Vieš čo, Zuzka, ak by som ti mala tak ľudsky a úprimne porozprávať príbeh jednej známej z Bratislavy, možno by si sa nad tým aj zamyslela. Ono sa to celé začalo začiatkom deväťdesiatych, keď sa Marta, ešte mladá žena, ocitla sama s dcérou po tom, čo jej muž tragicky zomrel. Nebolo to vôbec jednoduché, ale Marta sa nevzdala mala dve práce a naozaj sa snažila, lebo peniaze vtedy boli skôr vzácnosť ako samozrejmosť.
Tri roky nato jej kolega zo stavebnej firmy, kde pracovala, dal do kontaktu s Michalom dobrý chlap, ktorý už mal syna, Štefana, z prvého manželstva. S tou ženou sa rozviedol, lebo začala piť a dokonca mu brala peniaze. Marta a Michal začali spolu telefonovať, postupne sa stretávali, až si získal jej dôveru. Dlho váhala, ale kamarátka Jana ju presvedčila Michal je slušný, robí poctivo, alkohol mu nič nehovorí, a predovšetkým má srdce na správnom mieste. Tak Marta nakoniec súhlasila s jeho žiadosťou o ruku.
Deti si na seba zvykli a stali sa naozajstnými kamarátmi. Život bol spokojný, ale šťastie im nevydržalo dlho. Michal jedného dňa nečakane dostal mozgovú príhodu a zomrel. Marta nechápala, prečo je život taký tvrdý, načo jej takto skúša, ale nemala čas oplakávať, musela riešiť opatrovníctvo pre Štefana. Nechcela ho poslať do domova, už jej bol ako syn.
A tak žili spolu Marta, jej dcéra, a Štefan. Po ôsmej triede Štefan nastúpil do odborného učilišťa a pomáhal Marte, kde sa len dalo. Často sa stávalo, že išiel po Martinu dcéru do školy, aby sa jej niekto nepristavil. Marta sa cítila, že má dokonalú rodinu.
Lenže raz jej volala školská sestrička, že jej dcéra nepomáha zdravie a odviezli ju do nemocnice. Marta všetko nechala tak a utekala za dcérou. Tam jej lekár povedal, že za chvíľu sa stane babičkou.
Marta zostala hotová. Nerozprávala s krikom, ale sadli si s Štefanom, aby mu pokojne vysvetlila, čo a ako. Štefan, už si dospelý, neuvedomuješ si, čo všetko to znamená? spýtala sa.
Štefan jej do očí povedal Vedela som, že to môže mať dôsledky, ale netušil som, že to príde tak rýchlo. Bola to len jedna chvíľa. Neplánovali sme ďalšie dieťa. Mám ju rád, chcem sa s ňou ženit, ale až neskôr, keď to dovolí zákon… Marta navrhla, že by mohli tajne vychovať dieťa ako jej vlastné a zapísať ho na seba, ale mladí sa rozhodli inak. Chceli sa vziať a byť rodičmi naplno aj oficiálne.
Tak trávi Marta skoro celý mesiac na úradoch, aby vybavila všetky potvrdenia a povolenia vtedy to bolo celé o tom, koľko pečiatok a podpisov vieš získať, vieš si predstaviť. Bol to boj. Prvé tri roky boli veľmi ťažké, Martina dcéra zostala doma s dieťaťom a Marta pracovala vo dne v noci, aby ich uživila. Štefan nezaháľal, odpracoval si brigády robil aj na stavbách, v papierňach, a každú korunu poslal domov. Potom dokončil školu a našiel si slušnú prácu. Život sa zlepšil, Marta už robila normálne cez deň a v noci spala.
Odvtedy prešlo dvadsaťpäť rokov a dcéra Marty so Štefanom sú stále spolu. Majú krásny život, sú vďační Marte za to, že im dala šancu, verila v ich lásku, a pomohla im vybudovať rodinu. Vieš čo, keby si bola v Martine koži, čo by si spravila ty?
