Grusenka – príbeh vášne a odpustenia v srdci slovenskej dediny

Hruštička

Bol raz jeden otec, ktorý mal tri dcéry. Dve boli také krasotinky, že aj ľudia v dedine krútili hlavami a šepkali, zatiaľ čo tá tretia malá, útla, chrbátik mala trošku skrivený a vyzerala, akoby ju vietor mohol odfúknuť, len oči jej žiarili ako dva modré plamienky. Volali ju Hruštička. Na poli sa jej ťažko robilo, doma za sestrami tiež ledva stačila, všetko jej bolo náročné.

Staršie sestry, Božena a Ľubica, mali mládencov stále za dverami, svadobné dary prichádzali ze všetkých strán, len po Hruštičke ani pes neštekol. Sestry sa dohodli:

Kým Hruštičku nevydáme, ani my na svadobné koláče nepomyslíme!

Čas plynul, ale o Hruštičku nikto nezakopol. Aj ju vyparádili, líčka ružové nabúchali, všelijaké náhrdelníky jej navliekli márne. Dievčatá v dedine sa už jej začali posmeškovať:

Kým vy budete Hrušku vydávať, aj vy bez ženíchov ostanete!

Hruštička tie ich slová najskôr prepočula, no potom ju to začalo hrýzť nie kvôli sebe, ale pre milé sestry. A tak si jedného večera povedala:

Nebudem viac nikomu nepríjemnosťou! Radšej pôjdem z domu preč, nech si sestry nájdu šťastie. Vyberiem sa do mesta, azda ma tam niekto zamestná.

Počkala, až všetci usnú, zviazala si do šatky kúsok chleba a jablko, prehodila si ju cez plece a vykradla sa do noci.

Kráčala nocou, ktorú strieborný mesiac menil na bludisko modravých tieňov a cestu jej osvetľoval. Strach necítila až kým došla k tmavému lese pri Váhu. Srdce jej zatrepotalo: čo ak nespí medveď? Ale vkročila medzi borovice a pokračovala.

Keď brieždenie dotiahlo na oblohu, Hruštička sa už cítila unavená a do mesta bolo ešte ďaleko. Schúlila sa pod lieskou, šatku si dala pod hlavu, prehodila šatku cez ramená a zaspala. Snívalo sa jej, že ňou vrtí víchor. Zobudilo ju tlmené klopanie ako keď klátik trieska o strom. Roztvorila oči, posadila sa, keď tu strom s pukotom padol len kúsok od nej! Vystrašená sa chcela rozbehnúť, no z húštia vyšiel muž staručký, ale nízky a mocný, s bradou ako čerstvá námraza a v ruke držal lesnícky sekáčik.

Hruštičke sa rozbúšilo srdce, ale deduško povedal:

Netráp sa, vnučka, neublížim ti.

A ty si kto? šeptla Hruštička. Len čo si ma skoro zabil.

Lesník som, bývam neďaleko. Suchár padal, sťahujem strom. A čože ty tu sama v hustom lese?

Hruštička mu porozprávala svoju bôľnu reč. Deduško si pohladil bradu, zamyslel sa a hovorí:

Dievča, vidím, že máš dobré srdce. Ostaneš v mojej strážnici? Budeš mi vnučkou. Ak si to rozmyslíš, doprevadím ťa až do mesta.

Hruštička súhlasila. Tak začali žiť spolu dedko lesník cez deň šiel do ihličia, Hruštička sa v chatke starala o skromnú domácnosť. Starček bol veselý a vedel také príhody, až sa človek zabudol. Postupne ju učil, ktoré bylinky v Malých Karpatoch sú na čo vhodné, kde a kedy ich zbierať, ktoré korienky sušiť, ako zhotoviť hojivé masti a čaje. Hruštička sa naučila všetko, čo jej starý ochranca povedal, ukryl pred ňou len jedinú vec svoju smrť.

Až prišla chvíľa, keď si starček líhal a viac nevstal. Hruštička veľmi plakala, ale lesník ju upokojoval:

Netráp sa, vnučka, všetko má svoj koniec. Keď zomriem, pochovaj ma a domov choď. Všetko som ťa naučil, lesu som pomáhal ja, ty pomáhaj ľuďom.

Tak starček v snehu usnul, Hruštička mu urobila kopček pri studničke, poplakala a vydala sa domov.

V dedinke na Záhorí už Božena aj Ľubica bývali vo veľkom gazdovskom dome, každá mala muža, dvaja bratia boli. Keď Hruštičku uvideli živú a zdravú, nevychádzali z úžasu, objali ju a prichýlili v ich svetlej izbietke. Teraz už pomáhala doma ako pole hnojiť, dobytok liečiť, buriny vyhubiť, všetko sa od dedka naučila! Sestrám každoročne hojne úroda rástla, statok sa v chlievoch triasol zdravím, choroby dom obišli. Vládla u nich pohoda.

Čoskoro sa o Hruštičke rozchýrilo v celom okolí ľudia za ňou prichádzali so starosťami a boliestkami, ona každému pomáhala a nikdy nič nechtela za to. Raz ktosi doniesol slivkový lekvár, inokedy vešiačik, väčšinou však len vďaku. Komu sa nedarilo, Hruštička brala len dobré slovo.

V tej istej dedine mala chatrč stará Jozefína Malinová, vedma a bosorka. Čo to vedela so žihľavou i uhrančivým pohľadom, ale ľudia ju obchádzali oblúkom, jej slová boli kovové, nie medové. Raz-dva sa stalo, že už k Hruštičke začali ľudia chodiť s bôľmi, a Malinovej komôrke sa vyhýbali. Teta Jozefína penila od zlosti a dlho dumala, ako Hruštičku nachytať.

Jedného dňa zastala pri ich bránke:

Pochválen, Hruštička Ďuríčková, srdiečko!

Dobrý deň, tetuška, zasmiala sa Hruštička s úsmevom.

No veru, u teba sa liečim, dievča moja, ruka ma tak bolí, že ani chlieb si neodlomím, začala žobravým tónom.

Sadni si, tetka, pozriem sa na tvoju ruku.

Pohladila jej dlaň, potom sa zamyslene spýtala:

Naozaj táto ruka bolí? Alebo si len poplietla strany? Pozriem aj druhú.

Len táto, šuhajko, haha, tak bolí, že nemôžem ani piť, ani jesť.

Hruštička pokrčila ramenami.

Pod vašou kožou nie je žiadna bolesť, zahlásila.

Akože nie! Veď prsty mi vykrútilo, pozri!

Hruštička krútila hlavou, ale na svojom trvala.

Ako myslíš, tetka keby ťa nič nebolelo, lepšie pre teba!

Hm, možno si mala pravdu. Zrazu Malinová vstala, na tvári falošný úsmev. Vravím ti vďaka, Hruštička Ďuríčková, vrelé! Tu, prijmi odo mňa tento darček! A podávala jej malé zrkadielko. Si mladá, mrkni na seba, zíde sa ti parádiť.

Ďakujem, tetka. Nech všetko, čo povieš, sa k lepšiemu obráti, odpovedala Hruštička.

Lenže Jozefína Malinová na zrkadielko šepkala a škrípala kúzla zloprajných žien.

Odvtedy si dievky všímajú Hruštičke akoby hrb zmizol, chôdzu mala istejšiu, a vlasy jej žiarili. Pozrela sa do tetinho zrkadielka a usmievala sa. No keď stará Malinová zbadala, že jej kúzla neúčinkujú, strčila Hruštičke ďalší darček kostičkový hrebeň.

Dievčenská krása potrebuje starostlivosť, povedala, a ty taká pekná hrebeň ti spraví radosť!

Hruštička ho prijala:

Ďakujem, tetka, všetko nech sa dobrým vráti.

A opäť Hruštička bola ešte krajšia, oči jej žiarili, líca rozkvitli, ako by kráčala v rozprávke. Zato Jozefína Malinová chradla, ruky jej vyschli na konáriky, chrbát sa jej skrivil, nohy nejdú, leží, len vzdychá a stoná. Zavolala k sebe Hruštičku.

Božena a Ľubica radili Hruštičke, nech nechodí, veď v jej dome vraj nešťastie drieme.

Nebojte sa! usmiala sa Hruštička. Ráno je múdrejšie než večer.

Ráno si oblieka čisté šaty, umyla sa v prameni, nabalila do košíka med z divých včiel, záhradné jablká a voňavé bylinky.

Keď ju sestry uvideli, až od prekvapenia zalapali po dychu:

Sestrička, ty si taká krásna! Či ti šaty tak sadnú, alebo je to zázrak?

Hruštička pribehla pred dom Jozefíny, nedotkla sa bránky, a tá jej priamo pred nosom zabuchla, ani po dvadsiatich pokusoch ju neotvorila.

Tetka! Poď mi otvoriť! Vôbec mi bránka nepúšťa!

V chalúpke zrazu ticho nebolo, dunelo ako keď trúby bijú, v sporáku hrmeli kotlíky, niekto zareval ako osol, zavrčal ako pes, zahúkal ako krava, a z viacerých hlasov zaznelo:

Nepúšťaj ju! Nepúšťaj! Jej poroba sa nechytá, zloba silu stráca, choroby z nej unikajú, jej slová zlo menia na dobro!

Hruštička sa znova pokúsila.

Tetka Jozefína, je s tebou všetko v poriadku? Prišla som ťa pozrieť, neviem vojst!

Žiadna odpoveď, len v izbe sa čosi rútilo, štekalo, bučalo.

Dedina sa zhromaždila, všetci s úžasom hľadeli takého strachu ešte nevideli, až sa chalúpka roztriasla. Hruštička to však nevzdala a ešte raz položila košík na prah:

Priniesla som ti, tetuška, trocha medu, jablká a voňavé bylinky.

Vtom začal z komína valiť dym, černejší ako hromy, z okien vylietli vrany, chalúpka obschla a zmenila sa na hŕbu popola. Ľudia razom brali vedro i sekeru, čakali oheň, ale nič len tieň, čo mizol so slnkom.

A keď slnko prvý lúč na trávu položilo, dym sa rozptýlil a na mieste Jozefíninej chalupy ostala len mala kôpka uhlíkov a priestor oslobodilo malinčie. Malina rástla, voňavá, červená, až po vŕšky stromov. Dedinu to už neľakalo a rok čo rok tam chodili všetci zbierať sladké plody. Aj preto potom nazvali tú dedinu Malinovo.

Hruštička sa odvtedy celkom zmenila krásu, akú nenašli v žiadnych humnách. Čoskoro sa jej aj šuhaj z dediny zalúbil, žili si ako jeden dušou. Božena a Ľubica boli šťastné, že majú takú sestru.

A do Malinova chodili ľudia na maliny aj po radu many rokov kde je pálenka, tam je radosť, kde bylinky, tam zdravie.

Taký je sen o Hruštičke, dievčine, ktorej srdce nevie, čo je zloba.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

2 × four =

Grusenka – príbeh vášne a odpustenia v srdci slovenskej dediny
Аустея беше невярна на мъжа си само веднъж, още преди сватбата – той я нарече дебела и каза, че няма да влезе в булчинската рокля. Огорчена, тя излезе с приятелки на клуб, напи се и се събуди в непознат апартамент до синеок красив непознат. Ужасно ѝ беше срам! Нищо не каза на Тодор, прости му обидите и реши да пази диета. Скоро разбра, че чака дете и спря алкохола – идеален повод да започне начисто. Дъщеря им се роди навреме – прекрасна момиченце със сини очи, Тодор я обожаваше. Пет години Аустея се убеждаваше, че всичко е наред, че сините очи са наследство от свекър ѝ; игнорираше къдравата коса, която напомняше на онзи непознат, чието име дори не помнеше. От вина, че детето не е на Тодор, тя прощаваше всичко: късните съобщения, честите командировки, вечното недоволство от външния ѝ вид и гозбите. За Габи беше важна семейството, а какъв българин не поглежда встрани? – Търпи, къде ще ходиш? – съветваше я майка ѝ. – Нямаш място при нас, баба ти е на легло, брат ти доведе снаха, няма къде да ви събера! Казах ти – не прехвърляй апартамента на свекърва си, ще останеш на улицата. И Аустея търпя. Но това не помогна, и един ден Тодор си тръгна – каза, че е срещнал друга, дори плака, увери, че винаги ще е баща на Габи, но не може да се бори със сърцето си. Майка му, която много обичаше внучката, след развода й каза: – Направи тест за бащинство, напразно плащаш издръжка! Аустея беше шокирана – мислеше, че само тя има такива съмнения. Оказа се, че не. – Полудя ли? – избухна Тодор. – Габи е моя дъщеря, дори слепец ще го види! Свекърва й толкова не вярваше, че когато година след развода Аустея постъпи по спешност в болницата, старите подозрения рухнаха при вида на познато лице. – Извинете, познаваме ли се? – попита хирургът. Аустея разтърси глава с надежда да не я познае. Но той си спомни. На следващия ден се пошегува: – Надявам се, че няма да избягаш като предния път? Тя се изчерви до корен. Реши да се изпише възможно най-бързо. Но не предвиди едно – в болницата Лъчезар ѝ показа, че всъщност не иска да бяга. За дъщеря си Аустея почти нищо не каза, само, че има дете, спести въпроса за бащинството. Лъчезар разбра всичко щом видя Габи. Започна да се интересува, купи подарък, разпитваше за да бъде добър с нея. – Като бяхме деца, сестра ми никога не прие новия мъж на мама и тя се отказа от любовта си, заради нас. Не искам това да се повтори – искам да съм като втори татко за Габи, ако ме приемеш. Думите му я разчувстваха. Когато той впери очи в дъщеря й, вече беше ясно, че е разбрал цялата истина. „Каква изневяра – мислеше си Аустея. – Все ще дойде моментът да кажа всичко.“ Свикнала със семейните скандали, тя очакваше обвинения. Лъчезар я прегърна и прошепна: „Това е истинско чудо!“ Първоначално Габи беше резервирана към Лъчезар. Когато майка ѝ попита дали би искала да живее с него, момиченцето се разплака: – Мислех, че татко ще се върне! Лъчезар да живее другаде. Аустея я убеди, но Лъчезар беше разочарован. – Тя е моя дъщеря! Трябва да им кажеш истината! – Тодор няма да го преживее. Габи му е всичко, а на него казват, че любимата му не може да има деца – свекърва ми сподели. Лъчезар беше наранен, Габи правеше сцени, а Аустея се опитваше да поддържа мир. Накрая съставиха тайни правила — тя носеше Габи при Тодор, мъжете не се засичаха, Габи и Лъчезар прекарваха време сами, тя беше посредник. На 8-ми март двете с Габи подготвиха изненада, притеснени да не излезе истината. Скоро Аустея разбра, че отново е бременна. Изплаши се – ако и второто дете прилича на Габи, Тодор ще разбере; ако Габи ревнува и намрази Лъчезар; ако Лъчезар разкрие всичко на Габи, докато тя ражда. Уговори се с майка си да гледа Габи, но майката попадна по спешност в болница, бащата отказа да поеме още едно внуче, брат й и снаха й работеха. Аустея реши детето да остане при Тодор – но той бе в командировка, при свекърва й не й се щеше. – Няма да се оправя с дъщеря ти ли? – обиди се Лъчезар. Това раждане бе по-тежко: секцио, дълъг престой заради жълтеница на бебето, вкъщи – взрив! Лъчезар твърдеше, че всичко е наред, но Габи не искаше да говори с майка си – Аустея се страхуваше, че е казал истината. Сподели тайната и с комшийките, които я убеждаваха, че всичко излиза наяве и ще си получи заслуженото. Подтикната от тях и от хормоните, тя позвъни на Тодор: – Имам нещо да ти кажа. – Какво? Тя дълго мълча. – За Габи, нали? – Какво за Габи? – стресна се Аустея, уж тя щеше да разкрие всичко. – Тя е дъщеря на онзи твой приятел. Знам всичко. – Той ли ти каза?! – изуми се Аустея. – Знам отдавна, успокой се. Когато беше на година, направих тест. Още преди казармата ми казаха, че не мога да имам деца. Мълчах, чаках чудо и вярвах, че това е то. Но после се замислих. И майка ми… Затова проверих. – Но… Как… Главата й не побираше как е мълчал толкова време. – А какво да направя? – отвърна Тодор. – Детето с нищо не е виновно. И дума да не става да й казваш! Тези години мълчах, за да не ми отнемаш детето. Това е животът по нашенски! В деня на изписването Аустея беше друг човек – гледаше ту дъщеря си, ту мъжа си. Двамата се държаха странно – разменяха си погледи, мълчаха. – Как се справихте без мен? – тревожеше се Аустея, докато синчето спеше, а Габи рисуваше. – Страхотно! Не трябваше постоянно да я пазя – без теб се разбрахме от раз. – Каза ли й? – Не, разбира се! Та ти забрани. – Забраних. А защо е тъжна? Лъчезар се усмихна хитро. – Това попитай нея. Аустея влезе в стаята на дъщеря си. Тя беше съсредоточена, рисуваше нещо с червен молив. Приближи се. На листа имаше трима възрастни и две деца. – Какво е това? – попита тя. – Как какво? Ти, тате, Лъчезар и ние с Вайко. – Красиво е. – Да. Мамо! Може ли човек да има двама татковци? „Наистина й е казал!“ – Понякога… се случва, – внимателно отвърна майката. – Тогава може ли и Лъчезар да го наричам татко? Той е добър. Заедно строихме замък от лего и гледахме рибки. Имаше смешен продавач, дядо с каскет. Попита ме кой ми е татко. Аз не знаех какво да кажа – за Лъчезар питаше. Казах, че е доктор. Яко е татко да е доктор. Питах и него, ама реших да попитам и теб. Аустея се просълзи. Разбра каква клопка си е поставила. Тодор вече ѝ беше простил, Лъчезар също. А ако някога Габи разбере цялата истина… Трябваше да реши още сега – да каже истината или да чака наказание. Прегърна дъщеря си и каза: – Разбира се, че може. Лъчезар ще е много щастлив да го наричаш татко. Но на тати не казвай…