Môj svokor si myslel, že ho budeme neustále podporovať.
Môj manžel vyrastal v šťastnej a láskavej rodine v Banskej Bystrici. Ale keď jeho otec mal 57 rokov, jeho manželka, teda moja svokra, žiaľ zomrela. Bolo pochopiteľné, že svokrovi bolo v tejto situácii veľmi ťažko. Preto sme sa rozhodli, že predáme jeho byt v centre mesta, rozdelíme si peniaze v eurách a zoberieme ho k sebe domov, aby sme mu pomohli prekonať žiaľ. Spočiatku to vyzeralo ako dobrý krok.
Predpokladali sme, že u nás bude bývať tak pol roka, kým si kúpi vlastný byt ale nestalo sa tak. Začal si užívať život s nami. Na účty a potraviny nedal ani cent. Všetko som mu varila, prala som mu veci, udržiavala som jeho izbu čistú. On chodil iba do práce. Mal život ako na dovolenke pri Štrbskom plese.
Takto s nami žil neuveriteľných jedenásť rokov. Neskôr sa začal stále viac miešať do nášho života dával nám neustále rady a vytváral si vlastné pravidlá v našom byte. Prestávali sme to zvládať. Rozhodli sme sa, že mu kúpime menší domček na okraji Žiliny. Je zdravý, v dobrej kondícii, takže vie bývať sám.
Kúpili sme mu domček, zariadili sme všetko potrebné, aby sa mohol pohodlne usadiť. Svokor však začal rozprávať, že má bolesti pri srdci a podobné výhovorky. Celé je to len o tom, že chce opäť bývať s nami. Ja už na to nemám síl. Túžim si konečne užívať ticho a byť iba so svojou blízkou rodinou. Som veľmi unavená. Čo mám robiť?
