Juraj Hronský si vyberal šteniatko tak, ako keby hľadal darček na celý život. Chovateľka sa usmiala.
– Dieťa už dávno túži po psovi, – povedal muž a upravil si sivú bundu s obšúchanými manžetami.
Potom vo zverimexu nabral granule do priehľadného igelitového vrecka, z police vzal vôdzku s mäkkou rukoväťou, na pult položil misku z nehrdzavejúcej ocele. Ani raz sa nespýtal na cenu.
Šteniatko bolo ryšavé, s jedným uchom o čosi vyššie. Tak tri mesiace, nie viac. Keď ho muž zdvihol, strčilo ňufák do širokej dlane a stíchlo.
Muž si šteniatko pritisol k hrudi, v druhej ruke sa mu hojdala taška s nákupom a dvere sa za ním zavreli.
Maťko Hronský čakal doma na gauči. Sedem rokov, kolienka s odreninami, svetlé vlasy na tri strany. Keď otec vošiel s malým zázrakom v rukách, chlapec nevykríkol. Zošuchol sa na zem, podrepol a vystrel k šteniatku prsty.
Šteniatko mu oňuchalo ruku. Potom ju oblizlo.
Chlapec zdvihol hlavu a pozrel na otca zdola nahor. V tom pohľade bolo niečo, od čoho sa Ľudmila Hronská ticho odvrátila k oknu. Stála pri parapete a plecia mala trochu zdvihnuté, akoby už dávno čakala, že sa niečo pokazí.
– Ako ho pomenujeme? – spýtal sa Juraj.
Syn odpovedal ticho, bez toho, aby odtrhol oči od šteniatka:
– Ryško.
Otec ho potľapkal po vlasoch. Ľudmila sa ani neotočila.
Prvá noc bola ťažká.
Ryško kňučal na chodbe, drápal labami po linoleu, tiskl papuľu na zatvorené dvere spálne. Ľudmila vstala o tretej. Potom o piatej. Utrla mláku mokrými novinami a tie čľapotali pod bosými nohami, akoby sa celá chodba nasiakla niečím, na čo ešte nevymysleli názov.
Juraj nevstal ani raz.
Ráno sa v kuchyni vznášala nezvyčajná vôňa.
– On si zvykne, – povedala Ľudmila do prázdna.
Muž mlčky natieral maslo na chlieb. Nôž škrípotal po kôrke, šteniatko pod stolom trhlo celým telom.
Cez deň si Maťko sadol na zem v izbe a Ryško si ľahol vedľa neho, s papuľou na chlapcovom kolene. Chlapec čítal šlabikár nahlas a mýlal písmená a pes počúval, ako keby rozumel každému slovu. Uši mu poskakovali striedavo.
Ľudmila sa zastavila vo dverách a pozerala. Potom za sebou ticho zatvorila dvere.
Druhú noc Ryško rozhrýzol papuče. Tretiu prevrátil smetný kôš. Juraj zbieral šupky zo zemiakov na štyroch a líca sa mu stiahli, ako keby žul niečo neviditeľné a horké.
– Tak teda… – začal a odmlčal sa.
Ľudmila čakala na pokračovanie. Nedočkala sa.
Hádka prišla na piaty deň.
Maťko už dávno spal. Hodiny na kuchynskej stene ukazovali trištvrte na desať.
Juraj sedel za stolom. Rukávy sivej bundy mal vyhrnuté po lakte.
– Ja sa nevyspím, – povedal.
Ľudmila stála pri dreze.
– Ešte chvíľu vydrž. Je malý.
Naklonil sa dopredu.
– Ľudka. Ja vstávam o šiestej. Každý deň. Ak ten pes…
Nedopovedal. Ľudmila si koniec domyslela sama. Ruka jej siahla po utierke, hoci prsty mala už suché.
Z chodby sa ozvalo kňučanie. Tiché, na jednom tóne. Ako keby Ryško vycítil, že sa hovorí o ňom.
– Dieťa po ňom túžilo, – povedala Ľudmila.
Juraj vstal. Stolička škrípala.
– Nehovorím o teraz. Hovorím, že ak sa nič nezmení.
Odišiel do izby. Dvere nezabuchol. Privrel ich opatrne, ako človek, ktorý už dávno všetko rozhodol a rozhovor viedol len pre poriadok.
V sobotu ráno Maťko vstal a bežal k Ryškovi bosý po studenom linoleu.
Koberček na chodbe bol prázdny. Miska pri stene čistá, bez jedla i bez vody. Vôdzka s mäkkou rukoväťou visela na háčiku.
Chlapec nazrel pod stôl. Do kúpeľne. Za skriňu, kam si Ryško rád odnášal rozhrýzenú papuču. Nikde.
Vošiel do kuchyne.
– Oci, kde je Ryško?
Juraj pil kávu. Šálka v ruke pevne, prsty sa netrasú.
– Asi ušiel. Ráno boli otvorené dvere, vynášal som smeti, no a…
Roztiahol ruky. Dlane široké, pokojné. Tie isté, do ktorých sa šteniatko pred šiestimi dňami dôverčivo pritúlilo ňufákom.
Maťko postál. Pozrel na prázdny koberček. Na vôdzku, ktorá visela na háčiku tak rovno, ako keby ju nikdy nezložili. A odišiel do svojej izby.
Nezaplakal. Nespýtal sa znova. Len odišiel.
Ľudmila stála vo dverách a pritláčala prsty na pery, ako keby chytala slovo, ktoré meškalo. Za chladničkou stálo priehľadné igelitové vrecko s granulami, do polovice plné, s cenovkou zo zverimexu na boku.
V ten istý večer išla Želmíra Ondrušová domov z trhoviska.
Dážď sa začal ešte popoludní a asfalt sa leskol, ako keby ho poliali olejom.
Pri lavičke na zastávke sa niečo hýbalo.
Želmíra sa zastavila. Upravila si pletený sveter horčicovej farby, zohla sa. Ruky mala od priesadovej zeme: koniec apríla, prsty sa neumyjú do leta.
Šteniatko. Ryšavé, jedno ucho o čosi vyššie. Mokré, pritlačené k nohe lavičky, triaslo sa drobno a rýchlo, ako stroj bez vypínača.
Pri ňom stálo vrecko. Priehľadné, s granulami. Nové, s cenovkou.
Želmíra sa vzpriamila. Obzrela sa. Nikde nikto.
Dážď zosilnel. Kvapky bubnovali po streche zastávky, ako keby niekto netrpezlivo búchal prstami. Šteniatko sa nestiahlo hlbšie a nekňučalo. Už nečakalo.
Potom zdvihlo papuľu. Nos studený, srsť sa lepila na tenké rebrá. Oči malo také, že Želmíru zabolelo pod rebrami tiež, hoci pred cudzími ľuďmi neplakala dvadsať rokov a nechcela začať ani teraz.
– No, taký si, – povedala pomaly. Tak hovoria ľudia, čo sú zvyknutí rozprávať sa s priesadami a s tichom.
Jednou rukou ho zdvihla. Druhou vzala vrecko. Šteniatko jej vrtlo ňufákom do zápästia a stíchlo, presne tak ako kedysi, v cudzích dlaniach. Dážď stekal po svetri, po vrecku, po ryšavej srsti. Autobus neprišiel, ale to už nebolo dôležité.
Doma ho Želmíra utrela uterákom s modrým pásikom. Šteniatko sedelo na stolčeku a sledovalo, ako ohrieva mlieko v hliníkovom kastróliku.
Byt bol tichý. Jeden kaktus na okennom parapete. Kyvadlové hodiny, ktoré muž opravil mesiac pred smrťou.
Osem rokov žila sama. A zrazu na podlahe čľapotalo mlieko, po dlažbe klopkali pazúriky a nebolo ticho, ale pokoj. To je obrovský rozdiel.
Šteniatko chlemtalo z tanierika. Zvuk bol taký domáci, že si Želmíra sadla na zem k stolčeku a len tak sedela a počúvala.
– Dobrý, – povedala. Odmlčala sa. A zopakovala: – Dobrý.
Po troch dňoch Želmíra vytiahla šteniatko na dvor.
Vôdzku kúpila v železiarstve za dve eurá. Látkovú, s plastovou prackou. Šteniatku to bolo jedno: pobehovalo po dvore a oňuchávalo každý stĺp, ako keby si skladalo mapu nového sveta.
Pri vchode fajčila Viera Dudová zo štvrtého poschodia. Mžourala do slnka, dym stúpal hore.
– O, psíka si zaobstarala?
Želmíra pokrčila plecami.
– Našla som ho. Na zastávke, v sobotu. V daždi.
Viera potiahla z cigarety. Pozrela na šteniatko, potom na Želmíru.
– Ryšavý? S uchom?
Prikývla.
– Veď to je Jurko z dvanástky, čo ho bral pre syna. Pred týždňom. Ľudka rozprávala Zdenke z tretieho, že pes ušiel.
Viera stíšila hlas.
– A Zdenka hovorí, že v sobotu ráno videla pri zastávke chlapa v sivej bunde. S vreckom. Niečo postavil k lavičke a odišiel. Rýchlo. Neobzrel sa.
Želmíra mlčala.
Šteniatko sedelo pri jej nohách a hrýzlo šnúrku z topánky. Viera hodila cigaretový ohorok do smetnej nádoby a odišla.
A Želmíra stála. Potom sa zohla, zdvihla šteniatko a pritisla si ho k svetru. Horčicová vlna voňala zemou a priesadami. Nezafňukalo, len sa jej pritúlilo ňufákom ku krku. Teplé a mokré.
Večer Želmíra umývala tanierik a pozerala z okna.
Na dvore pri hojdačke stál chlapec. Svetlé vlasy. Nehýbal sa. Len sa pozeral na lavičku, na ktorej cez deň obyčajne sedia susedky s malými psami.
Postál minútu, možno dve. Potom si dal ruky do vreciek a pomaly šiel k vchodu.
Ryško spal pri radiátore na podložke zo starého plédu. Jedno ucho trčalo vyššie ako druhé.
Želmíra si utrela ruky. Položila uterák.
Kdesi v dvanástom byte visela na háčiku vôdzka s mäkkou rukoväťou. Nová, zo zverimexu. Ešte nikdy ju nepoužili.
