Nechcem
Veď už teraz všetko ťahám sama! Kam by som toho mala ešte viac zvládať?! rozčúlene vykríkla Jana.
Jej manžel, Peter, len mlčal. Ako vždy radšej “strčil hlavu do piesku”, v nádeji, že sa všetko vyrieši samo. Ale nikdy sa nevyriešilo všetko stálo na Jane. Pracovala z domu ako grafická dizajnérka. Mala voľný pracovný čas. Najprv zarábala málo, no postupne si zvýšila kvalifikáciu a príjem. Zarobila oveľa viac než Peter. Z jej peňazí sa splácal leasing na auto, platili sa dovolenky, kupovala sa elektronika aj oblečenie. Potom prišlo tehotenstvo. Jana, ani poriadne nespomalila, porodila syna. Bola veľmi vyčerpaná, no nechcela prísť o dobré peniaze.
Keď malý Adam nastúpil do jaslí, trochu si vydýchla a z vďačnosti začala pracovať ešte viac. Naviac, za jasle bolo potrebné platiť. Jana ich starostlivo vyberala chcela pre svojho syna len to najlepšie. Peter jej vo všetkom dôveroval, ako vždy.
Žili v samostatnom byte, ktorý Jana zdedila po starej mame v Bratislave. Peter vlastné bývanie nemal. Pred svadbou býval s mamou a netereou dcérou jeho zosnulej sestry. Tá zomrela pred tromi rokmi. To Petrovú mamu, pani Oľgu, zlomilo. Začalo sa jej zhoršovať zdravie, tlak jej stúpal do nebies.
Keď sa Peter oženil a odsťahoval, neter už študovala na vysokej škole. Mala svoj svet kamaráti, výlety, diskotéky, chalani, domov chodila len občas.
Pani Oľga svoje ťažkosti riešila vždy s Petrovou rodinou. Presnejšie s Janou. Od ostatných nič nemala. Neteri Janke (teda svojej vnučke) však nezabúdala prispievať na šaty, mobily, lístky na koncerty. Mala sklony k tomu ju rozmaznávať veď dieťa zostalo sirotou, navyše z nie práve šťastného manželstva. O týchto veciach Oľga nerada hovorila.
Žili takto až dovtedy, kým pani Oľga neskončila v nemocnici. Po prudkom zvýšení tlaku zostala úplne ležiaca. V nemocnici ju dali trochu dokopy, ale domov ju prepustili stále ležiacu a lekári dávali len neurčité prognózy.
Peter sa opäť stiahol do úzadia:
Ženy sa v takých veciach vyznajú lepšie, zdvihol bezmocne plecia.
V akých veciach? nechápala Jana.
No… starostlivosť o chorých… všetko také… rehabi… zamyslene zamrmlal Peter, škrabiac sa na hlave.
Som grafická dizajnérka, nie zdravotná sestra. Nerozumiem tomu viac než ty, vzdychla Jana. No nič, pôjdem a vypočujem si, čo povie lekár.
Vzťah medzi Janou a svokrou bol už dlho len chladným prímerím. Kedysi sa hádali, ale časom obidve uznali, že nemá význam si znepríjemňovať život. Jana pani Oľgu trpela z úcty, Oľga zas chápala, že Peter ako živiteľ je, mierne povedané, slabý. Väčšinu príjmu nosila domov Jana.
O vnúčika sa mohla svokra postarať len výnimočne raz tlak, raz migréna, prosto nikdy sa to nehodilo. Pomoc od nej bola iluzórna.
Tentoraz však všetci očakávali pomoc od Jany. Ona totiž odviezla pani Oľgu z nemocnice (pracuje predsa z domu!), odviezla ju do jej bytu a bolo rozhodnuté, že Peter, Jana a malý Adam sa na čas presťahujú k nej, aby jej mohli pomáhať.
Za tri týždne schudla Jana tak, že vyzerala ako vešiak na šaty. Zázračne stíhala prácu, ešte aj varila vývary, krájala ovocie, kŕmila svokru lyžičkou, kúpala ju a obracala.
Janka, milovaná vnučka, zakaždým pritiahla noštekom, keď zacítila prácu zašila sa do izby a vychádzala len neskoro večer. Doobeda škola, poobede zábava s kamarátkami. Život išiel ďalej. Babička je babička, ale to predsa nie je jej problém.
Manžel pomáhal málo. Jana ho prosila:
Je to tvoja mama! Pomôž mi aspoň na chvíľu! Nevládzem viac!
Ja… neviem… to sú ženské práce, znovu mrmlal Peter. Ja som nakúpil v Bille. Čo viac?
Ženské práce boli veľmi vážne. Pani Oľge nebolo lepšie. Bola mrzutá, doberala si Janu aj Petra. Často povedala veci, ktoré by predtým nepovedala. Jana sa dozvedela veľa nového: mala veľké šťastie, že získala vzdelanie, že má dobrú prácu, kde len popíja čaj pri počítači a berie veľké peniaze. Peter je chudák, celý život mal smolu. Zlé učiteľky, neúspešná vysoká, aj keď Oľga vzala úver, zaplatila, Peter ledva prešiel…
Jana už stýkrát počúvala tieto výčitky a pochopila, že už ďalej nemôže. Všetci boli dokonalí len ona nie. Celé to vraj bola len náhoda.
Jasné, veľké šťastie hlavne s manželom, smutne si pomyslela Jana. Čo som na ňom našla? Kde som mala oči? Posledné mesiace to mala stále v hlave. Navrhla Petrovi, nech zaplatia opatrovateľku a vráti sa so synom domov.
Opatrovateľka?! zodvihol obočie Peter. Veď to stojí poriadny balík Ja to neutiahnem, ak si myslíš, že ju chceš, zaplať si ju sama!
Medzi sebou mali dávnu dohodu: on platí byt, základné potraviny, Jana všetko ostatné. Takže aj opatrovateľka by bola za Janine. To je predsa jasné každému, že?! zuřila v duchu Jana. Ale AKO to bolo povedané! Veď ja nie som povinná usluhovať všetkým Už toho mám dosť. Už nie som ani sama sebou!
Jedného dňa Jana prosto nemohla. Ani nechcela. Povedala pani Oľge, že ide nakúpiť, vzala po ceste Adama zo škôlky a odišla do svojho bytu.
Neskutočné pomyslela si, ležiac na obrovskej posteli a civela do stropu Som doma! Nechcem nič. Iba ležať. Konečne pokoj
Zavolala na Adama, že je večera. Jedli spolu, a Jana vedela, že v byte svokry teraz určite zistili, že je preč. Nenechala pani Oľgu len tak nakŕmila ju, prezliekla, a o hodinu-dve by tam mal prísť Peter. Napisala mu lístok: Už nemôžem a nechcem viac takto pokračovať. Odchádzam. Prajem tvojej mame skoré uzdravenie. Neuraz sa…
Telefon vypla.
Peter dorazil večer, Jana ho ani nepustila dnu. Odpovedala mu len cez polootvorené dvere. Nemali sa vlastne o čom rozprávať. Petrovi nevadilo, že Jana odišla. O láske, citoch nepadlo ani slovo. Staral sa len o to, čo bude robiť bez nej.
Odporúčam naozaj opatrovateľku. Tá sa tomu rozumie viac ako my, povedala Jana chladno. Mimochodom, podávam žiadosť o rozvod. Nechcem byť ťažným koňom pre vašu rodinu. Zbohom.
Peter zostal stáť na chodbe. Jana potom mobil radšej zapla predsa mohli volať z práce.
Volala pani Oľga. Prosila, aby sa Jana vrátila, neodchádzala od nej ani od Petera. Ospravedlňovala sa za slová, za nevdak. Ale v hlase cítiť nadradenosť: Tak si nás už odpusti a vráť sa k svojim povinnostiam.
Jana jej upokojene vysvetlila, že ona už nikomu nič nie je povinná. Pani Oľga má predsa syna. A rozmaznanú vnučku Janku. Tí by sa mali postarať. Svokra zložila.
Rozvod prebehol.
Tak sa Jana náhle stala rozvedenou ženou. A nič sa nezmenilo. Tak, ako sa všetko točilo len na nej, tak to zostalo ibaže starostí bolo menej. Bola za to vďačná otvorilo jej to oči.
Pani Oľga sa vďaka tomu začala dávať dokopy. Pomohla jej dobá opatrovateľka, ktorá nielenže zvládala zdravotnú starostlivosť, ale cvičila s ňou rehabilitačné cvičenia. Peter si našiel brigádu ( Aha, aj to sa dalo?! rozosmiala sa Jana, keď sa to dozvedela od Janky, ktorú stretla na ulici) a bol schopný vyplácať opatrovateľku. Kým nebola, o babičku sa vedela postarať aj Janka nakŕmiť, opatriť. Všetko bolo zvládnuté.
Všetkým to prospelo, premýšľala Jana, sediac nad ďalšou zakázkou. Aspoň som im spadla zo krku. Aj mne a budem už múdrejšia.Prvýkrát po dlhej dobe sedela Jana pri okne, hrnček horúceho čaju v ruke, a v byte bolo ticho, ktoré nikto nerušil. Adam sa hral spokojne v izbe, ona pracovala tempom, aké jej vyhovovalo. V hlave mala zvláštny pokoj aj keď budúcnosť nemala nalinkovanú, necítila sa už zahnaná do kúta. Smútok, ktorý občas prišiel neskoro večer, keď Adam zaspal, už nevyzeral ako hrozba, ale ako príležitosť príležitosť skutočne sa zastaviť, zamyslieť, a znova nájsť samú seba.
V piatok večer ostal Adam u kamarátov na prespávačke. Jana si zapálila sviečku, pustila si svoju obľúbenú hudbu a otvorila si fľašu vína. Listovala vo výtvarných magazínoch, v jej poznámkovom bloku sa rysovali nové nápady. Bolo to zvláštne táto nová samota nebola prázdna, bola plná možností. Nie smutná, ale oslobodzujúca.
Kdesi podvedome vedela, že nikdy neprestane byť dcérou, matkou, možno časom aj partnerkou ale už nebude nikomu otrokom, už sa nedá zahnať do roly tej, čo všetko zvládne. Ostala sama so sebou, a to jej pripadalo ako najväčšie víťazstvo.
Z kuchyne sa ozval Adamov smiech, keď sa na druhý deň vrátil veselý, šťastný, objal ju okolo pása a išli spolu na zmrzlinu. Jana sa naňho usmiala tak, ako dávno nie: Poďme, všetko je pred nami, šepla mu.
A vedela, že je to pravda. Po prvýkrát sa tešila na to, čo prinesú ďalšie dni. Život už nebol bojom. Bol jej a bol nádherný.
