Katarína hneď nepochopila, kto sa to kradne popri ceste. Zaparkovala auto a rozbehla sa k stvoreniu, ktoré zúfalo potrebovalo pomoc…
Keď prišla bližšie, Katarína sa takmer rozplakala od ľútosti. Pred ňou sa kolísavo držal vychudnutý kocúr. Ani nevedela zistiť, akej je farby, lebo celý bol zamazaný od blata.
No najhoršie bolo, že neborák poriadne nevidel a ani nedýchal. Na hlave mal nasadenú odstrihnutú plastovú fľašu.
— Kto ti to urobil? — zdesila sa a opatrne zdvihla úbožiaka.
Zdalo sa, že je beztiažový. Kocúr sa poslednými silami pokúsil trhnúť, no nevládal a bezvládne visel v jej rukách.
— Maťo, si v robote? Potrebujem tvoju pomoc hneď. Čakaj! — zakričala do telefónu a ponáhľala sa na veterinárnu kliniku, kde pracoval jej kamarát.
Nasledujúce dve hodiny Maťo a jeho kolegovia bojovali o život zvieraťa. Katarína ticho sedela na chodbe a načúvala.
— No, čo ti poviem… Kocúr mal šťastie, že ťa stretol. Ešte chvíľu a nič by sme mu už nepomohli. Dnes nech zostane tu. Mám službu a postarám sa o tvojho zverenca, — usmial sa chlapec.
— Maťo, ďakujem. Keby nie teba, ani neviem… — začala Katka a rozplakala sa, schovaná v pleci veterinára.
Martin ju pohladil po hlave:
— Všetko bude dobré, Katuška, veď si pamätáš, ako v detstve? — žmurkol na svoju najlepšiu kamarátku.
Katka sa usmiala cez slzy. Poznali sa roky. Martin ju toľkokrát zachránil. Od detstva vedela – ak je Maťo nablízku, všetko bude v poriadku.
— Bež domov. Lebo sa mama zasa nahnevá, — znepokojil sa chlapec.
Katka prikývla a rýchlym krokom zamierila k východu. Martin sa na ňu nežne pozeral…
*****
Maťo sa nebál zbytočne. Bol Katkin sused a poznal jej rodinu. Rodičia dievčaťa už dávno zneužívali alkohol.
Vlani hlava rodiny odišla z tohto sveta. Katkina mama bola neutíšiteľná. Čoraz viac strácala ľudskú podobu a vybíjala si to na dcére.
Martinovi bolo vždy trochu ľúto peknej ryšavej dievčiny s pehami.
Bol o tri roky starší a hneď sa jej ujal. Chránil ju pred výtržníkmi a dievčatami, ktoré ju dráždili. Maťovu pomoc Katka vďačne prijímala.
Na rozdiel od svojich rodičov túžila po slušnom živote. Katarína dokončila školu so striebornou medailou. A vedela, že bude musieť vynaložiť maximálne úsilie, aby sa dostala na prestížnu univerzitu.
Teraz bola Katka študentkou tretieho ročníka Fakulty cudzích jazykov.
Maťo bol na kamarátku veľmi hrdý. Sám nedávno skončil Veterinárnu akadémiu, miloval svoju prácu, no myslel si, že ovládnuť cudzie jazyky je oveľa ťažšie.
Katka stíhala nielen študovať, ale aj privyrábať si ako kuriér na starom aute, ktoré jej ostalo po otcovi.
— Som doma! — zakričala Katka z predsiene.
Odpovedal jej pravidelný chrapot. Po byte sa šíril silný zápach alkoholu. Mama spala s nohou zvesenou z gauča. Na zemi sa váľali prázdne fľaše.
Dievča ťažko vzdychlo, upratalo smeti a šlo do svojej izby – pripravovať sa na prednášky.
Z hlavy jej nevyšiel obraz utrápeného zvieraťa. Ako je? Vzala telefón a napísala Maťovi…
Nešťastný kocúr spal, úzkostlivo sa chvejúc. Zdalo sa mu, že jeho trýznitelia sú ešte nablízku. Ticho stonal od bolesti a znova padal do tmy.
— Ty sa z toho dostaneš, bojovník! Kvôli Katke. Veľmi ťa čaká a želá ti zdravie, — šepkal Maťo, ktorý sedel vedľa.
Ráno kocúr otvoril oči a keď uvidel pri sebe človeka, pokúsil sa utiecť. No nevládal. Zhrozený hľadel na Martina. V jeho pohľade stuhla bolesť.
— Ticho, malý, ja ti neublížim, — hovoril Martin.
No kocúr vedel, že v tomto svete sa nedá nikomu veriť. Chcel zasyčať, no z hrdla sa mu vydral len chrapot.
— Všetko je v poriadku, fešáčik, — opatrne si ho Martin prezeral.
Celý týždeň strávil neborák na klinike. Katka každý deň prichádzala za miláčikom, ktorý sa spočiatku ľudí stránil. Potom si vybral Katku a Maťa a začal ich opatrne púšťať k sebe.
— Predsa len si ho chceš vziať domov? — pýtal sa Maťo dievčaťa.
Obával sa, ako zareaguje Katkina mama na nového člena rodiny. Katka sebavedomo prikývla a pritúlila si kocúra…
Na prekvapenie, žena prijala domáceho miláčika pokojne. Len zachrípnutým hlasom sa spýtala:
— Dúfam, že mu nebudem musieť dávať žrať ja?
Katka sa uškrnula. Dana celý svoj dôchodok prepíjala. Kocúr ani dcéra neboli v jej plánoch.
— Mami, ja sa o neho postarám, — vzdychla dievčina.
— Odpoveď dospelého človeka. Chválim, — povedala matka spokojne.
A akoby sa spamätala, spýtala sa:
— A ako si ho nazvala?
Katka pozrela na sivasto-ryšavého kocúra a odpovedala:
— Rysík.
— Naozaj je na rysa podobný, — zasmiala sa Dana.
A tak začali žiť spolu s kocúrom. Katke bolo veselšie vracať sa domov, lebo teraz vedela, že ju tam niekto čaká…
Rysík Dane neveril. Žena ho desila chrapľavým hlasom a prudkými pohybmi. A zápach alkoholu ho znervózňoval.
Preto sa jej snažil vyhýbať, keď Katka nebola doma.
— Je akýsi divoký, nemaznavý, — hundrala matka nespokojne.
Katka pokrčila plecami a vyhýbala sa hádkam.
Keď prišiel na návštevu Martin, Rysík opatrne vyšiel k nemu. Potom sa mu obtieral o nohy. Dobre si chlapca pamätal a bol mu vďačný za záchranu.
Maťo povedal Katke, že Rysík má asi štyri roky. Ale kocúr si už veľa vytrpel. Chýbalo mu pár zubov, mal problémy s jednou labkou a so srdcom.
— Nadmerná záťaž, napríklad let lietadlom, je pre neho nebezpečná, — vravel Martin.
— Ešte že sme sa s Rysíkom chystali na dovolenku do zahraničia, — smiala sa dievčina, dobre vediac, že žiadne lety im nehrozia…
Tak prešli dva roky.
Katka končila univerzitu a snívala o kariére prekladateľky. Raz doručovala do kancelárie veľkej firmy balík dokumentov.
Sekretárka prevzala zásielku. Katka sa už chystala odísť, keď z kancelárie vyšiel zmätený muž:
— Neviem, čo mám robiť? Rokovania o hodinu a ani jedného schopného prekladateľa! — vzdychol si.
Katarína sa zadívala na pekného muža. Aj on si ju všimol.
— Vy ste náhodou prekladateľka? — spýtal sa.
Sekretárka už otvorila ústa, no Katka ju predbehla:
— Áno, som prekladateľka. Ovládam angličtinu a čínštinu, — odpovedala živo.
Bokom videla, ako sa sekretárke rozšírili oči ako taniere. No rozhodla sa riskovať…
Tak Katarína čoskoro dokončila univerzitu a nastúpila ako osobná asistentka Michala.
Michal bol očarujúci tridsaťpäťročný muž. Po pár mesiacoch sa ich vzťah stal viac než pracovným. Katke sa páčila Mišova pozornosť. Krásne sa dvoril, dával nezvyčajné darčeky.
— Niečo mi na tebe nesedí, kamarátka. Odkedy si nastúpila do práce, si celá iná, — hovorieval Martin Katke.
Dievčina záhadne usmievala. Nechcela sa s nikým deliť o svoje šťastie…
— Povedal by si jej to. Dokedy budeš po tej Katke schnúť? — presviedčal Martina jeho najlepší kamarát Peter.
— Možno máš pravdu. Ale bojím sa, že to neopätuje. A zničím naše priateľstvo, — priznal sa chlapec.
— Toto nie je priateľstvo, ale nejaké trápenie. Už na tebe niet ani chlp, — zachmúrene vzdychol Peter.
Martin vedel, že má kamarát pravdu…
Maťo mal narodeniny a Katka podľa tradície prišla ako prvá zagratulovať. Zaklopala na dvere. Martin už na ňu čakal pri prahu.
— Maťo, všetko najlepšie! — povedala Katka, keď vošla do bytu.
— Toľko rokov a nič sa nemení, — usmiala sa na nich Martinova mama.
Katka ako vždy upiekla kamarátovi jeho obľúbenú tortu. Sedeli v kuchyni a pili čaj.
— Dnes si akýsi tajomný, Maťo. Čo sa deje? — začala Katka prvá.
— Katuška, vieš, už dávno som ti chcel povedať… — začal Martin. No Katka ho prerušila:
— Počúvaj, aj ja s tebou mám vážnu reč.
Chlapec stuhol. V duši mu ožila nádej.
— Tak daj najprv ty, — navrhol.
Katka sa usmiala:
— Nastúpila som do práce. To vieš. A ešte… zaľúbila som sa! — vyhŕkla a pozrela sa Martinovi priamo do očí.
Ten sa na chvíľu zarazil:
— No predsa, Katuška. Som tak rád, lebo aj ja ťa… — nestihol dopovedať, lebo dievčina ho znova prerušila:
— A vieš, on je taký starostlivý… Pravda, je starší. Ale to vôbec nevadí, však?
Martin sa zamyslel. Rozdiel medzi nimi boli len tri roky a vôbec mu neprekážal. Prikývol a so zatajeným dychom počúval ďalej.
— Chápeš, je to moja šanca na šťastný život. Michal o dva mesiace odlieta do Londýna a berie ma so sebou.
Ale Rysíka si vziať nemôžem. Sám si hovoril, že má choré srdce. A Mišo má alergiu na zvieratá, — povedala.
Martin ostal ako obarený. Zdalo sa mu, že po ňom prešiel valec:
— Počkaj, aký Mišo? Čo s tým má alergia a Rysík? — spýtal sa ticho.
— Maťo, vôbec ma nepočúvaš? Mišo je môj šéf a snúbenec. Odchádzame do Londýna. Dlho som snívala o živote a práci v cudzine. To je taká skúsenosť!
Ale Rysíka si vziať nemôžeme. Neviem, čo robiť. Nechať ho s mamou nie je možnosť, ani ho niekomu dať… Veď Rysík nejde k ľuďom, sám vieš, — vzdychla Katka.
Martin mlčal.
“Aký som ja blbec!” prebleslo mu hlavou. Chlapec sa snažil ovládnuť a bezstarostne sa usmial:
— No, Katuška. To sú noviny! Netráp sa, kamarátka. Všetko bude dobré, sľubujem! Ja si Rysíka môžem vziať. Pozná ma. Hlavne, aby si bola šťastná, — povedal radostne.
Katka sa zahľadela do Martinových očí. Zrazu boli smutné a zhasnuté, hoci pred chvíľou žiarili šťastím.
— A čo si mi chcel povedať ty? — spýtala sa neisto.
— Áno, to je drobnosť. V práci malé presuny, — mávol rukou Maťo…
Dva mesiace sa Katka pripravovala na cestu.
Zvláštne, čím bližší bol deň odchodu, tým ťažšie jej bolo na srdci:
“Zrejme sa bojím nechať mamu samu…” rozmýšľala. No v duši cítila, že to nie je hlavný dôvod jej smútku.
Pred očami sa jej stále vynáral smutný Martinov pohľad. Ako bude bez neho? Veď boli toľko rokov najlepší priatelia.
Posledný čas jej dokonca začalo pripadať, že ich priateľstvo už prerástlo do niečoho viac…
“Tak dosť! Čoskoro budem žiť s Mišom v Londýne. A myslím na Martina,” snažila sa Katka zahnať znepokojivé myšlienky.
Do náručia sa jej opatrne vyškriabal Rysík. Cítil, že s jeho paničkou niečo nie je v poriadku. Preto sa ju snažil upokojiť jemným mrnčaním.
— Rysík, maličký. Ako ja bez teba budem? — šepkala Katka.
Spomenula si na nedávny rozhovor s Mišom, ktorý jasne povedal, že pre kocúra nie je v ich živote miesto:
— Katuška, ja nemôžem celý život brať tabletky kvôli nejakému zvieraťu. Nech je akokoľvek milované, — povedal.
A tieto slová zazneli ako rozsudok…
— No tak, Katuška, prišiel čas na rozlúčku! — veselo hovoril Maťo. V rukách držal Rysíka.
— Martin, prosím ťa, volaj, nezabúdaj, — šepkala cez slzy dievčina.
— Nekysni, lebo Rysík je nervózny. Prepáč, že na letisko s vami nepôjdeme, — usmial sa Martin.
Stáli na chodbe. Chlapec pustil Rysíka dnu a objal Katku.
“Nepúšťaj ju… Len ju nepúšťaj!” klopalo mu v spánkoch.
— Už musím ísť, — povedala Katka a pobozkala ho na líce.
— Nezabudnem. Nikdy nezabudnem, — zašepkal Martin a uvoľnil ruky…
Stála pri odbavovacom pulte a uvedomovala si, že práve teraz sa rozhoduje o jej osude.
— No, prečo si taká smutná? — povzbudzoval Katku Mišo.
Snažila sa usmievať.
“Nezabudnem… Nikdy nezabudnem…” klopalo jej v spánkoch Martinovo slovo…
Katka hľadela z okna na vzďaľujúcu sa budovu letiska.
— Vraciate sa odniekiaľ? — spýtal sa taxikár.
— Nie, ja som len ostala, — so slzami šťastia odpovedala Katka.
— Býva… Myslím, že ste urobili správne rozhodnutie, — filozoficky poznamenal vodič.
Rysík sedel smutný.
— Všetko bude dobré, Rysík! — povzbudzoval Martin.
Na dvere sa ozvalo naliehavé klopanie. Chlapec otvoril a strhol sa…
— Vtedy na narodeninách si mi chcel niečo povedať, ale ja som ťa prerušila, — povedala Katka.
Martin sa usmial:
— Čo tu robíš? — spýtal sa.
— Martin, odpovedz, čo si chcel povedať? — zopakovala Katarína.
No chlapec mlčal a hľadel na ňu. Potom pristúpil bližšie a objal dievča.
Pohladkala radostného Rysíka, ktorý sa obtieral o jej nohy, a zašepkala:
— Milujem ťa a nedokážem žiť bez teba a Rysíka…
— Presne to som ti chcel povedať, moja milá, — odpovedal Maťo.
