Osem rokov som žila v manželstve so svojím mužom, verila som, že je to normálny človek, ale počas rozvodu z neho vyliezla všetka špina. Teraz ma znechucuje už len predstava, že som s ním bola tak dlho, ale hovorím si, že vďakabohu som sa oslobodila.
Poznali sme sa rok, skôr než sme sa vzali. Takže spolu sme boli deväť rokov. Za ten čas sa v rodine, pochopiteľne, udialo všeličo. Hádali sme sa, uzmierovali, zažili dobré aj zlé chvíle. Myslela som si, že takto žije každý aj moji rodičia toho prežili dosť a sú spolu už päťdesiat rokov.
Máme spolu syna teraz má šesť rokov, mal päť, keď prišiel rozvod. Môj muž sa o syna nestaral, vyhováral sa, že je ešte malý, že keď vyrastie, potom sa mu bude venovať.
V domácnosti tiež nepomáhal. Najviac tak umyl riad alebo vyniesol smeti. Jeho mama ho vychovala, že toto má robiť len žena, muž vraj nemá v kuchyni čo hľadať.
Svokra bola kapitola sama o sebe. Vďakabohu býva v Prešove a k nám do Bratislavy príde trikrát do roka. To mi bohato stačilo. Keď prišla, všetci museli robiť veci podľa muža a ona vždy pridala ešte pravidlá svojho otca z toho sa vykľuli stále len hádky a napätie v byte.
Najviac som nenávidela tie jej reči o živiteľovi a strážkyni domova. Realita však bola taká, že som živila rodinu najmä ja, môj plat bol omnoho vyšší než manželov. Dodnes nie je jasné, kto mal byť ten ochranca ohniska.
A posledný rok, to už muž nepracoval vôbec. Počas covidu jeho firma chvíľu držala nad vodou, už som si myslela, že najhoršie máme za sebou, ale mýlila som sa. Firma skrachovala a všetkých prepustili. Začal si hľadať inú prácu.
Lenže plat vraj nízky, alebo ďaleko, potom vraj nemá dosť skúseností, raz zas nevyhovoval šéf. Proste sa len prehrabával inzerátmi a ja som vláčila rodinu na svojich pleciach dve šichty denne. Najprv práca, hneď do škôlky po syna a do druhej šichty doma. On na domáce práce nemal čas vraj hľadá robotu a posiela životopisy.
Lenže nijakú vhodnú prácu si nenašiel. V domácnosti nepomáhal ani prstom nepohol. Prirodzene, tá situácia ma hnevala čoraz viac. Hádali sme sa, kričala som, zabuchla dvere, spala u kamarátok, že keď už nič, nech aspoň dostane signál. Dostal poslednú šancu, ale on ju nevyužil.
Nakoniec som to vzdala zbalila som mu veci, vyhodila ho z bytu po mojich rodičoch, ktorý mi darovali pred svadbou, a podala som žiadosť o rozvod. Pokúšal sa ma obmäkčiť, ale bola som už tak vyčerpaná, že som neverila ani slovu z jeho sľubov a výhovoriek.
Rozviedli sme sa, ale ani dodnes nemá pokoj a so svojou matkou na mňa vylievajú vedrá špiny. To, že ma pred svojimi príbuznými ponižovali, mi už vôbec nevadí tých ľudí si nevšímam. Ale že volal mojim rodičom a našepkával im tie jeho klamstvá, to mi bolo ľúto, lebo sú už starší a také nervy nepotrebujú.
Aby toho nebolo málo, kým som bola v práci, prišiel s kľúčom, ktorý som mu nestihla vziať a zobral mi notebook, kabát, mikrovlnku aj zlato od mamy. Samozrejme, na nič nemám doklady, takže by mi polícia aj tak nepomohla. To som pochopila, že som mala okamžite vymeniť zámky, aj keď by mi nikdy nenapadlo, čoho je schopný.
Najväčším šokom pre mňa však bolo, keď prišli na súd ohľadom výživného a on náhle žiadal test otcovstva, že vraj neverí, že syn je jeho. Odpovedala som pohotovo, že dobre že teda nie je otec, čím som zarazila jeho aj jeho mamu. Možno som klamala, ale ten pohľad, čo mali v tej chvíli v tvárach, za to stál.
Po procese ho vymazali zo synovho rodného listu a ja som si konečne vzdychla. Počúvam príbehy žien, ktorým otcovia komplikujú život, vyhrážajú sa alebo im bránia vycestovať s dieťaťom. No v mojom prípade, napokon, všetko dopadlo tak, že má všetku moc v rukách iba ja bývalý mi nakoniec daroval nečakanú slobodu.
On s matkou dobre vedia, že syn je jeho je mu neskutočne podobný. Ale mňa to netrápi. Oni do nášho života už nepatria, podľa dokladov sú pre mňa a pre môjho syna ničím. Tak to má byť. Od nich nič nepotrebujem ani alimenty, ani pomoc.
