Ešte aj dnes, keď si spomínam na tie udalosti, cítim v srdci zvláštny smútok. Moja dcéra Lýdia sa vtedy náhliť vydávať za chlapca, ktorého poznala len necelý mesiac, a ja som to nechápala. Napadlo mi, či nie je v tom náhodou dieťa, lebo aký iný dôvod by mohol byť na taký zhon? No Lýdia ma uistila, že bábätko na ceste nie je. Vravela, že sa proste tak veľmi zamilovali, že bez tej lásky sa už nedá ďalej žiť. Bola som vtedy rada. Veď komu sa v živote podarí nájsť lásku ako z románu? Rozhodli sa teda rýchlo pre svadbu ženíchovi rodičia dali peniaze, aj my sme prispeli.
Obrad bol v kostole v Pezinku, hostia sa tešili, usmievali, tancovalo sa a spievalo do noci. No ja som si všimla, že nevesta ženíchovej matky, pani Helena, celý čas smutne sedela v kúte a neprehovorila. Najprv som si myslela, že Lýdiu neprijala, a tak som sa tomu chcela vyhnúť, ale niečo ma nakoniec donútilo pristúpiť k nej. Spýtala som sa, čo ju ťaží. Najskôr mlčala, len pozerala do stola, ale napokon zodvihla uplakanú tvár a priamo mi povedala tieto slová:
Táto svadba nemala byť. Môj syn vašu dcéru nešťastnou spraví, neľúbi ju, nemiloval ju nikdy… On sa žení iba z pomsty. Jeho bývalá ho podviedla s jeho najlepším kamarátom a on to nezvládol. Odvtedy len rozmýšľal, ako jej to vrátiť. Zúfalo som mu to rozprávala, zakazovala, ale mladí majú pred očami svoju pravdu a starším načúvať nechcú…
Po tejto výpovedi som si v duchu povedala, že počúvam len samé výmysly. Nie raz som sa pýtala Lýdie, či je vo vzťahu šťastná, vždy odpovedala, že všetko je v najlepšom poriadku. Nepripisovala som slzám pani Heleny význam, myslela som, že jednoducho dcére ich rodina nesadla.
A potom, o dva mesiace neskôr, zrazu Lýdia so slzami a kuframi stála v predsieni. Jej muž podal žiadosť o rozvod. Priznal sa jej, že stále miluje svoju bývalú, Lýdia ho vraj nikdy neoslovila, svadbu bral len ako spôsob pomsty. Teraz ma hryzie svedomie, prečo som to nezastavila, keď som tušila, že niečo nie je v poriadku. Možno by dnes neplakala ani moja dcéra, ani ja…
