Neskorý vzdor
Uvedomuješ si, čo robíš? hlas Lýdie znel pokojne, skoro až monotónne, a práve to ticho naháňalo väčší strach než akýkoľvek krik. Rozumieš, čo to znamená pre nás všetkých?
Margita stála pri okne a pozerala na ulicu. Vonku pršalo drobné jesenné mrholenie, okoloidúci sa ponáhľali pod dáždnikmi, ani sa nepozreli jeden na druhého.
Rozumiem, čo to znamená pre mňa, povedala napokon.
Pre teba, zopakovala Lýdia tak, akoby tú vetu zvážila na dlani. Ty si vždy o sebe A my?
Ste dospelí.
Mama, máš šesťdesiatjeden rokov.
Viem, koľko mám rokov.
Lýdia sa zosypala do gauča. Starého gauča ešte z čias, keď bývali v paneláku neďaleko Hlavnej ulice. Margita naň pozrela a premýšľala: koľkokrát ho už chcela vyhodiť a vždy jej to bolo ľúto? Priznanie je zvykom. Akoby vyhadzovať gauč znamenalo zbaviť sa niečoho živého.
Už si aspoň premyslela, čo si o tom pomyslia ľudia? spýtala sa dcéra.
Nie, povedala Margita. Ani som nepremyslela.
A tom bola čistá pravda.
***
Začalo sa to v marci, keď Margita Vladimírová Procházková, bývalá učiteľka slovenského jazyka a literatúry, momentálne dôchodkyňa s občasnou brigádou v detskom krúžku pri miestnej knižnici, odcestovala cez víkend k starej kamarátke do Bardejova.
Kamarátka, Viera Martinková, bývala v Bardejove už osem rokov. Po smrti manžela si tam kúpila malý domček na okraji mesta, založila si záhradku a podľa svojich slov konečne začala dýchať. Margita za ňou cestovala raz do roka vždy v lete, no tentoraz ju niečo bodlo: Choď teraz! Nie v lete. Teraz.
Marec bol v Bardejove chladný a tichý v dolinách ešte ležal posledný sneh, v kopcoch už černela zem. Strechy kostolov odrážali trúchlivé nebo. Margita kráčala úzkou uličkou, v myšlienkach kotúľala čudnú tichosť, akú nezažila roky. Pochopila, že ticho nie je to isté ako prázdnota.
Viera ju privítala vo vlnenej šále a starom kabáte.
Už som zohriala pirohy, zahlásila.
Sedeli v kuchyni, popíjali zelený čaj a Viera jej rozprávala miestne zvesti, záhradné pokusy, že si plánuje kúpiť kozu.
Kozu? Margita zdvihla obočie.
A čo. Mlieko svoje, syr si spravím. Čítala som, nie je to žiadna veda.
Viera, ty si naživo kozu nikdy nevidela.
O to je to zaujímavejšie, uškrnula sa Viera, doliala čaj. Ale s tebou to ide dolu vodou, prepáč za úprimnosť.
Margita pozrela na svoje ruky: obyčajné, unavené, vystúpené žily.
Ja som v pohode.
V pohode je odpoveď, keď niečo nie je v pohode. Čo ťa ťaží?
Nič. Všetko po starom.
Tam je ten problém, povedala Viera. Keď je všetko ako vždy, presne vtedy je zle.
Margita neodpovedala. Za oknom sa zvečerievalo, v ulici rozžal sused prvé svetlo.
Na druhý deň zatiahla Viera kamarátku na trh. Skutočný, bardejovský, nie moderný obchodák, ale plný stánkov s ovocím, húb i fľašovaných sliviek a dedinských ponožiek. Pri jednej zo stánkov s hubami Margita zbadala niekoho známeho.
Spočiatku ho nespoznala. Tridsaťpäť rokov je dlhý čas, človek za ten čas zošedivie a aj narastie brucho. No spôsob, akým mal ruky vo vreckách, bol stále ten istý.
Zastal a aj on si ju premeral.
Margo? povedal neisto.
Kubo.
To bolo všetko, čo si v prvej minúte vymenili. Viera taktne zmizla za ponožkami, takže zo seba nemuseli robiť šašov. Vôňa húb, stopy zmrznutej pôdy a oni dvaja v strede trhu.
Ty tu bývaš? spýtala sa Margita.
Druhým rokom už. A ty?
Som len na návšteve u kamarátky.
Aha, jasné.
Znova ticho. Nie to trápne, ale také, v ktorom nikto nikam neponáhľa.
Nič si sa nezmenila, povedal.
Klamár.
Nuž dobre, len trocha.
Margita sa zasmiala. Nečakala, že sa ešte niekedy rozosmeje.
***
Jakub Mikuláš Benko bol jej bývalý spolužiak z pedagogickej fakulty. Nie kamarát, nie veľká láska, jednoducho ten, s ktorým celé roky sedeli na spoločných prednáškach. Po škole sa ich cesty rozdelili on šiel na juh, ona ostala na severe, založila rodinu, on tiež, niečo počula od ďalších, že má dcéru. A tým všetko skončilo.
No teraz spolu stáli pri hubách v Bardejove.
Dohodli si stretnutie večer v malej kaviarni na námestí. Viera to okomentovala stručne:
Tak choď, veď nebudem ti tu držať sviecu. Aj tak pozerám Ordináciu.
V kaviarni bolo prázdno, drevené stolíky, žltkasté svetlo, na stenách staré fotografie mestečka. Dali si čaj a jablkový koláč, rozoberali spolužiakov zo školy, smiali sa nad drobnosťami, ktoré ich kedysi tak dramaticky boleli.
On si zrazu povzdychol:
Moja žena pred tromi rokmi zomrela.
Je mi to ľúto, povedala Margita.
No život ide, zvykneš si, ak sa to dá tak povedať. Proste žiješ trochu inak.
Rozumiem.
Ty ako?
Margita premýšľala, ako odpovedať. Muž, Ladislav, ju pred deviatimi rokmi vymenil za inú. Bez veľkých komentárov. Jedného dňa proste povedal: už to tak vyšlo. V hlave preberala, čo všetko robila zle, čím si to zaslúžila, analyzovala roky ako korálky. Potom zanechala úvahy a pokračovala v živote. Deti, vnúčatá, krúžok, Viera raz ročne.
Nie vždy ide všetko ľahko, povedala napokon.
On prikývol a už nespytoval. To bolo príjemné.
***
Domov, do Prešova, sa vrátila v presvedčení, že to bolo milé, ale náhodné stretnutie. Proste dva životy na chvíľu pretli cestu.
No o týždeň jej napísal cez messenger. Našiel si ju cez Vieru: Ahoj, ako si dorazila?
Odpísala a začali si písať. Najskôr zriedka, potom denne. Bolo to zvláštne Margita nebola typ na chatovanie, Lýdia ju vždy doma karhala, že odpovedá na správy až po pol dni. A teraz ona sama bola tá, čo čaká na odpoveď.
Písal jednoducho, bez kvetnatých slov. Rozprával jej o reštaurovaní, o svojich obrázkoch, o miestnych deťoch. Posielal fotky: kostol v snehu, mačku na okne, čaj v šálke na drevenom stole.
Lýdia si to všimla asi po mesiaci:
Mama, stále sedíš v mobile.
Čítam si.
Ty si mi vždy hovorila, že oči pokazím z mobilu.
Tak som sa mýlila.
Dcéra sa na ňu dlho pozerala, ale tentoraz nevyzvedala.
V apríli Jakub navrhol, že príde do Prešova.
Mám tu pracovné niečo v reštaurovaní keby si mala chuť, môžeme sa vidieť
Ak nemáš nič proti. Margita sa usmiala vážny chlap, opatrník.
Príď, napísala.
Stretli sa na Hlavnej, tam, kde sa Sekčov vlieva do Torysy. Fúkal chladný aprílový vietor, ale svetlo už bolo jarné, žiadne zimné šero. Margita si obliekla svoje najlepšie šedé sako, čo kúpila pred dvoma rokmi, no nikdy nenosila.
Stál pri zábradlí a hľadel na vodu. Keď prišla, otočil sa k nej, ruky vo vreckách.
Ahoj, pozdravil.
Ahoj.
Vybrali sa dolu promenádou, diskutovali o práci, o jej deťoch v krúžku. Ona s úsmevom spomenula, ako malý Peťko napísal sloh, kde tvrdí, že knihy sú okná naopak: pozeráš nie von, ale dnu. Jakub sa zastavil.
To je geniálne, povedal. Osem rokov, vravíš?
Osem. Talent na zamyslenie.
Vieš dobre robiť s deťmi, cítiť to.
Ako si to vieš? Nikdy si ma nevidel pri práci.
Počúvam, ako o nich rozprávaš tak rozprávajú iba tí, ktorým na niečom záleží.
Margita sa naňho pozrela, ale on sledoval rieku.
Pri káve v kaviarni ju prepadol pocit: už dávno som nesedela s niekým len tak bez povinností, bez plánov, nikomu nič nevysvetľujem.
Po rozlúčke povedal:
Chcem ešte niekedy prísť. Ak môžem.
Môžeš, usmiala sa.
***
Lýdia sa to dozvedela v máji. Nie preto, že by jej Margita povedala dcéra zavolala v netypickom čase a mama nebrala mobil. Keď sa neskôr ozvala späť, mala zvláštne roztržitý hlas, čo Lýdia prečítala okamžite.
Kde si bola?
Na prechádzke.
Sama?
Krátka pauza. Dcéra vie počuť pauzy.
Nebola.
Tu sa začal rozhovor, ktorý postupne naberal na obrátkach.
Kto to je?
Spolužiak zo školy. Vravel som, stretla som ho v Bardejove.
Ten známy z trhu?
Presne ten.
Mama, tebe je
Viem, koľko mám rokov, Lýdia.
Ticho.
Čo to vôbec znamená? Len sa prechádzate?
Zatiaľ hej. Len tak.
Zatiaľ, zopakovala Lýdia.
Margita nevysvetľovala viac. Niektoré veci sa vysvetliť ani nedajú, nie pre nedostatok slov, ale preto, že slovo by to celé pokazilo.
Jej syn Peter bol v tomto lacnejší na slovo. Býval v Bratislave s rodinou, zavolal raz za dva týždne. Keď Margita spomenula, že sa spoznala s jedným chlapom, pokojne sa spýtal:
Je to normálny človek?
Celkom normálny.
Tak v poriadku, povedal Peter.
A to bolo všetko. Margita nad tým ešte dlho rozmýšľala čo je lepšia reakcia, Peter alebo Lýdia? K rozhodnutiu sa neprepracovala.
***
Leto ubiehalo v novom rytme. Jakub prichádzal do Prešova, ona jazdila do Bardejova. Chodili spolu na trhy, do múzeí, kaviarní. Raz jej ukázal svoju reštaurátorskú dielňu miestnosť s vysokými oknami, vôňou fermeže a starého dreva. Ikony stáli opreté o stenu, niektoré tmavé, iné už očistené, svieže.
Nebojíš sa chytať tak staré veci? spýtala sa.
Práveže. Je dobrý pocit chytiť niečo, čo bolo dávno predo mnou a prežije aj mňa.
Veríš v to?
Chvíľu premýšľal.
Neviem, ako to nazvať. Cítim, že je to dôležité. Nie preto, že to niekto povedal.
Margita pozrela na ikonu, ktorá vyzerala už svetlejšie a pokojne.
Môj muž mi tvrdil, že robím zbytočnosti, povedala napadnuto. Keď som mala krúžok s deťmi. Vraj to nestojí za tých pár eur.
A ty?
Aj som mu verila. Dlhé roky.
Jakub nič nepovedal. Len sa na ňu dlhšie pozrel. To stačilo.
Večer popíjali u neho čaj a Margita si uvedomila, že takto pokojná nebola už roky. Nie že by nemala problémy mala. Lýdia skoro vôbec nevolala, keď mama odišla do Bardejova. Demonstratívne ticho. A vnučka Zuzka, osemdesiatročná, raz po telefóne spýtala: Babka, prídeš ešte domov? V hlase zaznel bodavý pocit viny. Ostrý, známy.
Ale teraz, v tejto kuchyni, ubolený pocit akoby ustúpil bokom. Nezmizol, ale bol menší.
Rozmýšľala si o sťahovaní? spýtal sa Jakub nečakane.
Margita zdvihla hlavu.
Kam?
Sem. Do Bardejova. Alebo hocikam inam. Jednoducho zmeniť miesto.
Rozprával opatrne, civiel do šálky.
Navrhuješ mi… začala.
Nenavrhujem. Len sa pýtam, či ti to napadlo. Všeobecne.
Dlhé ticho.
Nie, priznala. Niekedy dávno. Ale zdalo sa mi to… nemožné.
Prečo nemožné?
Deti. Vnučky. Byt. Práca, hoci len na pol úväzok. Všetko tu.
Deti sú už dávno dospelé.
Aj tak to nič nemení.
Prikývol.
Máš pravdu. Len som sa spýtal.
A ten otáznik ostal v nej ako zrnko do vrecka. Také otázky sa nestrácajú.
***
V auguste prišla Lýdia. Nie na oslavu, jednoducho len tak sobotným vlakom, so športovou taškou a perami stisnutými do tenkej čiarky.
Popíjali čaj, Lýdia sledovala oknom dážď.
Myslíš to vážne?
Čo?
Toho chlapa. Toto celé.
Neviem. Úprimne.
Mama, nemyslíš, že je to trochu divné? V našom veku?
V tvojom veku či v mojom?
V našom, v rodine. Otec stále žije, on
Otec už deväť rokov žije s inou, Lýdia.
To nemení, že ste boli tridsať rokov svoji.
Práveže mení, skonštatovala Margita.
Lýdia spratala šálku.
Rozmýšľala si, čo povie Zuzka? Čo pochopí?
Zuzka má osem.
Práve. Osemročné deti vedia viac, než si myslíš.
Vysvetlíme jej, že babka stretla dobrého človeka. To stačí.
A čo potom?
Uvidíme.
Ty vždy povieš uvidíme, keď nechceš riešiť.
Nie ja poviem uvidíme, keď naozaj neviem. To je úprimné.
Dlho stála pri okne.
Bojím sa, že to budeš ľutovať.
Aj nevyužitých príležitostí sa dá ľutovať.
Otočila sa.
To je filozofia. Z filozofie nikto ešte nenasýtil žalúdok.
Ani ja nie. Ale viem s tým žiť.
Večer odišla domov. Objali sa krátko, napäto aj nežne naraz.
***
September bol chladný a ostrý. Margita už šesť rokov na dôchodku, ale krúžok v knižnici jej určoval aspoň malý režim. Dvakrát týždenne deti písali, kreslili ilustrácie, hrali scénky. Malá miestnosť, nízke police, vankúše po zemi.
Vedúca knižnice, Tamara Šebová, šedesiatpäťročná hustá priateľka, tušila o Jakubovi. Nevypovedané, ale každý videl, že sa Margita mení. Menej investovala do problémov iných, viac si všímala samú seba.
Čosi sa ti deje, skonštatovala raz Tamara.
Deje.
Dobre?
Neviem ešte.
To je fuk, aspoň niečo sa deje. Inak sme ako rieky, ktoré tečú a nevedia kam.
Margite to vtipne pripadalo presné.
V septembri navrhol Jakub výlet do Levoče na výstavu rukopisov. Margita súhlasila. Bývali v samostatných izbách, chodili po múzeách, večer po meste. V jednej reštaurácii pri poháriku vínka povedal Jakub odrazu:
Neponáhľam sa. Netlačím na nič. Ak by si cítila tlak, nie je odo mňa.
Margita prikývla.
Viem.
Chcem, aby si to brala úprimne, nie ako zdvorilosť. Mám šesťdesiattri, nečakám zázraky. Som rád, že si tu.
Margita neodpovedala hneď. Za oknom bola tmavá Levoča, tlmené svetlá.
Je ťažké to prijať, priznala.
Prečo?
Lebo som zvyklá za každými slovami hľadať skryté požiadavky. Podmienky.
Tu nie sú.
Viem. Len už som si zvykla žiť inak.
Kývol. Dopili víno a prešli nočnou Levočou. Margita podvihla golier, Jakub bol pri nej len pri nej, nevlastnil, nedržal, neorganizoval.
***
Október priniesol rozhovor, ktorého sa Margita bála aj túžila.
Zavolala priamo dcére.
Chcem ti niečo oznámiť. Jakub mi ponúkol, aby som sa presťahovala do Bardejova. Premýšľam.
Ticho trvalo večnosť.
Myslíš to skutočne.
Áno.
Poznáte sa sedem mesiacov.
Osem.
Mama! Osem mesiacov! Chápeš to?
Chápem. Je to osem mesiacov.
To je nič! Nič o ňom nevieš!
Viem dosť.
Čo vieš? Že sa ti páči? Ľudia sa menia, všetko sa mení!
Lýdia.
Čo?
Aj tvoj otec sa zmenil po tridsiatich rokoch.
Opäť ticho.
To nie je fér, povedala ticho.
Nechcem byť nefér. Chcem byť úprimná k tebe, k sebe.
Na rade bol Peter, ktorý volal večer zrejme po referáte sestry.
Mamka, fakt chceš preč?
Rozmýšľam nad tým.
Má dobré bývanie? Je normálny?
Je. Porado žije, pracuje, dom malý, ale fajn.
Byt predáš?
Nie. Budem ho prenajímať.
Čo ak sa to pokazí?
Peťo.
Čo Peťo? Veď logicky sa pýtam.
Ak sa pokazí, vrátim sa. Ale nedá sa všetko plánovať čo ak.
Ticho.
Dobre, povedal. Len mi volaj častejšie.
Budem.
Večer sedela pri okne, vonku drobne pršalo, na lampách kmitali tiene. Prvých šesťdesiatjeden rokov jej rozhodoval niekto iný alebo okolnosti. Teraz si dovolila niečo sama. Pretože môže.
Bolo to zvláštne, takmer neznáme.
Odpísala Jakubovi: Rozmýšľam. Potrebujem ešte chvíľu.
Odpoveď: Pokojne. Koľko chceš.
***
Viera volala raz za týždeň. Zachovávala diplomatický pokoj: Rozhodni sa ako uznáš. Keby si potrebovala poradiť s kozou, ozvi sa.
Ako sa volá? spýtala sa Margita.
Žofka.
Vážne?
Prečo nie? Je dôležitá, zaslúži si meno.
Viera, si úplne nevypočítateľná osoba.
Snáď je to plus.
Určite.
Povedz, keby si mala tridsať, rozmýšľala by si takto dlho?
Vek je len číslo, Viera.
Alebo všetko. Lebo s vekom začíname váhať, tvárime sa, že je to múdrosť, a často je to len strach v prestrojení.
Filozofuješ ako Tamara.
Vďaka, to je fakt, nie kompliment.
Margita zložila telefón a uznala: možno sa so starobou báť neprestať už nie rozhodnutí, ale ich odkladania. Strach nie je o ňom, je o nej samej.
Celý život bola niekoho žena, mama, kolegyňa. Keď už to nie je hlavné, nevie, kto je len tak sama sebou.
Krúžok v knižnici. To bol jej výber za dlhý čas.
Teraz tu bol ďalší.
***
Na konci októbra zazvonila bývalá svokra, Mária, mama Ladislava, osemdesiatdvaročná. Margita ju občas navštevovala z obyčajnosti, aj zo slušnosti.
Lýdia mi povedala, zahlásila bez úvodu.
Čo povedala?
O tom, že si možno odídeš za niekým. Vieš čo, povedala s prekvapivou pevnosťou už by si mala. Môj syn ťa nevážil, ja som to vedela. Ale nevravela som. Dnes už poviem všetko.
Mária
Nebuď zdržanlivá. V týchto rokoch si môžeme dovoliť úprimnosť. Choď, ak chceš. Vnúčatá vedia, kto si. Lýdia je taká, lebo sa bojí, ale ty už nie si povinná byť niekde, kde ťa nevidia.
Vidia ma.
Ako babku, ako mamu. Ako pozadie rodiny. Ale ako samostatného človeka?
Margita neodpovedala.
Tak vidíš. Zavolaj mi niekedy, aj z Bardejova, budem rada.
Dlho stála potom pri kuchynskom okne. Stromy oholené, listy dávno spadnuté. Prázdno, pokoj.
Ľudia nás vnímajú podľa toho, čo potrebujú. Čo by v nej videl Jakub?
Nie dcéru, nie funkciu, ale ženu. To bol rozdiel.
***
November priniesol prvý sneh a nečakaný hovor so Zuzkou.
Vnučka zavolala sama, nie pod dozorom matky, jedno nedeľné ráno.
Babka, si to ty.
Zuzka? Odkiaľ voláš?
Z maminho tabletu. Babka, ty fakt odídeš?
Margita si sadla.
Počula si dospelých rozprávať?
Trochu. Mama hovorila s ujo Petrom o tebe. Ty naozaj odídeš?
Ešte neviem, Zuzka.
Ak odídeš, prídeš nás navštíviť?
Určite.
Sľubuješ?
Sľubujem.
Dlhé ticho. Potom Zuzka zamyslene:
Babka, je tam pekne?
Myslíš v Bardejove?
Hej, tam.
Veľmi pekne. Biele kostoly, veľa snehu, rieka.
Taká ako u nás?
Trochu menšia.
Dobre. Pauza. Babka?
Áno?
Mama sa bojí, že sa tam prechladíš, že ti nebude dobre a nespravíme ti pomoc.
Margite stiahlo hrdlo viac, ako sama čakala.
Povedz mame, že som zdravá a chcem ostať zdravá.
Vie, boji sa, to je všetko.
Aj ja sa bojím.
Čoho?
Veľa vecí. Všetci sa niečoho boja.
Ale veď si mi vždy hovorila, že aj odvážni sa boja, len idú ďalej.
Povedala som to?
Jasné. Pamätám si všetko, babka. No, musím, mama príde.
Zuzka.
Hej?
Ľúbim ťa.
Aj ja teba. Pa.
***
V polovici novembra Margita odcestovala do Bardejova na celý týždeň. Vzala si tašku, poprosila Tamaru o dohľad nad poštou.
Jakub ju čakal na stanici. Cestou domov rozprával o reštaurovaní kostola, Margita cez okno pozorovala krajinu zasnežené polia, hory.
Spolu prežili týždeň v jeho malom dome s drevenými podlahami a starými rámami, čo hučali vo vetre. Margita niečo navarila, Jakub upratal. Ráno spolu pili kávu v kuchyni pri okne, sledovali pomalé snehové vločky.
Jedného večera sa spýtala:
Nie je ti tesno, keď niekto býva s tebou?
Prosím?
No, žiť vo dvojici. Osem rokov si sám.
Rozmýšľal:
Bolo mi stiesnene, keď som žil inak, než som chcel. Teraz nie.
Kedy si žil inak?
Roky som makal na stavbe, kvôli peniazom a rodine. Potom sa to zlomilo. Začal som reštaurovať. Po štyridsiatke. Všetci hovorili, že som sprostý.
A ty?
Šiel som na to. Uškrnul sa. Žena ma v tom podporila. Bola skôr človek, čo podrží.
Rozpovedz mi o nej, poprosila Margita.
Chvíľu mlčal.
Anna. Tichá, nie utiahnutá, ale… upokojujúca. Akonáhle prišla do miestnosti, všetko dospelo k pokoju.
Chýba ti.
Áno. Povedal to obyčajne. Ale viem, že život nekončí. Chápeš?
Chápem.
Ty to máš podobné?
Margita myslela na Ladislava. S ním boli roky viac úzkosti, než pokoja. Chýbal jej obraz, nie muž.
Po svojom, priznala. Ale viem, o čom hovoríš.
Mlčali. Ticho im nerušilo.
***
Vo štvrtok, piaty deň, zazvonila Lýdia.
Margita vyšla na dvor. Sneh prestalo, na nebi prvé hviezdy.
Si stále tam?
Áno.
Ako dlho?
Do nedele.
Mama, chcem sa ťa naozaj spýtať robíš to preto, aby si niečo dokázala nám či sebe?
Margita hľadela na hviezdy.
Nie. Nie kvôli dokazovaniu.
Tak načo potom?
Len… žiť. Inak.
A predtým si žila zle?
Nie zle. Len nie uplne podľa seba.
Čo ti chýbalo?
Ťažká otázka. Vlastný byt, deti, práca čo ju bavila, kamarátky. Nelámala sa na jednom trápení.
Ale chvíľu bol pocit, že ide iba popri sebe, že život je správne zoradený plán, ktorý síce funguje, ale ona je vedľa, nie v ňom.
Chýbala som si ja sama, povedala pomaly.
SAMA? Čo to je?
To čo hovorím.
Dlhá pauza.
Budeš šťastná? spýtala sa Lýdia nakoniec nie ironicky, len tak, vážne.
Netuším, priznala Margita. Ale chcem to skúsiť.
No dobre, povzdychla si dcéra. No dobre.
Nebol súhlas, ale ani vojna.
***
V nedeľu, keď už Margita balila tašku, Jakub sa spýtal:
Už si sa rozhodla?
Takmer.
To je dobre, či zle?
Znamená to, že potrebujem ešte chvíľu. Nie večnosť, len chvíľu.
Prikývol.
Bojíš sa, že to nebude dobre.
Áno.
Povedať ti niečo?
Skús.
Chyby sú všelijaké. Sú také, ktoré spravíš a vieš, že to nebolo ono. To sa dá pochopiť. Ale sú také, ktoré nikdy neskúsiš a tie sú horšie.
Margita naňho pozrela.
Hovoríš presne to, čo mi chodí po rozume, len si netrúfam vysloviť.
Zasmial sa. Mal pekný smiech.
Neplánujem to, jednoducho to tak mám.
Vrátila sa do Prešova neskoro večer. Byt ju privítal typickým tichom, známym pachom stien, svetlom z oproti. Rozbalila tašku, nechala zovrieť čaj, sadla za stôl.
Na stole ležala kniha s otvorenou záložkou z polovice. Otvorila na nej a narazila na vetu, ktorú už raz čítala, ale teraz ju videla inak: Osamelosť je fakt, nie trest môžeš s ňou naložiť podľa seba.
Zatvorila knihu.
Otvorila mobil a napísala Jakubovi: V januári prídem. Na dlhšie. Uvidíme.
Odpísal stručne: Čakám.
***
December sa niesol v zvláštnom pocite všetko bežalo po starom, ale vnútri niečo rozhodnuté aj nerozhodnuté. Nepokoj, ale ani nie pokoj niečo medzi.
Lýdia zavolala začiatkom decembra.
Ešte si si to nerozmyslela?
Nie.
Byt prenajmeš?
Áno, realitka už zháňa záujemcov.
Dobre. Pauza. Mama, môžem sa opýtať?
Pýtaj sa.
Nemáš pocit, že je to len… že len nové veci sú lákavé, ale potom…
Lýdia.
Čo je?
Mám šesťdesiatjeden. Už som si prežila svoje. Mám na čom porovnávať.
Ale to neznamená, že nemôžeš podľahnúť ilúziám.
Nie. Ale vieš ich lepšie rozpoznať.
A čo ak ten človek nie je taký, ako si myslíš?
Všetko môže byť aj inak. Vždy je čo ak. Keď si sa vydávala, vedela si?
Mala som dvadsaťsedem.
A?
Ticho.
Dobre, povedala nakoniec. Máš ma tu, pomôžem ti pobaliť veci?
Dlhá pauza.
Pomôžeš, usmiala sa Margita. Ďakujem.
***
Silvester strávila Margita u Lýdie so Zuzkou, zaťom Radovanom a neskôr dorazil aj Peter s rodinou z Bratislavy. Stôl bol preplnený, vnúčatá sa pretekali, kto je hlučnejší.
Zuzka sedela vedľa Margity a so sprisahaneckým šepotom popisovala pravú históriu každého šalátu.
Tento robila mama, ale táto ryba je z obchodu, ona tvrdí, že ju varila.
Maťku, majú ťa doma radi za tú úprimnosť?
Hovorím len pravdu.
Pred polnocou, keď dali deti spať, dospelí sedeli s pohármi a Lýdia náhle prehlásila:
Mama ide v januári do Bardejova.
Zaznelo to neutrálne.
Radovan len pozrel na Margitu:
Na dlhšie?
Uvidíme.
Peter sa trochu usmial.
Zuzka otvorila oči:
Babka, ty ideš naozaj?
Idem, Zuzanka.
Sľúbila si, že prídeš zas.
Sľúbila.
Tak fajn, spokojne dodala Zuzka a zaspala.
Margita ju sledovala a v duchu si povedala: takto vyzerá život. Spiace dieťa, deti s pohárom, starý gauč, čo mala už dávno vyhodiť. A niekde ďaleko niekto napísal: čakám.
***
Petnásťteho januára zavolala Tamare.
Tamara, dávam výpoveď z krúžku.
Ticho.
Kedy?
Vo februári. Máš čas nájsť niekoho.
Odchádzaš?
Áno.
Kde, ak smiem?
Bardejov.
K nemu?
K nemu. Ale aj k sebe.
To je dobrá formula, uznala Tamara. Nahradíme ťa, bude to ťažké, robila si to dobre. Ale nahradíme.
Ďakujem.
Držím ti palce, Gita. Úprimne.
V posledný deň v krúžku dostala Margita od detí veľkú pohľadnicu. Každý niečo nakreslil. Peťko, čo písal o oknách, nakreslil okno s červenou záclonou a poznámku: Aby sme pozerali dnu.
Margita ju uložila do tašky.
***
Dvadsiateho tretieho januára vystúpila Margita v Bardejove z vlaku. Jakub odvliekol kufor do prichystanej malej izby. Na okne kvitla pelargónia.
Odkiaľ je?
Kúpil som. Treba kvet, aby to tu žilo.
To je správne.
Prišla k oknu. V záhrade snežilo, všade bielo. Za plotom zeleninková záhradka, ďalej strechy.
Tak čo? spýtal sa.
Zatiaľ neviem. O mesiac sa spýtaj znovu.
Spýtam.
Otočila sa.
Kubo.
No?
Ďakujem, že si na mňa netlačil.
Chvíľu ticho.
Ďakujem, že si prišla.
***
Prešli tri mesiace. Pomaly si zvykala. Bardejov bol malý, čo bolo dobré aj ťažké. Ticho, ale spočiatku cudzie pohľady.
Viera jej predstavila pár miestnych žien. Jedna, pani Nina, ju nahovorila na pomoc s literárnym klubom v dome kultúry. Desať ľudí, čítali, debatovali.
Neviem, či to zvládnem.
Neboj sa, najhoršie je prísť a skúsiť. Nepáči sa ti, nič sa nestane.
Prišla. Zapáčilo sa jej to.
S Lýdiou si volali raz týždenne. Nenápadne sa začala pýtať aj na neho, aj na klub, aj na knihy. Zvykajú si na zmenu opatrne. Ako keď oči prechádzajú zo šera na svetlo.
Zuzka jej napísala list. Pravý, s obálkou a známkou. Nakreslila dva kostolíky a rieku a poznámku: Babka, prídem ťa pozrieť cez prázdniny. Viera vravela, že Žofka je koza, fakt?
Margita odpísala tiež listom.
***
V apríli prišla Lýdia sama, na jeden deň.
Vstúpila, poobzerala drevené podlahy, pelargóniu na okne, kuchynský stôl.
Jakub navrhol čaj a odobral sa do dielne.
Sedeli spolu.
Je tu dobre, povedala dcéra prekvapene.
Je.
Malé, ale útulné.
Zato pokojné.
Nechýba ti Prešov?
Chýba. Vy mi chýbate, Tamara, promenáda.
A aj tak?
Aj tak.
Lýdia točila šálkou medzi prstami.
Je ten chlap dobrý? už nie podozrievačne, len bežne.
Je.
Si šťastná?
Margita zamyslene:
Neviem, či som šťastná ťažké slovo. Ale je mi dobre. Ozaj dobre.
Lýdia kývla.
Dobre.
Dobre znamená čo?
Že je to dobre. Podvihla oči: Bojím sa. O teba. Asi vždy budem.
Viem.
Ale snažím sa pochopiť.
To stačí.
Popíjali čaj. Lýdia rozprávala o Zuzke, práci, Radovanovi, čo by najradšej kúpil novšie auto. Obyčajný rozhovor.
Začala sa baliť. Margita ju vypravila.
Vonku aprilové blato, vo vzduchu vôňa zeme, v záhrade zelenali prvé lístky.
Mama, povedala Lýdia pri bránke.
Áno?
Nerozumiem tomu celému. Asi nikdy nebudem.
Viem.
Ale pamätaj si jedno.
Čo?
Dcéryne, tmavé, otcovské oči:
Vždy si bola pri mne. Celý čas. Som zvyklá, že stačí zavolať a vždy dvíhaš.
Dvíham vždy.
Ja viem. Len to je… iná vzdialenosť teraz. Musím si zvyknúť.
Zvykneš.
Myslíš?
Margita pozrela na dcéru, na ten známy obrys, aký držala v náručí prvýkrát v pôrodnici.
Myslím, povedala. Ty sa vždy prispôsobíš. Si silná.
Nie tak ako ty.
Presne tak.
Lýdia sa jemne usmiala, objala ju pevne, postáli tak chvíľku.
Zobrala tašku.
Zavolám, keď prídem domov.
Budem čakať.
Pred odchodom Lýdia zodvihla ruku na pozdrav z pol ulice.
Mama!
No?
Pelargónia ti krásne kvitne na okne.
Vieš, áno.
Tak je dobre, kývla.
A odkráčala.
***
Margita sa vrátila do kuchyne, Jakub ohrieval polievku. Prišla k oknu, sledovala tichú ulicu. Pelargónia bola plná kvetov.
Všetko OK? spýtal sa Jakub od sporáka.
Všetko v norme, odvetila.
Chvíľu ticho.
Je dobrá, dodala Margita. Len sa bojí.
Aj ona to nemá ľahké.
Viem.
Odstúpila od okna, spravila taniere, stolovala. Po troch mesiacoch bolo všetko akosi domáckejšie.
Kubo…
No?
Myslíš, že to bolo správne, čo som spravila?
Pozrel sa na ňu.
A ty čo myslíš?
Pauza.
Myslím, že je to prvýkrát naozaj moje.
Odpoveď máš.
Sadli si k obedu. Vonku tichý bardejovský apríl, posledné stopy snehu, v záhrade zelený zárodok.
Margita sa pozerala von a myslela si: Toto. Nie šťastie ako slovo, nie rozhodnutie ako záver obyčajný obed, obyčajné okno, obyčajný človek naproti, s ktorým je jej dobre.
Vyjde to? Netuší.
Ale polievka bola teplá. Pelargónia kvitla. A v taške ležala pohľadnica od osemročného Peťa s oknom, ktoré slúži na pozeranie dnu.
***
Večer volala Zuzka.
Babka, mama hovorila, že bola za tebou.
Bola.
Ako ste sa mali?
Dobre sme sa porozprávali.
Neplakala?
Nie. Prečo?
Občas plače, keď si myslí, že nesledujem. Kvôli tebe.
Margita zavrela oči.
Zuzka…
No?
Povedz mame, že prídem čoskoro na návštevu.
Dobre. Babka?
Áno?
Už je u vás jar?
Skoro. Sneh ešte trochu, ale už mizne.
U nás je už teplo. Divné, však? Sme v jednom štáte a počasie iné.
To je správne. Tak to má byť.
Babka, chýbame ti?
Margita sa zadívala do okna. Tmavlo. Prvé hviezdy.
Veľmi. Vždy.
Tak dobre, Zuzka spokojne: To je fajn. Keď niekto chýba, znamená, že ho máš rád.
Margita nenašla hneď odpoveď.
Pa, babka.
Pa, Zuzanka.
Uložila telefón. Jakub po kuchyni zametal, hmkala si niečo. Pelargónia na okne sa tmela v polotieni. Od susedov štekala psica, kúsok bežnej lokálnej tichosti.
Margita sedela a rozmýšľala: Zuzka má pravdu. Ak ti niekto chýba, znamená to, že ho máš rád. A asi platí aj opačne. Ak niekoho miluješ, chýba ti. Hoc aj na diaľku.
To je celé. Nie absolútne, nie románovo, nie veľkolepé. Jednoducho život s jeho vzdialením aj blízkosťou, s precítenými aj pochybnými rozhodnutiami, ktoré o rok-dva budú len jednoducho rozhodnutia. Tvoje.
Postavila sa a šla pomôcť s kuchyňou.
