Keď sa v rodine koná svadba, všetko začne vibrovať zvláštnou úzkosťou a radosťou, akoby v celom dome zazvonil zvon z Popradu až po Košice. Všetkých naplní búrlivý pocit očakávania a nervozity, ako keď sa varí kysnutý koláč a nikto nevie, či vykysne, alebo spľasne.
Z nejakého záhadného dôvodu ľudia vždy vidia len jednu stránku vecí, hoci všetko je v skutočnosti ako stará desaťcentová minca rub aj líc.
Nie, neverím, že manželstvo je vecou nešťastia. Len mnoho žien stále verí rozprávkam, že ozajstné šťastie prichádza až so svadbou a rodinou. Často mladé devy, ako Tamara alebo Ľubica, ani netušia, čo všetko svadba a všetko to “navždy” vlastne znamená.
Derú sa k oltáru, ako keď sa v noci všetky líšky v lese zrazu rozbehnú za jedným bažantom. Myslia si, že svadobný závoj ich prikryje ako perina a od tej chvíle všetko pôjde samo.
A teraz vám rozpoviem môj príbeh, snový a podivný ako sviatočný deň po celonočnej búrke. Kedysi som bola presvedčená, že ak sa vydám za Juraja z Brezna, ktorého som milovala, a narodí sa nám dievčatko Viktória, že budem najšťastnejšia bytosť v celom Slovansku.
Ale osud je ako lunapark v Levoči zatočí vami tam, kam nechcete. Zrazu prišlo manželstvo a s ním celé stádo problémov. Len čo som sa dozvedela o bábätku, nemala som ešte ani korunu uloženú na vlastný byt, nieto na nový život. V dnešných časoch je dieťa, ako by ste si kupovali druhé auto peniaze sa len kotúľajú von z peňaženky.
S Jurajom sme sa najprv tešili, ako keď padajú prvé vločky na Štrbské pleso. On podnikal vo vlastnej malej pekárni a ja som sedela na materskej, ale v hlave mi stále šumel vietor neistoty. Ani sa nezmieňujem o šetrení na byt vlastne, život na materskej bol samostatná dolina útrap. Naša dcéra Viktória stále plakáva, bola často chorá, ja som bola nevyspatá, nervy mi trepotali ako nitky v starom súkni. Niekedy som mala chuť vziať si batikovanú tašku a utekať na východný vlak do neznáma. Žena však pokoj do rodiny neprináša vždy, nie každá je vyšívaný obrúsok, čo drží stôl pohromade.
Keby mi toto niekto povedal skôr! Dcéra mala dva roky, keď Jurajovi skrachovala pekáreň všetko sa prevrátilo, z chlebov ostali len omrvinky. Juraj podľahol smútku, ako keby ho poliala studená Oravská voda, a že tam, kde ide zúfalstvo, ide skôr či neskôr aj fľaša borovičky. Mne nič iné nezostalo, len sa stať šéfkou vlastného osudu: dala som dcéru do škôlky, našla si dve práce ráno som rozdávala noviny po Žiline, večer prekladala dokumenty do slovenčiny. A on? Sníval pol dňa opitý ako dudok, zatiaľ čo ja som naťahovala dni ako šnúru na bielizeň.
Občas som mala chuť vykríknuť na celé sídlisko. Nebola by som mala problém, keby som bola sama peniaze, únava, hlava zvládla by som všetko. Sťaby som mala ešte jeden život vo vrecku.
Raz som sa bezradne obrátila na svokru, pani Bernardu, nech pohovorí so svojím synom, nech ho trochu preberie, nech ho aspoň pohladí slovom. Nie je typické pre chlapa zo Spiša, aby vyhodil peniaze do kanála a vzdal sa. Rozbalila som pred ňou svoj žiaľ ako starú výšivku priznala som, že už nevládzem, že som na konci s dychom.
Očakávala som objatie, krásne slová, trochu ľudskej podpory. Ale svokra mi uložila túto reč: “Vieš, Barica, nie si jediná, čo má ťažkosti. Ale žena musí vydržať. Je hanba, ak žena ukáže slabosť.”
“Žena je lepidlo domova. Tak keď chceš kričať, radšej si prikry ústa šatkou, a ak chceš plakať, zatvor oči a nedívaj sa na to. Osud je ako je, treba ho prijať a ťahať ďalej. Nežaluj sa!”
Priznám sa, jej slová mi preťali srdce ako studený nožík na strúhanie jabĺk.
Veď aj ona je žena a sama vie, čo je to niesť batoh starostí. Jej muž je taký istý lenivec, a predsa radšej mlčí, než aby pomohla. Ako dlho sa však dá trpieť? Život je len jeden a túži sa po ňom kráčať s radosťou po lúke kdesi pri Trenčíne. Prekážky prídu, ale nemusia nás zadusiť. Žena je predsa stvorená, aby bola milovaná a veselá jak jarný potok.
