Hruštička
Bol raz jeden otec, ktorý mal tri dcéry. Dve boli také krasotinky, že aj ľudia v dedine krútili hlavami a šepkali, zatiaľ čo tá tretia malá, útla, chrbátik mala trošku skrivený a vyzerala, akoby ju vietor mohol odfúknuť, len oči jej žiarili ako dva modré plamienky. Volali ju Hruštička. Na poli sa jej ťažko robilo, doma za sestrami tiež ledva stačila, všetko jej bolo náročné.
Staršie sestry, Božena a Ľubica, mali mládencov stále za dverami, svadobné dary prichádzali ze všetkých strán, len po Hruštičke ani pes neštekol. Sestry sa dohodli:
Kým Hruštičku nevydáme, ani my na svadobné koláče nepomyslíme!
Čas plynul, ale o Hruštičku nikto nezakopol. Aj ju vyparádili, líčka ružové nabúchali, všelijaké náhrdelníky jej navliekli márne. Dievčatá v dedine sa už jej začali posmeškovať:
Kým vy budete Hrušku vydávať, aj vy bez ženíchov ostanete!
Hruštička tie ich slová najskôr prepočula, no potom ju to začalo hrýzť nie kvôli sebe, ale pre milé sestry. A tak si jedného večera povedala:
Nebudem viac nikomu nepríjemnosťou! Radšej pôjdem z domu preč, nech si sestry nájdu šťastie. Vyberiem sa do mesta, azda ma tam niekto zamestná.
Počkala, až všetci usnú, zviazala si do šatky kúsok chleba a jablko, prehodila si ju cez plece a vykradla sa do noci.
Kráčala nocou, ktorú strieborný mesiac menil na bludisko modravých tieňov a cestu jej osvetľoval. Strach necítila až kým došla k tmavému lese pri Váhu. Srdce jej zatrepotalo: čo ak nespí medveď? Ale vkročila medzi borovice a pokračovala.
Keď brieždenie dotiahlo na oblohu, Hruštička sa už cítila unavená a do mesta bolo ešte ďaleko. Schúlila sa pod lieskou, šatku si dala pod hlavu, prehodila šatku cez ramená a zaspala. Snívalo sa jej, že ňou vrtí víchor. Zobudilo ju tlmené klopanie ako keď klátik trieska o strom. Roztvorila oči, posadila sa, keď tu strom s pukotom padol len kúsok od nej! Vystrašená sa chcela rozbehnúť, no z húštia vyšiel muž staručký, ale nízky a mocný, s bradou ako čerstvá námraza a v ruke držal lesnícky sekáčik.
Hruštičke sa rozbúšilo srdce, ale deduško povedal:
Netráp sa, vnučka, neublížim ti.
A ty si kto? šeptla Hruštička. Len čo si ma skoro zabil.
Lesník som, bývam neďaleko. Suchár padal, sťahujem strom. A čože ty tu sama v hustom lese?
Hruštička mu porozprávala svoju bôľnu reč. Deduško si pohladil bradu, zamyslel sa a hovorí:
Dievča, vidím, že máš dobré srdce. Ostaneš v mojej strážnici? Budeš mi vnučkou. Ak si to rozmyslíš, doprevadím ťa až do mesta.
Hruštička súhlasila. Tak začali žiť spolu dedko lesník cez deň šiel do ihličia, Hruštička sa v chatke starala o skromnú domácnosť. Starček bol veselý a vedel také príhody, až sa človek zabudol. Postupne ju učil, ktoré bylinky v Malých Karpatoch sú na čo vhodné, kde a kedy ich zbierať, ktoré korienky sušiť, ako zhotoviť hojivé masti a čaje. Hruštička sa naučila všetko, čo jej starý ochranca povedal, ukryl pred ňou len jedinú vec svoju smrť.
Až prišla chvíľa, keď si starček líhal a viac nevstal. Hruštička veľmi plakala, ale lesník ju upokojoval:
Netráp sa, vnučka, všetko má svoj koniec. Keď zomriem, pochovaj ma a domov choď. Všetko som ťa naučil, lesu som pomáhal ja, ty pomáhaj ľuďom.
Tak starček v snehu usnul, Hruštička mu urobila kopček pri studničke, poplakala a vydala sa domov.
V dedinke na Záhorí už Božena aj Ľubica bývali vo veľkom gazdovskom dome, každá mala muža, dvaja bratia boli. Keď Hruštičku uvideli živú a zdravú, nevychádzali z úžasu, objali ju a prichýlili v ich svetlej izbietke. Teraz už pomáhala doma ako pole hnojiť, dobytok liečiť, buriny vyhubiť, všetko sa od dedka naučila! Sestrám každoročne hojne úroda rástla, statok sa v chlievoch triasol zdravím, choroby dom obišli. Vládla u nich pohoda.
Čoskoro sa o Hruštičke rozchýrilo v celom okolí ľudia za ňou prichádzali so starosťami a boliestkami, ona každému pomáhala a nikdy nič nechtela za to. Raz ktosi doniesol slivkový lekvár, inokedy vešiačik, väčšinou však len vďaku. Komu sa nedarilo, Hruštička brala len dobré slovo.
V tej istej dedine mala chatrč stará Jozefína Malinová, vedma a bosorka. Čo to vedela so žihľavou i uhrančivým pohľadom, ale ľudia ju obchádzali oblúkom, jej slová boli kovové, nie medové. Raz-dva sa stalo, že už k Hruštičke začali ľudia chodiť s bôľmi, a Malinovej komôrke sa vyhýbali. Teta Jozefína penila od zlosti a dlho dumala, ako Hruštičku nachytať.
Jedného dňa zastala pri ich bránke:
Pochválen, Hruštička Ďuríčková, srdiečko!
Dobrý deň, tetuška, zasmiala sa Hruštička s úsmevom.
No veru, u teba sa liečim, dievča moja, ruka ma tak bolí, že ani chlieb si neodlomím, začala žobravým tónom.
Sadni si, tetka, pozriem sa na tvoju ruku.
Pohladila jej dlaň, potom sa zamyslene spýtala:
Naozaj táto ruka bolí? Alebo si len poplietla strany? Pozriem aj druhú.
Len táto, šuhajko, haha, tak bolí, že nemôžem ani piť, ani jesť.
Hruštička pokrčila ramenami.
Pod vašou kožou nie je žiadna bolesť, zahlásila.
Akože nie! Veď prsty mi vykrútilo, pozri!
Hruštička krútila hlavou, ale na svojom trvala.
Ako myslíš, tetka keby ťa nič nebolelo, lepšie pre teba!
Hm, možno si mala pravdu. Zrazu Malinová vstala, na tvári falošný úsmev. Vravím ti vďaka, Hruštička Ďuríčková, vrelé! Tu, prijmi odo mňa tento darček! A podávala jej malé zrkadielko. Si mladá, mrkni na seba, zíde sa ti parádiť.
Ďakujem, tetka. Nech všetko, čo povieš, sa k lepšiemu obráti, odpovedala Hruštička.
Lenže Jozefína Malinová na zrkadielko šepkala a škrípala kúzla zloprajných žien.
Odvtedy si dievky všímajú Hruštičke akoby hrb zmizol, chôdzu mala istejšiu, a vlasy jej žiarili. Pozrela sa do tetinho zrkadielka a usmievala sa. No keď stará Malinová zbadala, že jej kúzla neúčinkujú, strčila Hruštičke ďalší darček kostičkový hrebeň.
Dievčenská krása potrebuje starostlivosť, povedala, a ty taká pekná hrebeň ti spraví radosť!
Hruštička ho prijala:
Ďakujem, tetka, všetko nech sa dobrým vráti.
A opäť Hruštička bola ešte krajšia, oči jej žiarili, líca rozkvitli, ako by kráčala v rozprávke. Zato Jozefína Malinová chradla, ruky jej vyschli na konáriky, chrbát sa jej skrivil, nohy nejdú, leží, len vzdychá a stoná. Zavolala k sebe Hruštičku.
Božena a Ľubica radili Hruštičke, nech nechodí, veď v jej dome vraj nešťastie drieme.
Nebojte sa! usmiala sa Hruštička. Ráno je múdrejšie než večer.
Ráno si oblieka čisté šaty, umyla sa v prameni, nabalila do košíka med z divých včiel, záhradné jablká a voňavé bylinky.
Keď ju sestry uvideli, až od prekvapenia zalapali po dychu:
Sestrička, ty si taká krásna! Či ti šaty tak sadnú, alebo je to zázrak?
Hruštička pribehla pred dom Jozefíny, nedotkla sa bránky, a tá jej priamo pred nosom zabuchla, ani po dvadsiatich pokusoch ju neotvorila.
Tetka! Poď mi otvoriť! Vôbec mi bránka nepúšťa!
V chalúpke zrazu ticho nebolo, dunelo ako keď trúby bijú, v sporáku hrmeli kotlíky, niekto zareval ako osol, zavrčal ako pes, zahúkal ako krava, a z viacerých hlasov zaznelo:
Nepúšťaj ju! Nepúšťaj! Jej poroba sa nechytá, zloba silu stráca, choroby z nej unikajú, jej slová zlo menia na dobro!
Hruštička sa znova pokúsila.
Tetka Jozefína, je s tebou všetko v poriadku? Prišla som ťa pozrieť, neviem vojst!
Žiadna odpoveď, len v izbe sa čosi rútilo, štekalo, bučalo.
Dedina sa zhromaždila, všetci s úžasom hľadeli takého strachu ešte nevideli, až sa chalúpka roztriasla. Hruštička to však nevzdala a ešte raz položila košík na prah:
Priniesla som ti, tetuška, trocha medu, jablká a voňavé bylinky.
Vtom začal z komína valiť dym, černejší ako hromy, z okien vylietli vrany, chalúpka obschla a zmenila sa na hŕbu popola. Ľudia razom brali vedro i sekeru, čakali oheň, ale nič len tieň, čo mizol so slnkom.
A keď slnko prvý lúč na trávu položilo, dym sa rozptýlil a na mieste Jozefíninej chalupy ostala len mala kôpka uhlíkov a priestor oslobodilo malinčie. Malina rástla, voňavá, červená, až po vŕšky stromov. Dedinu to už neľakalo a rok čo rok tam chodili všetci zbierať sladké plody. Aj preto potom nazvali tú dedinu Malinovo.
Hruštička sa odvtedy celkom zmenila krásu, akú nenašli v žiadnych humnách. Čoskoro sa jej aj šuhaj z dediny zalúbil, žili si ako jeden dušou. Božena a Ľubica boli šťastné, že majú takú sestru.
A do Malinova chodili ľudia na maliny aj po radu many rokov kde je pálenka, tam je radosť, kde bylinky, tam zdravie.
Taký je sen o Hruštičke, dievčine, ktorej srdce nevie, čo je zloba.
