Jabĺčko
Si presne taká ako tvoja mama!
Aká, babka? Zuzka sa odrazu napla, ako keby sa mala brániť, ale hneď si to rozmyslela. Komu sa tu vlastne stavia do odporu?!
Svojská! Nikdy nikoho nepočúvala! Ani mňa, a ty ideš presne tým smerom!
A čo také by som mala počuť?
Mňa! Mala by si počúvať mňa! A rešpektovať! Veď som staršia, život mám ošúchaný ako domáci papuče! Rozumieš?
Zuzka neveriacky sledovala trochu rozstrapatenú, do červena rozhorčenú staršiu pani, čo jej šermovala prstom pred nosom.
Nuž, ozaj zaujímavá osoba Keby ju tak mohla jemne dokresliť dotmaviť to tu, zosvetliť tamto Aby bol deň pekný a nie takýto zatiahnutý. Zuzka nemala rada krik, dramatické výstupy a zvýšené tóny. Mama ju nikdy nezhadzovala vždy hovorila, že rozumný človek vie počúvať aj počuté pochopiť.
Oči aj uši na stopkách, Zuzanka! Počúvame ako zajačik! Vieš, prečo zajačik tak dobre počuje? Lebo líška chodí po špičkách! Keď sa zajačik zapozerá, nepočúva a líška ho hups, zhltne!
Nieee, nechceem! malá Zuzanka na mamu celé vyľakané oči nasadila.
Jasné, že nechceš! Preto je zajačik šikovný uškami pozor dáva a nožky mu fičia raz-dva! Líška nič nestihne.
Dávne časy Zuzanka už pomaly dospela, no mamine rozprávky a ponaučenia mala všetky starostlivo odložené vo vnútri.
A čuduj sa svete, čoraz viac mala pocit, že mama mala sakramentskú pravdu!
Stačí sa pozrieť na “babičku”. Tú Zuzka do minulého roka ani nepoznala. Žila s mamou v malom mestečku na brehu Dunaja, chodila do škôlky, bila sa s Luckou a Dorkou, potom sa uzmierili a utekali spolu na zmrzlinu na nábrežie. Potom škola, Matej, prvé bozky na brehu rieky pri západe slnka.
A bola mama
Zuzka si pod stolom pevne stisla veľkú modrú korálku na náramku, ktorý jej mama uplietla.
Že napodobenina? Aspoň ako pekne vyzerá! Počúvaj, niekedy je to tak, že “pravé” a “nefalšované” býva horké aj ťažké. Človeka len nahnevá a nezahreje. Ale aj náhrada občas poteší a nie je vôbec zlá.
Fakt?
Veď si spomeň! Prečo ste sa pohádali s Luckou?
Lebo povedala, že sme chudobní, a preto mi mama kúpila lacné tenisky nie originálky. Že vraj podľa loga sú jasne falošné.
No, pravdu povedala, Lucka. Tie topánky šil ujo Miško, ale kto tvrdil, že sú značkové? Ani ty, ani ja.
Veď to Ale sú kožené, krásne a ujo Miško dal do nich celé srdce! Ja ich mám rada!
Tak načo na tom záleží? Kto akú značku rozpráva! Ľudia vymýšľajú, aby sa cítili lepší, nie mudrejší. Hlavne nech vnútri nie si fejková, Zuzka! Život nemeria podľa visačiek.
Zuzka vtedy veľa rozmýšľala. Stihla povysávať izbu, utrieť prach u seba aj v maminej spálni, a potom sa vybrala do kuchyne, kde mama varila ich obľúbený marhuľový lekvár.
Mami, to znamená, že Lucka nie je moja najlepšia kamarátka? Keď ti raz povie niečo pekné, a potom ma hneď urazí. Ja viem, že sa jej moje tenisky páčia hovorila to Dorka, že Lucka doma trucovala, nech jej mama kúpi lepšie než mám ja.
Mama odložila varešku, objala Zuzku a povedala:
Neodsudzuj ju! Je ešte malá, ako ty.
Ja nie som malá!
Zuzka sa vymanila z materinskej náruče a zlostne sa pozrela hore. No mama vedela dobre, že sa hnevá hlavne na seba.
Pre mňa si malá, navždy! Keby som tak mala byť ešte raz dieťaťom, dať si objať hlavu, pohladkať Kto mi už teraz pohladí? Nik
Mama sa zamračila, pobozkala Zuzku do vlasov a veselo dodala:
Ale dosť bolo filozofovania! Dôležité, čo, a nie kto má na topánke nápis. Dôležité, že vás mám obe rada. Aj Lucku.
Aj ona tu bola, zamumlala Zuzka.
Odpustiť chcela?
Prišla sa urovnať. Ja jej povedala, že nechcem ju ani vidieť, že nie sme chudobní!
To ťa hnevalo?
Veľmi!
A teraz?
Už menej
Tak počkaj, kým ti zlosť celkom vykýchnuť vyletí z nosa, a potom sa zmierte. Inak zostanete navždy rozhádané!
Keby tak mama bola stále pri nej Ona by presne vedela, čo povedať, hlavne teraz! Babka totiž zavítala do ich života dosť nečakane.
Zuzka nevedela nič ani že mama nie je zdravá, ani, že sa spojila s bývalou svokrou a poprosila ju o príchod.
No nazdar, Veronika! Ani by som neverila, že sa ešte stretneme! vysoká korpulentná pani, červená ako paprikáš, zaplesla dvere a vzdychla: No, horúco tu máte ako v peci! Neviem, ak toto prežijem.
Vitajte, Babka Ružena.
Zuzka sa otočila k mame: jej hlas bol nejako zvláštny, napätý.
To je ona? Babka Ružena premerala Zuzku. Nič spoločné! Si istá, že to je Števova dcéra?
Ale nepovedala by ste to, mama sa už smiala a Zuzka sa upokojila. “Veď uvidím,” povedala by, keby pripomínala svoju mamu.
Babka jej moc po chuti nebola stále len organizovala, hudrovala a kritizovala všetko.
Porádok tu máte, ako vždy! Veď tu žena býva! To je vzor pre dcéru? Chlap ťa v prvý deň po svadbe vyhodí z domu právom!
Zuzka nechápala, prečo mama len mlčky žmurká, skrýva úsmev a nič nenamieta, i keď babka behá po dome ako uragán a robí “poriadky”.
Mačky z tejto aktivity stratili všetku hrdosť a popchali sa pod gauč, pes Max darček od ujca Miška, sa radšej presunul na dvor.
Tu je jediné normálne stvorenie pes! Vie, že sem nepatrí! Zviera do domu nepatrí!
Mačky zaliezli ešte hlbšie, keď babka Ružena odklopkala s mopom, takmer sa aj omietka bála.
Vtedy v Zuzke niečo prasklo. Chytila svojho milovaného Pufka a demonstratívne odpochodovala do izby.
Čo to má znamenať, Zuzana!
Ja za Pufka! Mačky ostávajú doma. Aj Max! Boli tu dávno pred vami. A toto je náš dom. Tu ste na návšteve, babka!
Zuzana! vyhŕklo z Veroniky, rukami si zakryla ústa nikdy ju tak nebývalo počuť rozprávať s dospelými.
Babka Ružena nebola urazená. Prižmúrila oči, divne sa zachmúrila a zahihňala:
Kde by nie! Je naša, je! Jablko nepadá ďaleko Veronika, niečo si dokázala nech ťa dovedie do poriadku!
A odvtedy mačky nechala tak. Keby už nebola doba rušná, hádam by aj s nimi začala rozprávať.
Lenže udalosti nabrali rýchly spád. Zuzka smutne sledovala staré hodiny v obývačke a v duchu ich kazila prilepením ručičiek. Načo to všetko letí tak rýchlo?
Lekári, lieky, nemocnica
Veronika odišla jedného jarného rána.
Zuzka v noci poriadne vyvetrala okno, zavetrila vôňu čerstvého vzduchu od Dunaja a šeptla:
Mami, tvoja čerešňa o chvíľu rozkvitne!
Urobím všetko, Zuzanka! Chcela by som si to ešte pozrieť
Keď Zuzka zistila, že mamu už nemá, od zlosti zlomila tú jedinú konárik čerešne, čo siahal k oknu jej spálne. Načo je tu, keď nemá kto naň pozerať
Babka Ružena nestrácala čas. Chytila Zuzku do siahodlhého objatia, vytiahla vreckovku veľkosti malej plachty a rozkázala:
Plač, krič, daj to von! Nemôžeš za to, dievčatko. Každý máme svoj čas
Ako vedela, čo má povedať? No mala pravdu. Zuzka mala pocit, že za všetko môže ona mama ťažko pracovala, všetko obetovala jej.
Sama Zuzka iba pobehovala s Matejom a babami, namiesto aby sedela s učebnicami. Síce to potom rýchlo doháňala, ale mame nestihla povedať nič, nechcela ju znepokojovať.
List, ktorý jej mama napísala ten babka Ružena odovzdala Zuzke až na štyridsiaty deň.
No, tu máš. Teraz už môžeš. Dobre si prečítaj. Mama ti radí.
Prečo je obálka otvorená? Zuzka si otáčala obyčajnú bielu obálku.
“Pre Zuzanku” napísané veľkým maminým rukopisom. Takmer nič viac.
No dovolíš! Ja som kde kto, ale čítať cudziu poštu predsa! Choď už, nie je času na teba. Upratovať treba.
No, babka sa urazila! Zuzka to hneď vycítila podľa toho, ako sa otočila a zabuchla za sebou dvere. Zuzka pristúpila ku zárubni, kde ešte boli červené čiaroky z ceruzky, čo jej mama značila, aká je už vysoká.
No pozri, aká nám Zuzka vyrástla! Aká je už veľká!
A Zuzkin mamin hlas jej tak jasne zaznel v ušiach, až musela odísť od dverí. Bola by veľká, bola by múdra Neurážala by ľudí len tak. Mama by niekedy jej správanie rozhodne neschválila.
Zuzka si sadla na koberec, konvert položila na kolená a dlhú chvíľu premýšľala, či ho vôbec má otvoriť. Všetko, čo by chcela mame povedať, nepočuje späť
Obálka bola ťažká od hustopísaných listov vytrhnutých zo štvorčekového zošita. Zuzka objala Pufka a vybrala prvý list.
“Zuzanko! Prestaň teraz revať! Si predsa silná, moja! Načo ten žiaľ? Život je krásny! Len si ho váž! Nestrácaj čas s bedákaním, aj keď smútiť občas treba. Ty si povieš, že sme spolu toho času veľa nemali. Ja poviem opačne! Mali sme ho dosť, až až! Lenže tomu porozumieš až neskôr. To je tvoja, naša história.
Kde začať Asi tým, ako som sa zoznámila s tvojím otcom. Bol úžasný. Okamžite som sa do neho zaľúbila. Baby mi hovorili: ‘Preboha, na zrzáka?’ no nevedeli, aký bol krásny! Ako slniečko a teplý tiež. Nos, oči aj pehy máš jeho. Zvyšok do mňa! Keď si sa narodila, chcel, aby si mala také vlnité vlásky ako jeho mama Ružena.
Zuzka! Ona je dobrá žena. Neber si jej výlevy príliš k srdcu. Taká bola vždy hlučná, svojská, ale dobrá.
Prečo sme k nej nechodili? Toto bola moja vina. Mladá a hlúpa Neuhádli sme si mieru.
Prepáč mi to!
S tvojím otcom sme žili dobre dovtedy, kým si nenašiel inú lásku. Stáva sa. Nie preto, že by ťa nemal rád proste našiel ‘vesmír’. A ja? Vzdychala som, plakala, aj babka Ružena do toho prišla mala som udržať rodinu. Bola hlučná a vtedy sme sa pohádali, až hanba. Ona kričala, ja tiež, nakoniec som povedala, že nie si jej vnučka.
Bože, aká som bola sprostá! Ako ľahko je spraviť chybu a tak ťažko priznať.
Zabudla som, že keď som ležala so zdravotnými problémami, ona všetko nechala, prišla, starala sa o nás vyše mesiaca. Skutočná žena, halabala!
A vieš čo? Prijala aj deti tej druhej ženy máš brata a sestru! Ak budeš chcieť, babka ťa zoznámi. Viac rodiny, menej samoty. Tak je to lepšie.
Zuzka, uč sa! Chcem, aby si mala budúcnosť! Ale vyberaj si sama, čo budeš robiť. Nech ti nikto nerozkazuje. Máš talent, dievča moje! A keď už ti život toľko dal, nekaz to. Asi to nebude jednoduché, ale babka ti pomôže a moje úspory, čo ostali, ti vystačia na pár mesiacov. Potom si už poradíš. Zvládneš to turisti predsa tvoje maľované tašky vždy radi kupovali. A v Bratislave to určite predáš ľahšie ako tu doma. Nenechaj svoju záľubu len snom urob ju reálnou! Raz budeš mať vernisáž! A budem na teba pyšná, aj keď z neba. Tu budem o všetkom vedieť.
Ľúbim ťa, bojím sa o teba, ale viem, že to zvládneš.
Slzy už utrieť!
Mama”
Zuzka položila list, sedela so sklopenou hlavou a snažila sa upokojiť. Mama predsa povedala, že slzy netreba.
Pufko dávno spal, len občas sa prehadzoval, no Zuzka stále sedela, nevediac, čo bude ďalej.
Odpoveď prišla vo forme babky Ruženy, ktorá otvorila dvere, rozsvietila a vyhlásila:
Dosť! Ideme na čaj, treba žiť! Plač už nechaj, je tu robota.
S novými výtvarnými plánmi Ružena úsmev nemala. Pokárala Zuzku, že “normálne” povolanie je stabilita, že čo môže byť lepšie ako účtovníčka!
Veď to je práca! Nielen sa pľuhať štetcom! Počúvaš?
Babka, ty ma miluješ? spýtala sa Zuzka.
Nuž, čo už, keď si moja, zamrmlala babka.
Tak ma prosím nechaj maľovať. Mama chcela, aby som skúsila. Daj mi šancu!
Kto hovorí, že nie? Ale ja pôjdem s tebou, poriadok ti spravím aj v hlavnej dielni! A žiadne fňukanie!
O pár rokov neskôr v malej galérii v centre Bratislavy bude po sále pobehovať pestrá skupina: ryšavá, plnoštíhla babka, vysoký chlapec v retro okuliaroch a Zuzka s malým synom na rukách.
No čo, ako? opýta sa Zuzka, hoci si stokrát sľúbi, že tento raz už určite počká na babkin úsudok.
Babka Ružena zoberie malého, utrie mu nos, nadhodí na pleci a prikývne:
Dobré sú! Aj rámy, aj obrazy len tie farby zbytočne míňaš, Zuzka! Mohli by byť menšie tie plátna, veď v ateliéri máš chaos. Jak ja tam mám vnučku občas nájsť? Gabo! obráti sa na majiteľa okuliarov. A ty čo? Nevidíš, aké má tašky pod očami? Ledva-drieme! Dneska si malého beriem! Vy sa vyspite, oddýchnite, k poriadku sa dajte a potom príďte. Jasné? Tak my ideme, malý!
Pri odchode sa babka ešte na chvíľu zastaví, pohladí Zuzku po líci a pošepká:
Mama by bola na teba pyšná, dievča moje! Ja tiež! To vieš, však? Tak! Jablko moje
©Zuzka cítila, ako jej srdce zjemnelo pod tou jednoduchou babkinou vetou. V očiach sa jej, už len drobnými kvapôčkami, premietali všetky tie roky, keď sa bála, že ostane sama. Miesto toho stáli okolo nej noví ľudia rodina, ktorú si z častí poskladali, podobne ako keď zalepovala natrhnutý papier babkinou starou izolepou. A vnútri v nej už nebýval len žiaľ, ale čosi, čo mala po mame: odvahu žiť, aj usmievať sa, aj veriť, že náhradky niekedy zahrejú viac ako veci, ktoré považujeme za jediné originálne.
Babka vyrazila s malým z galérie, Gabo nenápadne Zuzku chytil za ruku a ona sa usmiala.
Všetko je, ako má byť, šepla potichu.
V rohu, na stole medzi plátnami, stál malý keramický krčah. Voňala z neho čerstvá vetvička čerešne z dvora práve rozkvitnutá.
Zuzka vedela, že toto je odpoveď. Že jar príde vždy znova. A že jabĺčko, čo spadne pod strom, niekedy môže ďaleko docestovať, ale vždy nakoniec zakorení tam, kde patrí medzi svojich.
A tak zostala sedieť v galérii ešte chvíľu. Počúvala, ako sa zatvárajú dvere za babkou, ako sa v meste začalo stmievať a za oknom tichučko rozvoniava neviditeľná čerešňa.
Usmiala sa. Tá vôňa bola domov.
