Keď som odišla do dôchodku, bývala som sama vo veľkom dvojizbovom byte v Bratislave. Mnohí dôchodcovia v našom paneláku mali tiež zbytočne veľké byty keď sú deti malé a žije celá rodina spolu, veľký byt je správny, no keď sa všetci rozídu, prázdny priestor iba prehlbuje pocit samoty a prázdna. Prestáva to byť najlepšie riešenie a aj v domácnosti byt by si žiadal rekonštrukciu, ale na takýto plán jednoducho dôchodcom často chýbajú sily aj peniaze.
Takmer polovicu dôchodku som platila len na poplatkoch za energie a služby, aj keď som polovicu bytu skoro vôbec nevyužívala. Upratovanie ma začalo vyčerpávať umývanie okien, podláh, ustavičné čistenie troch izieb, to už bolo na mňa veľa.
Chápala som, že sa musím presťahovať, no odkladala som to celé roky. Byt aj lokalita mi veľmi prirástli k srdcu, všetci moji priatelia boli tu, skoro všetky spomienky na život tiež nevedela som si predstaviť, že len tak odídem. Zlom však nastal, keď som si uvedomila, že veľký byt už nezvládam udržať, ani po finančnej, ani po fyzickej stránke predsa len, čas človeka zmení.
Našťastie mi pomohli príbuzní, bez nich by som sťahovanie asi nezvládla. Dcéra s manželom mi pomohli nájsť menší byt a vybaviť, čo bolo treba. Aj keď je môj nový byt v Ružinove oveľa menší, nikdy som toto rozhodnutie neoľutovala.
Pre osamelého dôchodcu je jednoizbový byt najlepšia voľba. Platby mám výrazne nižšie, byt som schopná upratať za hodinku, stačí udržovať poriadok pár minút denne a mám mier.
Nie je mi tu tesno všetko potrebné, nábytok aj spotrebiče, sa mi zmestili a dokonca ešte ostal priestor.
Pôvodní majitelia mi nechali veľkú rohovú skriňu, ktorá mi úplne nahradila špajzu, niektoré veci som dala na balkón. V izbe mám len to najnutnejšie rozkladaciu pohovku, obývaciu stenu a malý konferenčný stolík.
Starý nábytok, riady a veci, ktoré som si roky hromadila v starom byte pre každý prípad, som darovala alebo vyhodila tu na ne už nebolo miesto, a vlastne som ich nikdy nepotrebovala, len sa hromadili.
Mnohí ľudia si myslia, že jednoizbový byt je primalý na pohodlný život. Je pravda, ak by u mňa mal niekto prespať, nemá kde ale ja návštevy na noc neplánujem a ani nechcem. Rokmi som si už zvykla na svoje vlastné rituály a prítomnosť iného človeka cez noc by ma len vyviedla z rovnováhy. Keď nie je voľné miesto ani žiadny záujem, nikto pri mne nespáva.
Moja dcéra s rodinou býva blízko, keď prídu na návštevu, po spoločných chvíľach sa vrátia domov. Kamarádky občas prídu na kávu, no večer idú späť do svojich bytov. Možno by aj rady ostali dlhšie, ale mne to takto vyhovuje nie je to pohodlné pre dvoch ľudí v jednej izbe.
Každý má svoju predstavu, ako strávi starobu niekto chce zostať v dlhoročnom byte, aj keď mu je veľký, iný nemá problém presťahovať sa do niečoho menšieho. Ja už veľký byt nepotrebujem a ak sa mi bude dariť po zdravotnej aj finančnej stránke, spokojne si vystačím sama v malom útulnom priestore.
Dôležité podľa mňa nie je len číslo na dverách či veľkosť bytu dôchodca si musí vybrať aj podľa iných vecí:
Blízkosť lekárne, obchodu, nemocnice; Nebývať ďaleko od detí a vnúčat, aby bola návšteva jednoduchá; Mať na dosah park alebo trhovisko na prechádzky.
Staroba nie je len o spomienkach, ale aj o pohodlí a pokoji. A napokon som pochopila, že skutočný domov netvoria steny, ale spokojnosť duše a blízkosť tých, na ktorých záleží.
