— Não planeava procurar outra mulher. Estava a fugir de ti. E foi a melhor decisão da minha vida.

O autocarro certo nunca chegou. Margarida, que já perdera toda a esperança, abandonou a paragem e decidiu tentar apanhar um carro. Mas nenhum parou por ela.

Já se preparava para chamar um táxi, quando um carro preto, caro, travou mesmo ao seu lado. O vidro baixou e ao volante estava um homem de óculos. Margarida acedeu logo ao convite para a levar. Olhou com atenção para o dono do carro e logo comentou: Tem um ar tão parecido com o meu primeiro marido… São mesmo duas gotas de água.

O condutor sorriu e tirou os óculos. Margarida sobressaltou-se de espanto. Então, bom dia, Margarida. Como tens passado? disse o seu ex-marido, colocando de novo os óculos. Como tens passado? perguntou Margarida, baralhada. Se bem que talvez nem devesse perguntar. Está tudo claro. Vives uma vida luxuosa. Aposto que encontraste uma mulher rica. Vais-te surpreender, respondeu o António. Até parece que casaste com uma mulher pobre?, insistiu Margarida. Também não acertaste, devolveu ele. Então arranjaste uma órfã? Margarida, não sou casado. Desde que nos separamos, vivo sozinho. Sozinho estes dez anos todos?

Sim. Não acredito nisso. Talvez vivas num daqueles arranjos modernos, sem papéis. Não. Então fazes o que te apetece. Estás enganada. Mas casar não está nos meus planos. Porquê? Vives melhor sem mulher? Lembras-te das nossas noites juntos…

Já me esqueci de tudo isso. Nem quero lembrar. Soube-me bem quando nos separamos. Queres dizer que eu não te deixava ser feliz? Vou explicar-te sem ficares magoada. Porque conheço-te. Lembras-te dos meus hábitos? Diz lá, não fico ofendida. Isso já é passado. Porquê nunca compraste um carro assim comigo? Gastava-se muito cá em casa? Pelo contrário. Poupavas demais. Agora faço o que tu não suportavas: sou organizador de casamentos. Deixaste o teu emprego para ganhar dinheiro com festas de casamento? Organizo casamentos para gente famosa e ganho bom dinheiro com isso. É sério? Nem me passa pela cabeça. Imagina só.

Quando estávamos juntos, não ganhavas metade do que ganhas hoje. Porquê? Nem venhas com isso. Não digas que não sabes. Não sei. Nunca me deixaste crescer nesse caminho. Sempre que tinha um casamento para organizar, tinhas ciúmes. Bisbilhotavas-me o telemóvel, achando que estava envolvido com alguém. Nunca me disseste que escrevias os roteiros das cerimónias? Tinhas ciúmes até das noivas. Como se não vísse como te olhavam. E acho que inventas tudo isso. Só para me irritar, Margarida virou-se de costas.

Não tens de acreditar em mim, respondeu ele, parando o carro. Ainda vives no segundo andar? Sim, respondeu ela, mas explica-me só uma coisa porque continuo eu sozinha? Tu deixaste-me por outra. Ele tirou os óculos de novo e fitou Margarida com atenção. Quando terminámos, não havia mais ninguém. Saí sozinho. E acredita, foi o melhor que fiz. Não vale a pena ficarmos com quem não nos valoriza nem apoia. Margarida saiu do carro e bateu com a porta com força. O que é mesmo importante para ti numa relação?

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

fifteen + 18 =

— Não planeava procurar outra mulher. Estava a fugir de ti. E foi a melhor decisão da minha vida.
Ako by som vám mohla naložiť takú ťarchu? Veď ani môj otec s Tatianou nechceli zobrať Míška — „Marína, dcérenka, spamätaj sa! Za koho sa chceš vydať?!“ nástojila mama, keď mi upravovala závoj. „Vysvetli mi aspoň, prečo ti Sergej nevyhovuje?“ bola som bezradná z jej sĺz. „Ale ako? Jeho mama je predavačka, na každého breše. Otec sa stratil, kým bol mladý, len pil a užíval si.“ „Veď aj náš dedko pil a babku po dedine naháňal. Čo z toho?“ „Tvoj dedko bol vážený človek, starosta.“ „Lenže babke tým ľahšie nebolo. Pamätám si, aj keď som bola malá, ako sa ho bála. S mamou a Sergejom nám bude dobre, nesúď ľudí podľa rodičov.“ „Deti vám pribudnú, potom uvidíš!“ povedala mama, ja len povzdychla. Nebude ľahké žiť, ak mama nezmení názor na Sergeja. Ale predsa sme mali s Sergejom veselú svadbu a založili svoju rodinu – našťastie v domčeku, ktorý mu po dedkovi a babke zostal. Sergej dom postupne prestaval na moderný dom, ako tomu hovorím – všetky pohodlia, stačí žiť a radovať sa. Aký úžasný muž, čo len mama naňho hovorila? Po roku sa nám narodil syn Ivan, po štyroch rokoch dcérka Marienka. Len čo deti ochoreli alebo vyviedli niečo, mama už stála vo dverách – „Veď som ti vravela!“ A vždy pridala: „Malé deti – malé starosti! Vy rastiete, ešte vám s tou krvou dajú zabrať!“ Snažila som si z maminých výčitiek nič nerobiť, poznala som svoju povahu – dcéra išla proti jej vôli, vydala sa bez jej súhlasu. Mama chce, aby bolo všetko podľa nej. Už sa zmierila s mojím rozhodnutím a v hĺbke duše Sergeja uznala za zlato – ale nikdy by to nepriznala nahlas. Mama, to by znamenalo priznať chybu – to v žiadnom prípade! A k vnúčatám sa tiež chovala so strachom, v skutočnosti ich však zbožňovala: ak by sa im niečo stalo, bola by prvá, čo by skočila do váhu. Aj tak som mala obavu z „veľkých starostí“, ktoré prichádzajú s dospievaním detí. A tie deti dospievali. Ivan už končil jedenásty ročník a chystal sa do sveta – na prestížnu univerzitu, 143 kilometrov od nás do hlavného mesta. Pre matku je to ako odlet na planétu Merkúr. Prvé štyri noci som nespala, rozmýšľala, čo je so synom: či ho niekto neublíži, či sa najedol, či ho mesto nepokazí, Ivan je predsa taký dobrý chlapec! Zo začiatku býval na internáte pre dedinských chlapcov, ale materské srdce nevydržalo – presvedčila som Sergeja, aby sme mu v meste prenajali byt. Ivan chcel časť platiť sám a našiel si brigádu – veď je rozumný. Každý víkend som cestovala k Ivanovi, pomáhala, varila, upratovala – hoci všetko bolo čisté. V detskej izbe doma neporiadok, ale v byte varená pečienka aj kotlety na pare – hovorím, šikovný syn! Moje víkendové návštevy začali Sergeja rozčuľovať: „Marína, prestaň držať Ivana za sukňu! Tebe chýba čas na mňa, pôjdem k Laryse z pošty, uvidíš!“ Zľahčil to, ale vystrašil ma – bez muža by som byť nemohla. A mal pravdu, synovi som musela dať voľnosť. Ešte som chvíľu kvokala, no postupne som si zvykla, že syn dospel. Dala som mu slobodu, prestala ochraňovať, ale márne. Raz mi volali z dekanského úradu, že syn vynecháva prednášky, je na hranici vylúčenia. Čože? To nie je možné! Zobrala som si voľno a letela do mesta – teraz ma už nezastavil ani Sergej. Syn nečakal, že prídem – a nezakryl dôvod vynechávania školy. Dôvodom bola dievča Anna. Vyzerá ako anjel – ale v byte bola aj malá, asi ročná, chlapček. Pochopila som – dievča s dieťaťom si chce Ivana pripútať. Som moderná mama, také veci sa stávajú, ale Ivan je mladý, nevie, čo je rodičovstvo, Anna má možno len 18 – kedy stihla porodiť? Vo mne búrka, no ovládla som sa. S Annou som sa pozdravila, Ivana zatiahla do kuchyne: „Ivan, si veľmi zamilovaný?“ „Veľmi, mama.“ „A čo so školou?“ „Trochu som zanedbal, ale to prejde, neboj sa,“ „Čo sa deje?“ „To nie je môj príbeh, možno časom…“ Nevyprovokovala som konflikt, vzala som si pauzu, šla domov: „To je tvoja chyba, Sergej! Slobodu synovi daj! Takto to dopadlo!“ „Čo vlastne vadí? Ak ju Ivan miluje, možno má to dieťa už v srdci.“ „Si pripravený byť dedom?“ „A prečo nie? Vždy som vedel, že raz budem dedom!“ „Ale nie cudziemu.“ „Marína, dieťa nemôže byť cudzie. Zamysli sa.“ Odišiel spať inde, ja som blúdila po izbe, zlostila sa. Potom som upokojila – Sergej opäť mal pravdu. Dieťa nemôže za nič, a Anna tiež nie. Ráno som sa ospravedlnila, že všetkých len veľmi ľúbim. „Poď sem, hlúpa žena!“ vtipkoval Sergej. Tak sme zaspali vedľa seba, na perách šťastný úsmev – nuž budem babičkou! Malý Míško je krásny chlapček. Ale nebolo to také jednoduché. O krátky čas Ivan oznámil, že bude študovať večerne a s Annou chcú svadbu. Tentokrát som si najskôr premyslela a až potom sme s mužom prišli do mesta. Sergej nám pomôže zvládnuť situáciu – nech by som mala chuť „narezať dreva na celú zimu“. Anna nás privítala v chodbe so slzou v oku: „Prepáčte mi. Nechcem, aby Ivan robil toto, ale je tvrdohlavý.“ „Tvrdohlavý, to je slabé. Ale je šikovný. Ak sa rozhodol, asi musí. Upokoj sa, Anna, preberieme to. Čaj by ste nám dali? Práve 143 km za volantom.“ Anna sa zahambila, Sergej sa usmial – už si vybral synovho partnera, so súhlasom som vzdychla. Keď nám voňal čaj a Sergej chrúmal domáce pečivo, Ivan sa vrátil z obchodu – v očiach mal oceľový pohľad, už som mu nič nemohla prikazovať. „Takže ste sa rozhodli pre svadbu?“ opýtal sa Sergej. „Áno, je to rozhodnuté,“ povedal syn. „Dobre. Prečo ten zhon? Čakáte druhé?“ „Nie! Anna silno hlavou kývala.“ Napadlo mi, že možno ich vzťah ešte nie je taký, kde by boli deti – ale… „Prečo teda sa ponáhľate?“ „Inak Míška vezmú do detského domova,“ vysvetlila Anna so zvesenými očami. „Prečo by ho mali vziať?“ „Mama odišla…“ zašepkala Anna. „Anna, nemusíš nič vysvetľovať!“ Ivan chcel brániť. „Ivan, počkaj,“ prerušila ho Anna. „Ak sme spolu, vaša rodina je moja. Chcem povedať svoj príbeh.“ Anna začala rozprávať: jej mama zomrela vo väzení, mala srdcovú vadu. Prvý raz bola vo väzení po havárii, do ktorej ju dostala rodinná hádka. Otec sa rozviedol, zobral si Tatianu, s ktorou má Anna dobrý vzťah. Potom mama našla mladšieho partnera, Denisa, malý Míško je ich dieťa. Anna sa tešila, ale susedia neskôr vypovedali o neustálom kriku. Raz sa pohádali, mama strčila Denisa, ten spadol a po zranení zomrel, mama zatkli. Mama odišla ešte v cele, srdce jej vypovedalo službu. „Prosím, nesúďte moju mamu prísne! Bola taká ako kolibrík – živá, nespútaná, ale svoju mama som mala rada,“ povedala Anna. „Teraz nám ty odpust, Anna,“ povedal Sergej. „Museli sme to vedieť, ale teraz sme rodina – patríme k sebe.“ Hanbím sa priznať, vtedy som mala chuť zakričať: „Čo to robíš, synku! Ivan, spamätaj sa! Nepotrebujeme takú rodinu!“ Ale včas som si spomenula na svadbu, keď ma mama odhovárala od Sergeja. Pamätala som si – ľudí nesúď podľa ich rodičov! A prišla mi šialená, ale krásna myšlienka. Pozrela som na Sergeja, usmial sa a prikývol. „Čo poviete na toto – my s mamou si vezmeme Míška do opatery, vy ešte počkáte, dokončíte školu.“ „Ako?“ spýtala sa Anna. „Oci, prestaň!“ zvolal Ivan. „Míškovy bude na dedine dobre, sám vieš, aké bolo tvoje detstvo. Ak chcete, kedykoľvek si ho vezmete.“ „Nám sa s otcom bez teba, Ivan, nudí, radi sa postaráme o Míška.“ „Anna, rozhodnutie je na tebe.“ „Ako by som vám mohla naložiť takú ťarchu? Ani môj otec s Tatianou to neprijali.“ Vtedy sa zobudil Míško – zliezol z gauča, došiel na kuchyňu a vystrel rúčky k Sergejovi. „Uf, aká ťažká ťarcha,“ žartoval Sergej a zobral Míška na ruky. „Sergej, ešte ti to ide, nie si na deda, skôr na otca,“ smiala som sa. „Počkaj, ukážem ti deda večer!“ Deti sa ešte chceli škriepiť, ale súhlasili – Míška sme si vzali. S opatrovníctvom neboli žiadne problémy, úradníčka povedala, že je to dnes bežné – staršie páry majú energiu a lásku, ak ich deti už dospeli. Aj my s Sergejom sme omladli. Nočné vstávanie k Míškovi mi často vyvolalo slzy od šťastia. Mama nás aj za toto rozhodnutie karhala – ale milovala Míška najviac. A on ju. „Ach Marína! Čo to robíte!“ volala mama a hneď na to: „Ktože to chce spinkať?“ A opäť: „Načo ste mysleli, Marína?! Aké sú tie pršteká špinavé! Kde je Míško, kam sa schoval?!“