Juro, ty sa počuješ? Teraz by som mala znovu chodiť tehotná, keď mám štyridsať, len aby som napravovala chyby tvojho mladíctva?
A prečo by som mal ja platiť za to, že ti v tvojej dielni bolo zábavnejšie ako so vlastným synom? opytovala sa Hana s úprimným prekvapením v hlase.
Hana, nepreháňaj! naliehal Juraj. Viem, že som to pokazil! Neuvedomoval som si, čo mám. Teraz je už neskoro, Števo ma ani nepovažuje za otca!
A má vari niekde pravdu? uškrnula sa trpko Hana. Sedemnásť rokov vyrastal bez otca, len so spolubývajúcim v byte. Čo si čakal, že sa dá dieťa vypnúť a zapnúť ako televízor, keď sa ti zachce zahrať sa na ocina?
Juraj potemnel a tvár mu stvrdla. V očiach mu zablikal známy zášklb nervozity ten istý, čo Hana vídala vždy, keď prišla reč na otcovské povinnosti.
Hana, už stačí, je to minulosť. Prosím, daj mi ešte šancu, tvrdohlavo prosil.
Aby si sa zase zahral a potom všetko nechal na mňa a ďalšie dieťa rástlo bez otca? prekrížila Hana ruky na prsiach. Vďakabohu, jedno mi stačilo. Nie, Juro, o tom sa už baviť nebudeme.
Jurajova tvár sa stiahla v bolesti a zlosti. Nemal čo povedať, len tak namosúrene odfrkol a zabudol sa do mobilu.
Hádka bola dočasne uzavretá. Ale problém sa nevyriešil. Hanu ten rozhovor rozbolel viac než jeho nezmyselné nároky. Mrzelo ju hlavne kvôli Števovi.
…Keď mal Števo prísť na svet, Hanke bolo dvadsaťtri. Stále si pamätala, ako stála pred nemocnicou, unavená a šťastná, v náručí zabalené drobné klbko v bielej perinke.
Juraj sa nad nimi skláňal ako orol, neodchádzal ani na moment, celý rozžiarený. Stále Hane upravoval perinu, bozkával ju na čelo, s posvätným výrazom bral Števa do rúk.
Celý po mne! Aj s tou jamkou na brade, hovoril pyšne s plamienkami v očiach. Som otec, Hanka!
Teraz si to uvedomujem… všetko preňho spravím, a s ním! Budem ho kočíkovať, baliť, naučím ho hrať futbal… Budem najlepším ockom na svete, uvidíš!
Aj Hana mu vtedy uverila. Pri pohľade naňho jej žiarili oči rovnako. Zdalo sa jej, že ich rodina je dokonalá, plná lásky, starostlivosti a spoločných radostí.
Lenže skutočný život býva oveľa obyčajnejší a aj drsnejší…
…Noc je hlboká. S kruhmi pod očami chodí Hana po izbe sem a tam, kolíše vrieskajúceho syna s kolikou už tretí raz za noc. Juraj sa mrzuto obracia v posteli, sťahuje si perinu na hlavu.
No tak ho už utíš! precedí pošepky. Zajtra skoro vstávam do roboty!
V takých chvíľach musela Hana odísť do kuchyne so slzami bezmocnosti na lícach. Malý Števo kričal ešte hlasnejšie, ale ona nemala na výber. Zavrela dvere a celé hodiny ho kolísala, len aby mal Juraj pokoj.
Cez víkend, celkom vyčerpaná, nesmelo poprosila:
Juro, nejdeš s ním aspoň dve hodiny von? Nevládzem už, potrebujem spať…
Hani, potom? Teraz nie, mám plány, chalani mi donesú autíčko opraviť.
Ale už naozaj nemôžem…
Hana, veď ty si silná! Zvládneš to. Ja potom pomôžem, zakričal ešte a zabuchol dvere.
Zostala sama, zase s svojou silou a materinskou povinnosťou, ktorá ju vysávala. Potom nikdy neprišlo.
Čas šiel. Števo rástol. Hana sa pokúšala otec-syn vzťah zachrániť. Prišla za Jurajom, sedel pred telkou na kresle, a podáva mu ružovolíceho chlapčeka, ktorý k nemu naťahoval rúčky.
Zober si ho, pohraj sa s ním už nie preto, aby si oddýchla, skôr v nádeji, že stmelí rodinu.
Juraj si ho vzal, ale takmer znechutene, akoby mu dala do ruky niečo podozrivé. Držal chlapca ďaleko od seba, očami spoza neho pozeral na televízor. Po minúte, dvoch Števa postavil na zem späť, lebo začal druhý polčas.
Raz mal Števo päť. Staval si na koberci hrad z kociek. Juraj prešiel okolo pohovky, ani naňho nepozrel. A Števo si už zvykol, že otca pri sebe v podstate nemá.
Juraja sa nadalo úplne nazvať neschopným mužom nosil domov peniaze, niekedy Hane pomohol aj s varením. Ale detstvo svojho syna úplne zmeškal. A tak nečudo, že ho Števo už neskôr ako otca nevnímal.
Števko, ako sa ti darí v škole? skúšal raz Juraj.
Eee… Celkom dobre… zneistene odpovedal syn.
Známky máš v poriadku? Keby niečo, povedz. Pomôžem, čo viem. Škola je dôležitá.
Nechcem, aby si bol smetiarom!
Nie, oci, ďakujem. Mám všetko fajn, vybafol Števo a rýchlo sa vytratil do izby.
Pozri, môžme ísť cez víkend na ryby! kričal mu Juraj za chrbtom.
Odpoveď už nedostal. Len matka vedela, že dnes je v škole diskotéka, že Števo pozval spolužiačku, čo sa mu páči, ale ona odmietla. A že o ryby vôbec nestojí.
Bolo jasné, že vlak odišiel. Števo už nebol to malé chlapča, ktoré ešte túžilo po otcovi. Detstvo, čo Juraj chcel dobehnúť, bolo dávno preč.
Keď si to uvedomil, Juraj začal túžiť po reparáte. Po druhom dieťati. Ale Hana si až príliš dobre spomínala na každú prebdenú noc, preto jej odpoveď bola jasná.
Zakrátko sa o ich zvadoch dopočuli aj príbuzní.
Dcérka, viem všetko, Juro mi všetko povedal. Počúvaj mamu, mala by si mu dať druhú šancu. Juro sa zmenil, dospel! Neober ho o to šťastie, veď ďalšie dieťa je požehnanie!
Aj svokra sa pridala.
Hanka, keď sa neodhodláš, stratíš ho povedala. Má sen byť otcom.
Ak nesúhlasíš ty, nájde si inú. A uznaj, bude to výhodné aj pre teba. Prvý syn už-už vyletí z hniezda, druhý spevní váš vzťah a v starobe ti bude oporou.
O to horšie sa to Hane počúvalo od inej ženy. Akoby jej život a telo boli predmetom nejakého šialeného obchodu.
V ich očiach bola len matka a manželka, nie unavená žena, ktorá už túto cestu raz prešla a presne vie, kde vedie.
Zúfalá dostala nápad. Trochu absurdný, ale výrečný. Našla v pivnici krabicu so Števovými starými vecami a vykutrala zabudnutého tamagočiho.
Malý elektronický miláčik, akého treba kŕmiť, zabávať, liečiť a upratovať po ňom. Keď Juraj po práci prišiel domov, podala mu umelohmotné vajce so šedou blikajúcou obrazovkou.
Čo to je? nechápal, skúmal darček.
To je tvoj skúšobný termín. Skús aspoň desatinu toho, čo ťa čaká ako otca. Treba ho poctivo kŕmiť a starať sa.
Ako s bábätkom, len treba stláčať gombíky. Ak niečo zanedbáš, bude vytrvalo pískať. Pokiaľ o rok ešte žije, tak snáď zmením názor na druhé dieťa.
Juraj najprv zbúchal smiech, bral to ako žart. Ale keď uvidel, že Hana to myslí vážne, zamračil sa.
Myslíš vážne? Živé dieťa a toto?
Začni aspoň tu. Ak to nezvládneš, o žiadnej ďalšej ratolesti sa baviť nemusíme.
Juraj sa usmieval, akoby to bola hračka. Vopchal si tamagoči do vrecka.
Tri dni poctivo v noci vstával, na piaty už nervózne nadával, no ešte to nevzdal. Po týždni sa sťažoval, že už nezvláda v práci, lebo nespí. Ôsmeho dňa hodil tamagoči na stôl na displeji blikol krížik.
Zabudol som ho nakŕmiť. Veľa práce, povedal krátko a vyhýbal sa jej pohľadu.
Odvtedy sa hádky nezastavili, len utíšili. Vzduch medzi nimi zostal plný nepochopenia, ale Juraj už nebol taký neústupčivý.
O tri roky všetko rozlúskol čas. Števo, už študent na univerzite v Bratislave, priviedol domov frajerku, a čoskoro oznámili, že čakajú dieťa.
Juraj opäť akoby ožil entuziazmu mal na rozdávanie. Opäť hovoril o druhej šanci, teraz už v roli deda.
Z úspor kúpil kočík, nakúpil kombinézky úplne mimo veľkosť, kocky a skladačky s drobnými dielikmi. Prisahal, že bude najlepší dedko pod Tatrami, bude strážiť, voziť, hrať sa.
Hana sa na to pozerala s pokojným skepticizmom.
A keď sa narodil vnuk, všetko sa opakovalo: prvé týždne Juraj naozaj pomáhal, nosil, kolísal, fotil sa. No čoskoro, keď opadla eufória, jeho záujem ochabol.
Na jeho nátlak mladí odišli do podnájmu. Jurajova pomoc sa scvrkla na občasné ohlásené víkendové návštevy, keď bol vnuk už umytý, nakŕmený, spokojný.
A keď len zaplakal, Juraj si akurát spomenul na dôležitý telefonát, urgentné stretnutie, alebo že musí za mamou na chalupu v Detve.
Hana prichádzala na pomoc, sledovala to všetko, pohľad na svojho syna a jeho unavené dievča, a vedela: rozhodla sa správne.
Števo vyrástol z neho citlivý, zodpovedný chlap. Svoju ženu nikdy nenechával samotnú. Juraj… ten ostal tým, kým bol vždy človekom, čo je zamilovaný do predstavy otcovstva, nie do jeho reality.
Napíšte svoj názor do komentárov: Urobila Hana správne? Páči sa vám jej rozhodnutie? Pošlite srdiečko, ak áno.
