Jedného popoludnia, keď Lukáš vyvalený na posteli chrumkal rohlík a driemal, zrazu zistil, že jeho plyšový leopard zmizol. Okamžite vyskočil, prehľadal každý kút bytu v Bratislave povedal si, že ani pod kuchynským stolom nebude bezpečne preč. Po dôkladnej pátracej akcii sa ukázalo, že leopard je stále fuč. Lukáš smutne dospel k záveru, že jeho najlepší kamoš asi vyrazil do Nitry bez neho.
Týždne smútil za svojím chlpatým parťákom až raz zazvonil osud: Lukáš našiel leoparda strčeného v najtemnejšom kúte šatníka, kde sa snad ukrýval pred prachom i mamou. Opätovné stretnutie medzi Lukášovou mačkou a hračkou, no, bolo tak dojemné, až by sa aj čestná slza rozkutáľala po parkeťoch. Pokračovali vo svojich tradičných rituáloch, ako keby sa nikdy nič nestalo.
Lukáš plyšáka pomenoval Olinko a odvtedy s ním chodí všade, dokonca aj po obchode v Petržalke.
Anastázia (čo je určite meno, ktoré pozná každý Slovák) sa pravdepodobne odvoláva na babkine krajčírske zručnosti, keď spomenie, že opravila mu hračku.
Lukášova babka, pani Kučerová, opravila leoparda s takou precíznosťou, že vyzeral lepšie ako pôvodne nová podoba, jasnejšie farby, dokonca bol trochu nadutý vďaka novým švom. Lukáš bol tak šťastný, že okrem objatia babke dal aj sladkú čokoládovú bonboniéru za dve eurá.
Táto chvíľa ukázala, ako veľmi Lukáš svoju babku obdivuje (a trochu sa pritom spolieha na jej šikovné prsty), a aké dôležité sú rodinné vzťahy v slovenských domácnostiach lebo jedna babka je za dve mamky.
