Približne pred rokom sme sa s manželkou rozhodli, že si každý ostaneme vo svojej izbe, aby sme sa navzájom neznepríjemňovali a neunudili. Veď každý z nás má vlastné záujmy a aktivity.
Napríklad mojej manželke, Veronike, sa páči počúvať hudbu nahlas a odmieta nosiť slúchadlá. Mne zas vyhovuje ticho pri čítaní kníh alebo keď sledujem slovenské televízne seriály. Občas si musím priniesť prácu domov a telefonujem s klientmi. Vtedy by som ju mohol rušiť. Preto sme si s Veronikou povedali, že budeme bývať každý vo svojej izbe. Máme v byte dve izby, obe zariadené. Chcem sa teda podeliť o svoju skúsenosť s týmto spôsobom spolunažívania.
Neklepeme, nevstupujeme len tak bez vyzvania a to je to najlepšie rozhodnutie. Je skvelé byť vo svojej izbe, keď vás nikto nevyrušuje a neotravuje otázkami. Možno sa niekto spýta, načo vlastne klopať?
Nie je v tom žiaden trik. Keď som bol dieťa, mal som síce vlastnú izbu, ale dvere boli stále otvorené. Rodičia chodili dnu, vypytovali sa, čo robím či čítam, či spím, či pozerám televízor alebo sa hrám. Neustále som musel vymýšľať odpovede. Nikto ma neobťažoval, prosto to tak bolo, ale necítil som sa príjemne.
Teraz môžem spoza zatvorených dverí Veronike oznámiť, že som zaneprázdnený. Ak nemám chuť rozprávať sa, jednoducho ju nepustím dnu. Rozumie tomu, nereaguje impulzívne, nevyrušuje ma. Ona má svoj svet, ja svoj a toto je výborné!
Mať vlastný priestor je skutočný luxus! Vo svojej izbe si robím, čo sa mi zachce. Nemusím sa nikomu prispôsobovať, od nikoho si pýtať dovolenie, nič s nikým zladiť. Usporiadam si veci podľa seba alebo si len užívam neporiadok.
A vzniká medzi nami aj malá záhada… Je jasná hranica medzi mojím a jej. To je ten najdôležitejší pocit. Rešpektujem Veronikin priestor a ona ten môj. Ak chcem ísť k nej, slušne sa opýtam, či môžem. A keď prikývne, je to veľmi príjemné. Nie je to ako predtým, keď som mohol kedykoľvek vtrhnúť dnu takto v tom zostáva napätie a iskra.
Je to ako keď sa rozprávate s dievčaťom, ktoré ešte nie je vaša partnerka. Do poslednej chvíle netušíte, či súhlasí so spoločným trávením času.
Mnohí Slováci mi dajú za pravdu, že akonáhle začnú bývať spolu, ostrosť pocitov vyprchá, všetko je iné. Manželka je vždy nablízku, zatiaľ čo iné veci nie. Práve oddelené izby mnohé problémy vyriešia.
Aké z toho plynie ponaučenie?
Je jasné, že ak má niekto veľký rodinný dom s desiatimi izbami a niekoľkými kúpeľňami, je to úplne normálne. Pre takých ľudí to nie je nič nové. No pre bežného Slováka, ktorý býva v dvojizbovom byte za platu v eurách, je to dar z neba.
Poznám ľudí, ktorí majú v byte jednu či dve izby a aj tak žijú spolu v jednej miestnosti neustále, bez prestávky. Deti majú často vlastnú izbu a ak je tretia izba, tá slúži ako obývačka. Ale na čo? Aj manžel, aj manželka potrebujú svoj osobný priestor. Hoci ide o obyčajné slovenské byty, nevidím dôvod, prečo sa to nedá zariadiť.
