Snažili sme sa vaše veci odniesť do miestnosti strát a nálezov, poznamenal policajt. Ale váš kocúr je veru riadny bojovník. Nepustil nás k nim. Zoberte si už veci aj jeho. My máme dosť starostí aj bez toho
Na každej stanici sú čakárne. Niekde sú priestranné a presvetlené, inde maličké a stiesnené. V jedných sú mäkké kreslá, v iných tvrdé lavice. Sú rôzne, no spája ich jedno nekonečné čakanie.
Takmer každý, kto cestuje vlakom, raz príde radšej príliš skoro, len aby nezmeškal vlak, a potom sa nudí vyčkávaním. Kufre a tašky na hromade pri nohách, čas sa vlečie a človek si v duchu nadáva za svoju prehnanú opatrnosť.
Tak aj toho dňa sedeli ľudia v čakárni, vyhýbali sa očnému kontaktu. Niektorí listovali noviny, iní sa začítali do kníh, väčšina však schovávala tvár za obrazovkami mobilov. Niektorí si dali narýchlo pripravené obložené chleby. Práve k nim on prichádzal
Čakáreň bola na prízemí s vlastným vchodom z ulice. Pravdepodobne ho prilákala vôňa jedla, ktorá sa šírila z tašiek.
Bol to veľký strapáčik, sivý kocúr. Na krku mal obojok s telefónnym číslom.
Ľudia ho odháňali. Mimoriadne ostro reagovali mamy, ktoré práve kŕmili deti:
Šup, choď preč! Si špinavý a plný bĺch. Ešte mi tu niekoho nakazíš.
Kocúr si ťažko vzdychol a odkráčal bokom. Vlastne nič nežiadal. Len si sadol vedľa, pozrel človeku do očí a sledoval, sledoval, sledoval
Veľmi sa mu žiadalo jest. Ale prosiť nevedel.
Len pár dní dozadu ho sem priviezli. Pán náhle zomrel a príbuzní sa rozhodli byt predať. Jeden z nich “našiel riešenie” doviezol kocúra na stanicu a nechal ho tam:
Tu od hladu neumrie precedil a odišiel.
Lenže ako má prosiť? Čo má robiť? Ako vysvetliť iným, že je hladný? To už nevedel.
A tak si len potichu sadal k ľuďom a díval sa im do očí. Nadychoval sa omamných vôní, z ktorých mu kružilo v hlave.
Ľuďom, ktorých same čakanie rozčuľovalo, sa však nechcelo zaoberať ešte aj bezprizornou mačkou. Túžili čo najskôr odísť a zabudnúť na túto stanicu ako na zlý sen
Muž prišiel na stanicu skoro. Služobka mala byť krátka noc vo vlaku, zajtra robota na firme a späť. Do odchodu ostávalo štyridsať minút. Z nudy sa rozhliadal po miestnosti a všimol si kocúra práve vtedy, keď jedna mamička zvýšila hlas a rozohnila sa proti nemu.
Kocúr si zvykol, ustúpil a sadol ďalej. Na krik a vyhrážky bol už zvyknutý.
Muž zbadal obojok a pomyslel si, že sa mačka stratila alebo utiekla, a majitelia ju určite zháňajú. Z tašky vybral manželkinu domácu sekanú pripravenú na cestu v plastovej dóze. Otvoril ju, pričuchol k vôni a spokojne si zamľaskal:
No toto bude delikatesa zahundral a pohliadol na kocúra. Cici cici, poď sem, drobček. Dám ti ochutnať.
Kocúr podozrievavo prešľapoval na mieste. Nechcel opäť dostať kopanec.
Neboj sa, poď, povedal muž mierne. Ja ti neublížim.
Kocúr napokon prišiel na dosah a pozorne muža sledoval. Muž položil kúsok sekanej na servítku. Kocúr tichučko zamňaučal a začal jesť, po kúskoch, opatrne, nenechal spadnúť ani omrvinku.
Vidno, že si bol domáci zamrmlal muž.
Pozrel na číslo na obojku a vytočil ho. Odpoveď bola, že číslo je mimo prevádzky.
Zafŕkal si popod fúzy. Do odchodu vlaku ostávalo dvadsať minút a situácia sa zamotala.
Čo robiť? Čo teraz? opakoval zmätene a obzeral sa navôkol.
Zasiahla ho bezmocnosť, a tak zavolal manželke. Rýchlo a popletene vysvetlil všetko a spýtal sa:
Čo spraviť? Určite je to domáci kocúr. Telefón je vypnutý. Chudák tu krúži po stanici a žobre, ale všetci ho odháňajú.
Nechápeš, odpovedala žena, vždy sa ti niečo prihodí! Čo ťa to zaujíma, veď je to len kocúr!
Áno, ale všimol si, že ho všetci odstrkujú? A on ani nevie poprosiť o jedlo.
Jasné, zareagovala ona. Čakáreň?
Presne! zaradoval sa muž.
Daj mi číslo čakárne.
Pred odchodom odviedol kocúra bokom a nechal mu celú dózu so sekanou.
Počkaj tu, pohladil ho po hlave. Manželka určite príde.
Kocúr sa zahľadel na muža jediného človeka, ktorý si ho všimol, nakŕmil ho, pohladil a prihovoril sa k nemu. Vrúcne mu strčil hlavu do dlane a slabúčko zamňaukal.
Tak, počkaj tu, určite si ťa nájde. Nepochybuj.
Na druhý deň mal muž veľa povinností. Až večer civel manželke.
Tak čo? spýtal sa. Našla si majiteľov kocúra? Nakŕmila si ho?
Celý večer som ho hľadala povedala. Podľa čísla mi povedali: majiteľ zomrel a dedičia ho jednoducho odpratali na stanicu a nechali tam
Odmlčal sa.
Ráno idem opäť skúsiť šťastie, dodala žena.
Nemám obavy, povedal muž. Viem, že pomôžeš.
Jasné, že nemáš obavy! podvihla hlas žena. S tvojím srdcom sa neopováž stresovať! Ešte zavolám dcére a zaťovi, pôjdeme všetci.
Položil mobil a snažil sa ukľudniť. “Veď čo, koľko je takých kocúrov na ulici? Nemôžem pre každého robiť cirkus,” presviedčal sa. Lenže nepokoj ho neopúšťal. Osud toho sivého kocúra sa mu vrtal v hlave.
V noci zle spal. Snívalo sa mu, ako hladí kocúra po hlave a niečo mu rozpráva, zatiaľ čo kocúr mu rozumie a prikyvuje
Ráno mu žena zavolala: prešli celú stanicu, pýtali sa upratovačiek kocúr zmizol.
Muža ovládol zvláštny pocit viny. Nevedel si ho vysvetliť, ale neodchádzal.
Ponáhľal sa späť
Večer už bol doma v rodnom meste. Namiesto toho, aby šiel hneď domov, nechal veci pri neznámom cestujúcom a pustil sa opäť hľadať kocúra.
Najviac sa bál, že ho nenájde alebo že už bude neskoro.
Hodinu a pol prehľadával stanicu, potom prešiel popri kontajneroch a nazrel pod kríky.
Tesne pred polnocou sa k nemu pridala žena, frfľajúc na celý svet.
O druhej ráno, už celkom vyčerpaní, si sadli na lavičku pri vchode a zapálili si.
Nohy mi úplne hučia, povedala ona.
Aj mne. Čo teraz?
Chvíľku posedíme a ideme zase hľadať. Kde si nechal veci?
Muž sa chytil za hlavu:
Na stanici pri jednom cestujúcom. Ale ten už dávno odišiel!
Najprv poďme po veci. Ak ich neukradli, hodíme ich do auta a zase sa pustíme do hľadania.
Prešli cez čakáreň. Pri kufroch ich zastavil policajt.
Sú tie veci vaše? spýtal sa.
Sú, odpovedali obaja naraz.
A prečo ste ich tu nechali?
Hľadali sme kocúra, opäť naraz povedali.
Akého kocúra? prekvapene sa opýtal a kývol smerom k batožine. Tohto?
Na kufri ležal veľký sivý kocúr.
Chceli sme veci vziať do strát a nálezov, dodal policajt. Ale ten kocúr je teda tvrdohlavec. Skákal ako pes, nikoho nepustil.
Takže sa nestratil. Odskočil si len na chvíľu. Vezmite si veci aj kocúra. Aj bez toho máme dosť starostí.
Muž sa opatrne priblížil ku kocúrovi. Ten, keď zbadal známeho človeka, ktorý ho nedávno nasýtil, pohladil a poprosil, aby čakal, natešene zamňaukal a natiahol sa po ňom celým telom.
Muž si sadol na lavičku, pohladil mu chrbát a s úľavou vydýchol. Žena si sadla vedľa.
Všetko je u teba vždy akési naopak, zasmiala sa, bozkala muža na líce a pokračovala: Večne ťa nájde nejaké dobrodružstvo poď, ber veci a ideme.
Muž vzal kufor a tašku, žena vzala veľkého, vychudnutého a špinavého sivého kocúra. Ten vrčal od radosti, tisol sa jej na koleno, mňaučal, otieral sa hlavou, hlasno pradl a snažil sa jej olízať líce.
Žena sa smiala a mierne sa bránila jeho prejavom vďaky.
Doma ho najprv vykúpala v teplej vode, dôkladne utrela froté uterákom, sňala mu obojok a naliala mu v miske horúci slepačí vývar.
V noci sa kocúr ticho prikradol do spálne a ľahol si vedľa ženy. Opatrne ju pohladil labkou, jemne poškriabal, akoby chcel zistiť, či naozaj ostane.
Žena mu položila ruku na chrbát a zašepkala:
Spi, miláčik, spi. Už si doma
Kocúr začal spokojne priasť a zaspal.
Aj muž spokojne zaspal. Snívalo sa mu, ako spolu hľadali kocúra na stanici.
A kocúrovi sa snívalo, že on vlastne celú dobu hľadal práve toho svojho človeka.
Medzitým po stanici pobehuje malá ryšavá mačička. Nešťastne hľadí na ľudí a žobronivo zamňaukáva. Okoloidúci odvracajú zrak a rýchlo sa ponáhľajú ďalej.
Nemajú čas sa zastaviť. Veď mačiek a kocúrov je na svete neúrekom. Všetkých zachrániť a nakŕmiť nemožno… myslia si a pridávajú do kroku.
A tak život plynie ďalej. No niekedy, práve vtedy, keď preukážeme súcit aj obyčajnému túlavému kocúrovi, meníme nielen jeho osud, ale aj ten svoj a učíme sa, ako málo stačí spraviť svet o čosi lepším miestom.
