Bolo asi osem hodín ráno, keď sa celá naša rodina stretla v notárskej kancelárii v Bratislave, plná očakávania, že nám bohatý príbuzný zanechal poriadnu dedičinu. Notár meškal, napätie medzi nami rástlo. Najstaršia dcéra Pavla, ktorá bola najnedočkavejšia, či je v závete, si nevedela dať rady s nervami. “No tak, teta, maj aspoň trochu úcty. Mali by sme byť v smútku, predsa len, otec už nie je medzi nami,” povedal Marek.
“Nehovor mi teta. Som predsa ešte mladá, oslovuj ma menom,” urazene poznamenala teta Helena. “Je vtipné, ako si myslíš, že ti všetky tie krémy a kozmetické kúry kúzlo mladosť prinesú,” pozrel sa na ňu Marek s miernym úškrnom.
Keď konečne dorazil notár, vstúpil do miestnosti a vzal si z poličky šanón s dokumentmi. “Ste všetci pripravení, aby som prečítal závet?” obrátil sa na nás a my sme prikývli. Notár sa tajomne usmial a začal čítať poslednú vôľu Pavla.
“Odkazujem svoje dedičstvo všetkým. Ale nie každý ho dostane. Rozhodol som sa pre vás pripraviť pravú ‘hru na poklad’, presne ako to kedysi robila moja mama pre mňa a mojich súrodencov. Vaša cesta sa začína v mojej rodnej dedine na Orave. Vyrastali sme v skromnosti, ale šťastní. Ako najstarší syn som však zdedil starú truhlicu od mamy, a v nej je váš poklad ale kľúč dostane len ten najvšímavejší. Ten kľúč je ukrytý niekde v dome, nebude ľahké ho nájsť, tak vám želám veľa šťastia!” Nastalo ticho, každý sa v duchu snažil spracovať, že ešte aj zo záhrobia nám Pavol pripravil ďalšiu hru.
Ticho prerušila Helena, najstaršia dcéra. “Môj muž, deti a ja ideme hneď teraz do dediny. Idete niekto s nami hľadať kľúč?”
“Marek a ja nejdeme za žiadnym pokladom ani kľúčom. Náš otec by to určite len takto jednoducho nespravil, musí v tom byť niečo viac. O peniaze nestojíme,” ozvala sa najmladšia dcéra, Viera.
Helena so svojou rodinou a ďalšími príbuznými sa vydali na cestu. Skúšali všeličo lozili na stodolu, nazízali, či tam nie je nejaký znak medzi kravami, prehľadávali seno, liezli cez ploty. Dedinskí susedia ich s úsmevom sledovali. Počas tejto “expedície” sa Helenina značková sukňa zmenila na handru. Nakoniec predsa len našli kľúč a otvárali starú truhlicu a všetci zostali v nemom úžase. Vo vnútri našli lístoček a množstvo tatranských lízaniek.
“Celé moje úspory boli darované na charitu a vy ste dostali, čo si naozaj zaslúžite. Ďakujem, že ste rozniesli trochu radosti medzi mojich krajanov v dedine,” stálo na lístku, ktorý podpísal môj zosnulý otec.
