Ako dieťa bol môj mladší brat vždy tým najobľúbenejším v očiach mamy a starej mamy. Obklopovali ho láskou, venovali mu pozornosť, zatiaľ čo ja som ostával v ústraní. Všetko najlepšie bolo jeho najlepšie hračky, cukríky, koláče, jahody, čo len chcel. Ja som bol často odsunutý bokom, nechávali ma upratovať po ňom, starať sa o jeho posteľ a pripravovať mu raňajky. Veľmi ma urážalo, že ma brali len ako jeho sluhu, že som neustále musel plniť jeho želania.
Tento vzorec správania ma veľmi trápil, najmä keď som vedel o minulosti mojej mamy, ktorú bývalý muž ponižoval až sa s ním rozviedla. A zrazu sama vychovávala podobného chlapca. Keď som sa pokúsil protestovať, vždy moje námietky rýchlo utíšili a nič sa nezmenilo. Dobre si spomínam na posledný rok na základnej škole, keď som sa intenzívne pripravoval na skúšky. Keď som sa učil, mama a stará mama mi volali stále dokola, nechám všetko tak a idem bratovi pripraviť jedlo. Váš brat je to najdôležitejšie, na neho musíš dávať pozor, hovorili, vždy uprednostňovali jeho potreby pred mojimi. Vďaka vytrvalosti vo vzdelaní som skúšky zvládol, ale záťaž bola obrovská.
Keď som sa pripravoval na prijímacie pohovory na univerzitu, stará mama dokonca spochybňovala význam vzdelania pre ženu. Nabádala ma, nech sa zameriam na vydaj, deti a domácnosť. Ja som sa však nevzdal a univerzitu som dokončil. Vtedy som už nevládal znášať tú ťarchu a rozhodol som sa odísť z domu. Mal som toho dosť, že som musel stále niesť zodpovednosť za svojho brata. Mama aj stará mama sa veľmi nahnevali, najmä keď stará mama musela skončiť s prácou a začať sa starať o vnuka.
Odísť z domu bolo ťažké rozhodnutie, ale nutné pre moju vlastnú pohodu a osobný rast. Vedel som, že si zaslúžim viac, než byť len sluhom, a bol som rozhodnutý vybudovať si život, kde bude moja hodnota uznávaná a rešpektovaná.
