Keď mám 24 rokov, robím najťažšie rozhodnutie v mojom živote: nechávam obidve svoje dcéry u mamy. Staršia má päť, mladšia len tri. Pracujem dvanásť hodín denne, nemám ich komu zveriť, nemám peniaze, otec ich opustil a ja neviem, ako ďalej prežiť. Mama mi vraví, že sa o ne postará kým sa pozviecham, a ja mladá, vystrašená a zúfalá súhlasím, veriac, že to bude otázka pár mesiacov. No tie mesiace sa pomaly menia na roky.
Zo začiatku chodím za nimi každú sobotu a nedeľu. Sú ešte malé a nerozumejú, prečo nespím s nimi doma. Každá návšteva je zmiešaná objatia a otázky, na ktoré nedokážem odpovedať bez toho, aby som sa celkom nerozpadla:
Prečo tu nezostaneš?
Prečo spíš inde?
Kedy sa vrátiš?
Mama ich upokojuje, že veľa pracujem, no v skutočnosti len bezmocne sledujem, ako postupne začínajú jej hovoriť mama, ani si to neuvedomujúc.
Keď má staršia dcéra osem rokov a mladšia šesť, už ma nehľadajú tak ako predtým. Objímajú ma len na pár sekúnd a potom utekajú za mojou mamou. Stojím tam ako prikovaná, mám pocit, že som len návšteva, nie mama. Jedno popoludnie mladšia spadne pri hre. Pokúsim sa ju zdvihnúť, ona mi vytrhne ruku a zakričí: Ja ľúbim mamu! myslí tým moju mamu. Vtedy mi dôjde, že sa niečo vo mne navždy zlomilo.
Roky plynú a ja sa snažím ich získať späť ako viem: oblečenie, darčeky, sladkosti, prechádzky všetko možné. No vždy, keď prídem, odznie rýchle ahoj a pokračujú v tom, čo robia. Mama, bez zlého úmyslu, rozhoduje o všetkom: školu, očkovania, povinnosti, dovolenia. Ja som tá, ktorá prinesie veci, no nie tá, ktorá je dôležitá.
Vyrastajú tak vidia vo mne tetu, čo niečo donesie, nie ženu, ktorá ich priviedla na svet.
Keď nastúpia do školy, je to ešte bolestivejšie. Na rodičovských združeniach sa učiteľky rozprávajú iba s mojou mamou. Ku mne sa obracajú: Vy ste teta? A moje dcéry ich neopravujú.
Raz som chcela podpísať povolenie na výlet, staršia pošepká:
Nie, ty nemôžeš. Mama to musí podpísať.
V ten deň som šla na školské WC a ticho som tam plakala, tak aby ma nikto nepočul.
Keď dospievajú, snažím sa im vysvetliť, prečo som nemohla byť pri nich. Vyrozprávam im, ako som žila, čím všetkým som prešla, ako som bojovala prežiť. Mlčky ma vypočujú, ale nič sa nemení.
Staršia povie, že ani nevie, či sa mi má poďakovať alebo hnevať, lebo už nič necíti.
Mladšia je otvorenejšia:
Ty si tu nebola. Neviem vymyslieť pocit, ktorý nie je.
Dnes mám 61. Moje dcéry so mnou hovoria, navštevujú ma počas sviatkov, objímu ma ale nevolajú ma mama. Som súčasťou ich života, ale nie tam, kde by som mala byť.
A hoci viem, že minulosť nezmením, stále to bolí. Bolí ma dívať sa, ako ich život plynie bezo mňa.
