— Come. Foi a Mónica quem não acabou o prato.

A minha própria irmã tem esta característica peculiar. Ela exalta a filha de uma forma exagerada e acredita que todos à sua volta deviam viver as mesmas experiências que ela. Mas é evidente que não é assim.

A filha dela só tem cinco anos. Não tenho absolutamente nada contra isso até gostamos da miúda, claro, como família, mas não passa disso. Já temos trabalho suficiente com os nossos próprios filhos.

Contudo, a minha irmã convenceu-se de que a filha é uma criança rara, especialíssima. Exige que a tratemos como um anjo. E como os anjos não cometem pecados tudo o que este anjo faz deve ser desculpado, sem exceção.

Bem, pelo menos é isso que ela quer. Por isso, ninguém se entusiasma quando ela aparece lá em casa. E, sinceramente, também não é agradável ir visitá-la. Só que, para complicar ainda mais, não somos só irmãs, trabalhamos juntas na mesma firma. Por isso, tive mesmo de falar com ela.

Passa cá em casa disse-me ela ao telefone. Faço-te aquela omelete que tu adoras. Vem almoçar comigo.

Sim, nisso ela é realmente mestra, sobretudo na omelete que só ela sabe fazer.

Já vou a caminho respondi rapidamente antes de desligar.

Andei à pressa pela casa à procura das chaves do carro. Pelo caminho, decidi parar na pastelaria para comprar uns bolos. Achei que pastelaria e um chá vinham mesmo a calhar. Enfim, lá cheguei, e ela estava na cozinha a alimentar a menina, fazendo sinal para eu me sentar também.

Sentei-me, conversámos sobre isto e aquilo, até que ela se saiu com esta:

Come disse, empurrando para mim um prato com omelete claramente já mexida. Lurdes não acabou.

Foi aí que perdi a paciência:

Então agora já não há pratos limpos nesta casa? perguntei, tentando disfarçar o desagrado.

A minha Lurdes é a menina mais limpa de todas. E as mãos dela são sempre impecáveis! respondeu, puxando-a para si, enquanto a menina, com a mão, mexia no nariz.

Aquilo foi demais para mim. Saí dali com um esgar e nunca mais pus os pés em casa da minha irmã para almoçar.

E tu, no meu lugar, o que farias?

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

3 × 3 =

— Come. Foi a Mónica quem não acabou o prato.
Svokra sa posmievala, že moja mama upratuje cudzie domy… dnes upratuje v mojom. Nikdy nezabudnem na ten prvý raz, keď som priviedla svojho manžela k mojim rodičom. Mama nachystala svoje povestné pečené, a ja som bola nervózna ako študentka na prvom rande – nie kvôli mojim rodičom, ale pre jeho mamu. – A ty, zlatko, čím sa zaoberáš? – spýtala sa moja mama, keď servírovala šalát. – Je inžinier. Pracuje vo veľkej stavebnej firme. To, čo som nevyslovila, bolo, že jeho matka mi nikdy nezabudla pripomenúť, odkiaľ pochádzam. Moja prvá návšteva u nej bola pred tromi rokmi. Privítala ma s hraným úsmevom – dokonalý kostým, perly, nábytok, čo kričí „peniaze“. – Syn mi povedal, že tvoja mama upratuje po domoch – povedala, keď sme popíjali čaj. Spôsob, akým vyslovila „upratuje po domoch“, znel, akoby povedala „vykráda banky“. – Áno. Je to poctivá a pracovitá žena. – Jasné… všetka poctivá práca je hodnotná – povedala, ale tón mal iný význam. – Aj tak si človek vždy praje pre deti viac… vzdelanie, kariéru… – Študujem na univerzite – odpovedala som. – Administratívu. – A kto ti platí štúdium? Lebo z platu tvojej mamy… Vtom sa zapojil on. Po prvýkrát. – Je na štipendiu. Patrí k najlepším v ročníku. Ale odkaz už bol vyslovený. Nasledujúce roky boli kvapka po kvapke samé poníženie. – Ty môžeš odnášať taniere, veď máš viac skúseností – poznamenávala na rodinných stretnutiach. – Je zvláštne, ako môže byť dievča v tvojej situácii tak prieberčivé s jedlom. – Mohol si si vziať dcéru lekára… Mama mi vždy hovorila: – Nevšímaj si to. Takí ľudia sa nezmenia. Ale ja som sa zmenila. Skončila som s vyznamenaním. Získala som výbornú prácu v medzinárodnej firme. Vzali sme sa. A naša svadba? Stála tam, tvár ako na pohrebe – bez výhrad. Potom sa karty obrátili. Firma jej manžela skrachovala. Prišli o všetko – dom, autá, status. Presťahovali sa do malej bytovky. Jej hrdosť padla spolu s bankovým účtom. Moja kariéra však naberala na obrátkach. Stala som sa regionálnou manažérkou. Kúpili sme krásny dom. Raz sa na mňa manžel pozrel obávane: – Moji rodičia sa majú zle. Mama je v depresii. Myslíš, že…? – Nech prídu bývať k nám? – dokončila som za neho. Mohla som odmietnuť. Mala som na to všetky dôvody. Ale spomenula som si na mamku – ako upratovala cudzie domy s hrdosťou, večer sa vracala unavená, no s úsmevom. – Nech prídu – povedala som. Keď vošla do nášho domu, niečo sa v nej zlomilo. Cítila som to v jej pohľade – veľký priestor, svetlo, pokoj. – Je tu krásne… – zašepkala. – Toto je aj váš domov – odpovedala som. Najprv bola uzavretá. Raz ráno som ju našla v kuchyni, ako upratuje. – Nemusíte to robiť – povedala som. Otočila sa, slzy v očiach. – Bola som krutá. K tebe. K tvojej mame. Ale až teraz chápem. Hrdosť nespočíva v práci, ale v tom, ako ju človek robí. V láske k svojim blízkym. Objali sme sa. Dnes varí s mojou mamou. Smejú sa spolu. Hrá sa s mojimi deťmi. Včera, keď sme skladali bielizeň, mi povedala: – Kedysi som sa smiala, že tvoja mama upratuje po domoch. Dnes upratujem tu a je to najdôstojnejšia práca, akú som kedy robila. Lebo ju robím s vďakou. – Vy neupratujete môj dom – povedala som potichu. – Ste doma. Život má zvláštny spôsob, ako nás naučí tie najdôležitejšie lekcie. Stalo sa vám niekedy, že ste skutočne odpustili človeku, ktorý vám ublížil… a zistili, že odpustenie oslobodilo hlavne vás?