Mám dve deti. Moje deti sú od rôznych manželov. Moje prvé dieťa je dcéra. Moja Milica má teraz 16 rokov. Milicin otec platí výživné a stále je s ňou v kontakte. Aj keď sa môj prvý muž už dávno znova oženil a má v druhom manželstve ďalšie dve deti, nezabúda na našu dcéru.
Môj päťročný synček, však, má menej šťastia. Pred dvoma rokmi môj druhý manžel vážne ochorel a po troch dňoch v nemocnici zomrel. Už je to nejaký čas, no stále tomu nemôžem uveriť. Tak často mám pocit, že sa dvere otvorí a on vojde dnu. Usmeje sa na mňa, popriala by mi pekný deň. Potom celý deň plačem, slzy razia múry snov.
Celý ten čas ma veľmi podržala mama môjho bývalého muža, pani Monika. Nebolo to pre ňu o nič ľahšie ako pre mňa veď to bol jej jediný syn. Držali sme sa spolu, opierali sme sa jedna o druhú v tej našej čudnej smútnej búrke. Volali sme si často, navštevovali sme sa navzájom. Hovorili sme celé hodiny, spomínali naňho, akoby nám mal prísť ešte na návštevu v ďalšom sne.
Raz sme dokonca uvažovali, že budeme bývať spolu, ale potom si to svokra rozmyslela. Bývali sme spolu sedem rokov. Stále sme vychádzali výborne, boli sme si skôr kamarátky, ako príbuzné.
Pamätám si, keď som bola tehotná, svokra začala hovoriť o teste otcovstva. Vraj v telke videla reláciu, kde chlap vychovával cudzie dieťa celé roky a potom zistil, kde je pravda. Okamžite som jej povedala, ako veľmi ma také testy urážajú.
Ak muž pochybuje, nech odíde a stane sa víkendovým otcom, povedala som jej v snoch.
Ona to uznala a povedala, že mi verí, že čakám jej syna. Bola som presvedčená, že keď sa dieťa narodí, bude chcieť test, ale odvtedy mlčala.
A potom, tento rok, v lete, prišla choroba a všetko v jej tele akoby sa prevrátilo naruby. Dohodli sme sa, že by mala bývať bližšie ku mne. Našli sme realitného makléra, plánovali sme kúpiť jej byt aspoň niekde pri Petržalke.
Znova ju hospitalizovali a pre makléra sme narýchlo potrebovali úmrtný list jej sestry. Nemohla si ho ísť vybaviť sama, tak som šla ja do jej bytu, kde zložky a doklady spali pomedzi staré fotografie a pohľadnice z Tatier.
Ako som lovila v šanónoch ten správny papier, narazila som na celkom iný dokument. Bol to test príbuznosti. Ukázalo sa, že keď bol môj synček dvojmesačný, svokra na vlastnú päsť nechala urobiť test, ktorý potvrdil, že je skutočne jeho starká.
Keď som to našla, rozliala sa vo mne vlna rozhorčenia. Tak ona mi vlastne nikdy neverila! Neprešlo mi to a všetko som jej hneď povedala. Prosila o odpustenie, hovorila, ako ju to mrzí, že bola naivná. No ja sa stále neviem upokojiť… Je to ako klam v sne, keď si myslíš, že letíš, a zrazu padáš.
Momentálne necítim, že by som jej chcela pomáhať. Veď ma zradila. No zároveň si uvedomujem, že už jej nemá kto podať ruku.
Nechcem pripraviť syna o babku, a preto jej budem naďalej pomáhať. No tá blízkosť a dôvera, čo medzi nami kedysi bola, sa v mojich snoch už nikdy nevráti…
