horúca, prihadzujte drevo, na noc ju nechajte vyhasnúť. Do rána vydrží teplo, vysvetlil.
A vy ste kde? pýtala som sa.
Na vedľajšom dvore. Nepýtajte sa zle, tu chvíľu pobývam, do mesta už nechcem ísť nechcem rýpať v minulosti.
Miroslav, zostaňte na večeru. Uvarím čaj, dáme si niečo teplé.
Bez slova si vyzliekol kabát a sadol si k piecke.
Prepáčte, že sa pýtam Vy nevyzeráte ako bezdomovec, prečo žijete vonku? Kde sú vaši blízki?
Vysvetlil, že celý život učil na univerzite v Bratislave. Pracoval, venoval sa vedným odborom, nepozorovane prišla staroba. Zistil, že je úplne sám, všetko premeškal.
Pred rokom začala k nemu chodiť neter, Iveta. Sľubovala mu pomoc, ak byt zdedí. Súhlasil, veril jej. Potom mu navrhla predať byt a kúpiť dom v Pezinku, vraj už našla dobrý a lacný.
Miroslav vždy sníval o tichu a záhrade, súhlasil hneď. Iveta po predaji bytu založila účet v banke údajne kvôli bezpečnosti. Vzala všetky peniaze do banky, Miroslav čakal. Čakal hodinu, dve, tri Neter sa už nevrátila, v banke bol ešte zadný východ. Doma mu cudzia pani povedala, že Iveta už dva roky nežije v tom byte
Tak končí človek, čo je sám. Odvtedy bývam vonku. Stále sa nemôžem zmieriť, že nemám domov
Ani ja na tom nie som lepšie. Aj mňa opustili, byt predala, školu prerušila Ale vy to prežili, ja len začínam. Všetko je ešte možné, povedala som, aby som ho povzbudila.
No, dosť už smútku. Poďme jesť! usmiala som sa.
Videla som, s akou chuťou jedol cestoviny s párkami. Bolo mi ho ľúto. Bol tak sám, nevládal už nič riešiť.
Je hrozné zostať na ulici, úplne sám, nepatriť nikomu, rozmýšľala som.
Oľga, poznám ešte pár ľudí na univerzite. Pokúsim sa napísať rektorovi, starému priateľovi určite ti pomôže dostať sa späť na štúdium na štátne náklady, povedal Miroslav nečakane. Samozrejme, v tomto stave tam nemôžem ísť. Ty sa s ním stretni.
Ďakujem, to by bolo úžasné! potešila som sa.
Vďaka za večeru, za rozhovor Už pôjdem, je neskoro, vravel, keď vstával.
Počkajte. Kde pôjdete? povedala som ticho.
Neboj sa, mám chalúpku z kartónov na vedľajšom dvore. Zajtra prídem, usmial sa.
Nemusíte spať vonku. Mám tri izby, jednu môžete mať. Pravdupovediac, bojím sa byť sama, tej starej piecky sa bojím. Neopustíte ma?
Neopustím, prisľúbil vážne.
***
Prešli dva roky Úspešne som dokončila skúšky, tešila sa na letné prázdniny. Chalupa bola mojím druhým domovom. Inak bývam v internáte, sem prídem cez víkendy či sviatky.
Ahoj, Miroslav! objímala som starého pána.
Oľga, moje dievča! Prečo si nezavolala, vyzdvihol by som ťa na stanicu. Ako? Úspešne si to ukončila?
Áno, skoro všetko na jednotku! pochválila som sa. Priniesla som tortu, priprav čaj, budeme oslavovať!
Pri čaji sme si rozprávali novinky.
Zasadil som vinič, tam postavím altánok. Bude krásne a útulne, tešil sa.
Paráda! Aj tak si tu pánom, rob si čo chceš. Ja len prídem a odídem, smiala som sa.
Miroslav už nebol sám, mal domov, mal mňa. Ja som mala starého kamaráta. Osud mi dal dedka, ktorý mi nahradil rodičov, podržal ma vo chvíľach, keď som mala strach pred svetom. Som vďačná, že máme jeden druhého.
