Posledné dva roky bývame s manželom v prenajatom byte, ktorý sa neustále rozpadáva ako chlieb v ruke. Po bratislavských uliciach sa nám celé noci sníva o vlastnom útočisku, kde by sa steny nehýbali a kľúče by nepatrili inej žene, ale zdá sa, že na kúpu vlastného bytu nám chýba neviditeľný balík eur. Náš prenajatý byt patrí kamarátke mojej mamy jej tvár je občas ako neznámy obraz v galérii: raz usmiata, inokedy vyčítavá a plná otázok. Ak pohár nevrátime presne na miesto, jej slová vyskočia zo stien a skončíme v podivnej búrke tých istých výčitiek. Aj susedia sú zvláštni, ako keby sa pohybovali v čase, ktorý patrí iba im opakovane nám pripomínajú, že sme len dočasní a čoskoro sa rozplynieme v ďalších uliciach.
Naši rodičia na nás dýchajú ako dych zimy po slovenských horách; neustále pripomínajú, že by sme mali šetriť na vlastný byt, akoby eurá v peňaženke mohli vyrásť zo zemiakov. Ale ako šetriť, keď každý mesiac odlietajú úspory na nájom a ďalšie bežné výdavky? Mama si zapisuje naše výdavky do svojho drobného notesu, prevracia každú eurovú mincu v prstoch, a nám ostáva už len zamyslený pohľad do šatníka, kde sú všetky oblečenia staré, tak ako naše zvyky šetriť ešte viac.
Matka moja aj matka manžela vlastnia byty akési hrady snov a dúfajú, že budeme stavať vlastný, bez pomoci, bez kladiva alebo lešenia. Necítia potrebu podať nám euro alebo dať kľúč od dverí, veria, že nás to naučí samostatnosti, no my cítime, že sme sa už prebrodili cez životné potoky a teraz potrebujeme most, nie ďalšiu lekciu. Smutné je, že naše sestry a bratia dostali od rodičov byty bez veľkého úsilia, zatiaľ čo my sme ostali zbierať eurá pod lavicou. Nechápeme, prečo sme si nezaslúžili túto pomoc, túžime, aby raz porozumeli našej situácii, poškrabali steny pochopenia a podali nám ruku do tohoto zvláštneho, snového bytu.
