Dcérka, nerob si zlé úvahy! Nie som bezdomný. Volám sa Jozef Kováč. Príjel som k svojej dcére. Ťažko je to povedať
Do nového roka zostávalo len pár hodín. Všetci zamestnanci už dávno rozprchali sa domov, no Iru nikto nečakal
Aby nešla do práce prvého januára, rozhodla sa pracovať dopredu.
Domov včas stihne, šalátová miska, ovocie a šumivé víno ju už čakajú v chladničke, pripravené už včera.
Obliecť sa pre nikoho nemala. Chcela zložiť vysoké podpätky a nahodiť si mäkký pyžamový overal.
Z Andrieja sa rozlúčila pred niekoľkými mesiacmi a rozvod bol taký ťažký, že Irena už neháčala nové vzťahy.
Teraz jej bolo pohodlne osamelé
Andrej sa snažil ju vrátiť, niekoľkokrát volal, ale Irena nechcela začínať odznova nič dobré nevznikne, nebudú spolu, je to príliš komplikované.
Ani spomínať na neho nechcela, to bolo minulosť, prečo si ničiť sviatok?
Irena vystúpila z mikrobusu. Ešte pár krokov a bola doma.
Pri vchode, na lavičke, si všimla staršieho muža. Vedľa neho stálo malé jedličkové stromček.
Snáď na niekoho má návštevu, pomyslela si.
Pozdravila ho a muž prikývol, neodvracajúc pohľad.
Zdalo sa jej, že v mužových očiach sa mihli slzy alebo odraz svetiel, no ignorovala to a vbiegla do vstupnej haly.
Večer sa ochladilo a Irena sa zachvelela.
Po sprche si obula obľúbený nafúkaný pyžamový set, naliala si kávu a postavila sa pri okne.
Zvláštne, muž stále sedel na lavičke.
Už uplynula viac ako hodina, odkedy je Irena doma, do nového roka zostáva dve hodiny, ak prišiel na návštevu, prečo sedí vonku? A ten lesk v očiach! premýšľala.
Irena natrela stôl, zapla svetelnú reťaz na svojom jedličkovom stromčeku, no myšlienky sa neustále vracali k osamelému starcovi.
Po pol hodine vyzerala z okna muž stále sedel bez pohybu.
Možno mu niečo nie je? Zima ho môže skaziť.
Irena rýchlo obula kabát a vyšla von.
Pristúpila k lavičke, posadila sa vedľa neho.
Ten sa na ňu pozrel a odvrátil sa.
Prepáčte, všetko je u vás v poriadku? Len som si všimla, že dlho sedia sami. Vonku je zima. Môžem nejako pomôcť?
Starý si povzdychol:
Nič, dieťa! Všetko je v poriadku, ešte si tu posedím a potom pôjdem.
Kam?
Na nádražie. Domov pôjdem.
Viete, to nie je potrebné. Nechcem vás ráno vidieť na tej lavičke. Vstaňte! Vstaňte, prosím! Poďte ku mne. Zahrejete sa, a potom odídete, kamkoľvek chcete.
Ale
Žiadne ale! Poďte!
Irena vedela, že keby ju teraz videla jej kamarátka Svätlana, urobila by veľké oči a no, Svätlana tu nie je, a nechcieť nechať starca zostávať na chladnom chodníku nebolo možné.
Starý vstúpil z lavičky a chytil stromček.
Môžem ho vziať?
Vezmite, prečo nie.
Vstúpil do bytu, skromne postavil jedličku v chodbe, oblékol sa.
Každý krok mu bol ťažký, zjavne mal trochu zimomriavku.
Sadol si do kuchyne, Irena naliala čaj a muž dlho zahrieval ruky, držiac hrnček. Vypil pár dúškov a pozrel sa hore.
Dcérka, nerozumiem, neber ma zle! Nie som bezdomný. Volám sa Jozef Kováč. Príjel som k dcére. Ťažko je to povedať
S matkou sme sa pred rokom rozdelili, som vinný, stretol som inú ženu.
Zamiloval som sa, ako mladý chlap, nič som nevidel
Najprv som sa skrýval, potom manželka zistila o nás s Máriou, doma sa začali hádky a jedného dňa som vyrazil dverami von a šiel k tej, k milovanej
Dcére bolo vtedy päť rokov.
Najprv som prichádzal, snažil som sa pomáhať, ale Ľubka, moja bývalá, bola veľmi hrdá, neprijímala odo mňa nič, ani nežiadať príspevky, rozhodla sa, že dcéru vychová sama.
Ja som sa snažil pomáhať cez svojich rodičov, cez ňu, ale ona neakceptovala žiadne pomoci! Žiadne!
Začala otáčať dcéru proti mne.
Jedného dňa, keď som šiel do detskej záhrady, chcel som dať dcére hračky, ale dcéra ušla, nechcela so mnou hovoriť a povedala, že som jej nikto.
Rozhodol som sa ustúpiť, viac sa v jej živote neukazovať. Ja a Mária sme odišli z mesta. Najprv som posielal peniaze Ľubke pre dcéru, ale peniaze sa vždy vracali späť.
A prestal som ich posielať. Už som pochopil, že Ľubka odo mňa nič nedostane.
Pred desiatimi rokmi sme s Máriou vrátili do tohto mesta. Moji rodičia už neboli a nasťahovali sme sa do ich bytu.
Potom sme byt predali, kúpili sme chalúpku na dedine, blízko mesta, tam sme žili.
S deťmi to nevyšlo
Dva roky predtým zomrela Mária a ja som zostal sám.
Neviem prečo, dnes som šiel k dcére Nečakal som na odpustenie.
Neuvidel som ju roky. Býva v rovnakom byte, kde sme bývali.
Kúpil som jedličku, prišiel som k dcére a ona ma nepustila na prah
Rozumiem
Prečo som prišiel? Čo som chcel vidieť? Som pre ňu cudzo. Na čo som čakal?
Nemám nič dom mám, dôchodok dobrý, mohol by som pomáhať dcére, lebo je jediné, čo mi zostalo!
Všetko by bolo iné, keby Ľubka dovolila stretnutia s dcérou a podieľanie sa na jej živote!
Vystúpil som z dcérinho bytu a dlho som kráčal, nevediac kam. Nakoniec som skončil tu. Sadol si na lavičku a akoby zamrzol. Ani sa nepohnúť nechtel. Áno, možno by tam sedel naveky
Ale osud si rozhodol inak! Snáď som tu ešte niečo potrebný Ďakujem, dcérka, zahrial som sa, poďme, počkám na autobus a poďem domov.
No, kam pôjdete v noci! Autobus jazdí len ráno, a za pol hodiny Nový rok. Zostaňte, postavím vám posteľ na gauči a ráno odídete.
Jozef Kováč sa pozrel na Irenu.
Je mi veľmi nepríjemne, dcérka! Teraz by málokto pustil takú neznámu osobu dovnútra. Pravdu povedané, práve teraz nechcem zostať sám, ak dovolíte, zostanem. Ráno odídem.
Dobre, dohodnuté.
Ráno Jozef Kováč zbalil svoje veci.
Ďakujem ti, Irinka, za všetko. Si ako anjel, zachránila si ma pred nerozvážnym činom, pretože som skutočne chcel tam ostať, na lavičke.
A vieš čo, príď na návštevu! Nie je to ďaleko, mám veľa priestoru, malú včelíšku, päť úľov za domom, v lete krásne.
Mária milovala záhradu Jablká, hrušky, čím len nie je! A v zime to tiež dobre vyzerá, príď, dcérka, oddýchneš si, rieka je blízko. Máme sa tu fajn!
Dobre, Jozef Kováč, určite príde!
To je super! Ja idem, ďakujem ešte raz
Irena pozerala z okna, kým Jozef Kováč nezmizol za rohom.
Tak sa to deje! Blízki ľudia nechcú byť známi, a cudzinci niekedy sa stanú rodinnými!
Irena stratila rodičov skoro v detstve a po vypočutí smutného rozprávania samého starca sa rozhodla, že ho určite navštívia
Priatelia, ak chcete čítať viac takých príbehov napíšte svoje komentáre a nezabúdajte na lajky. To nás nabáda tvoriť ďalej!
