Vyhoď ho na ulicu. Našla som susedovho domáceho kocúra pod snehom a jeho majiteľka ho odmietla zachrániť
Jana sa vždy pozerala na susedovho kocúra s opatrnosťou. Nemala nič proti mačkám, neboli jej cudzie, ale tento veľký pruhovaný frajer ju raz poriadne vytočil.
Tento príbeh je o tom, aké je dôležité zachovať si ľudskosť nech sú okolnosti akékoľvek.
To leto si susedov kocúr Miško zvykol používať cudzie záhony ako svoju toaletu. Jana ho neraz pristihla na svojej malej záhradke: usilovne sa prehrabával v hline, akoby tam robil archeologické vykopávky. Jana po ňom vždy skríkla a rozbehla sa za ním, ale kocúr bezstarostne utekal preč. Jej chata bola síce malá, ale pevná zdedila ju po babke a stála hneď za mestom, v pohodlnej vzdialenosti.
Keď človek zabočil za roh, ocitol sa v rýdzo dedinskom prostredí. Ale keď vyjdeš na hlavnú cestu, za chvíľu si v meste. Za babkinho života tam Jana rada chodila. Aj po jej smrti sem s radosťou chodievala na víkendy: brávala kamarátky, spolu kúrili v saune, grilovali klobásky, zbierali jahody. V najbližšom lese nazbierala za hodinu plný košík masliakov. Ticho, čistý vzduch, priestor stačilo to na poriadny oddych. V tej istej dedine bývala aj jej sesternica Zuzana dcéra uja Joža, maminho brata. Od detstva boli ako sestry. Záhradka, potok o nudu nemusela mať obavy.
Vo svojej záhrade si Jana zasadila pár menších záhonov s reďkovkou a šalátom, na ďalšom jej rástol pažítka. Malá, ale jej vlastná záhradka. A práve tú skúmal susedov Miško. Jana sa sťažovala Miškovej majiteľke, tete Eve. Tá len pretočila oči a odvrkla: A čo ja s tým urobím? Mám mu hádam stáť stále za chrbtom!? Hoď po ňom polenou, ak ho nevieš dobehnúť!
Tento tvrdý prístup mal svoje vysvetlenie: Miško patril jej zosnulému manželovi, pánovi Vladimírovi. Sama Eva vždy tvrdila: Mačky? Ani zadarmo by som ich nechcela!, bola presvedčená psíčkarka. Lenže keď jej muž zomrel, kocúr u nej zostal takpovediac omylom.
Miško si pomoc nevyžadoval. Úspešne chytal myši a, ako sa po dedine šepkalo, aj ryby. Kým žil majiteľ, pravidelne s ním chodil na rybačku. Potreboval len strechu nad hlavou a teplú pec, kde by prečkal zimu a nečas.
Jana s Miškom zviedla ozajstnú vojnu. Pokúšala sa o mier rozprávala sa s ním, prehovárala, dokonca podhadzovala maškrty. Mestské dobrotky však Miško odignoroval. Na láskavé slová pozeral z diaľky, podozrivo prižmúreným pohľadom, a bližšie ako na päť metrov ju nepustil.
Raz ho Jana obliala hadicou studenou vodou. Inokedy, keď vytrhávala burinu, vzala píšťalku a keď ho prichytila pri hrabaní, hnala sa za ním cez záhony ako rozhodca na futbale, z plného hrdla pískala. Potom sa smiala až k slzám, keď si spomenula, ako kocúr preskočil plot, ešte sa na ňu obzrel a pohľadom jej vyčítavo naznačil: Toto je už moc! Na tom sme sa nedohodli! Potom s dôstojne vztýčeným chvostom zmizol v malinčí.
Teta Eva to z poza plota sledovala a len s úškrnom krútila hlavou. Hlavne, že sa jej dávny sen splnil bola pravá psíčkarka. Dcéra jej priviezla maličkú toy teriérku Lucky, a tak sa mala o koho starať. Problém záhonu Jana vyriešila po svojom: priviezla tri vrecia pilín, vysypala ich do prázdneho kúta, kde rástli len žihľavy.
Miško ten darček ocenil a všetky svoje vykopávky robil výlučne tam. Jana si oddýchla. Lenže všimla si, že kocúr ju sleduje: z kríkov, strechy, cez medzery v plote. Jedného večera, keď išla von, skoro od strachu spadla, keď na ňu z tmy zažmurkali dve svetielkujúce oči. Jej výkrik zrejme prebral celú dedinu. S Miškom bola Jana stále na vy nikdy nevedela, kam sa najbližšie vyberie.
Celé leto žila v babičkinom domčeku, no keď sa začala škola, jazdila cez víkendy.
A tak jedného nedeľného rána vyšla von a na zadných schodíkoch našla malý kopček zasneženého kožúška. Bol to Miško. Sedel, celý prikrytý vrstvou snehu, na fúzoch mu viseli cencúle. Nereagoval, nezdvihol chvost, len sa schúlil a pokorne sklonil hlavu. Keď z neho Jana striasla sneh, ani sa nepohol. Jemne ho pohladila kocúr chcel zamňaukať, ale ani to už nevládal.
Zobrala ho dnu, zabalila do deky, zohrievala mu ňufák, roztápala na fúzoch ľad teplým uterákom. Miško neodporoval nemal na to síl. Obložila ho fľašami s horúcou vodou a vydala sa za tetou Evou.
Tá však bola nekompromisná: Býva v šope. Celý dom mi ocikal, ten lump. A na práh už viac nevkročí! Vraj po príchode Lucky sa Miško začal hádať so psíkom a značkovať si územie. Aby mala pokoj, vypovedala ho do šopy.
Leto prežil. No zima v nevykúrenej šope preňho bola skúškou. Jana sa ešte snažila Evu uprosiť, že je predsa zima, hlad a ľad, už dávno neloví ako kedysi. Odpoveď bola jasná: Nasypala som mu granule do kastróla nech si dá a zapije snehom! Hladom neumrie! Ak sa ti nepáči, vyhoď ho na ulicu!
Cestou domov Janovi došlo, že Miško prišiel na jej prah naschvál. Hľadal trochu nádeje. Keď už neveril v milosť svojej majiteľky, obrátil sa na tú, s ktorou celé leto bojoval.
Jana začala volať po známych, či niekto nechce kocúra. Nikto ho však nechcel. Sesternica radila, aby ho nechal v šope pri krave a bravčoch teplejšie ako vonka, ale do domu nemohla: už mali dvoch svojich maznáčikov.
Medzitým sa Miško po zohratí postavil, prešiel sa po izbe, dotkol sa jej nohy a sadol si priamo oproti, díval sa jej do očí. Ako keby rozumel, že teraz ide o všetko. Jana si povzdychla a zavolala mame. Tá síce zvieratá v byte nikdy nechcela, ale keď sa rozpamätala, aký bol dedko Vladimír ochotný pomáhať a ako kocúr stále sedel po jeho boku, zrazu sa jej Miška ozajstne zaľútostilo. Dokonca jej vyhŕkli slzy pri predstave, že taký dobrý a už starý kocúr nemá kde byť.
Rozhodnutie padlo rýchlo.
V miestnych potravinách kúpila Jana veľký plastový box s rúčkami, opatrne doň uložila Miška a odviezla ho do mesta. Začal preňho nový život.
