Myslela som si, že takéto príbehy sú len niečo, čo sa dá čítať na internete. Ale aj ja som sa ocitla v jednom podobnom príbehu.
Mala som šesť rokov, keď nás otec opustil, mňa, mamu a moje dve mladšie dvojčaťa Vladimíru a Dušanu. Bez slova, bez rozlúčky, len tak v noci odišiel. Zostali sme samé, len my tri s mamou, čo sa nás snažila chrániť čo najviac, tvrdila mi, že tata je pracovne v Bratislave, že čoskoro sa vráti. Ale ja som vedela, že klame. Keď už nemalo zmysel zatĺkať pravdu, povedala: Otec už nie je súčasťou nášho života!
Detská hlava nedokázala pochopiť tie dospelácke komplikácie. Bola som naňho nahnevaná, snívala som o jeho návrate. Lenže nikdy sa to nestalo. Mama ostala s nami, nikdy si nenašla nového muža. Bolo pre ňu ťažké žiť rozvedená žena s troma dcérami na dedine pri Trenčíne. Kto by ju chcel? Roky plynuli. Teraz som už vydatá, mám deti, stále žijeme na dedine. Máme svoju malú farmu, aj jabloňový sad, možno ešte mladý, ale vynáša už pár eur.
Pred pár mesiacmi mi zavolal muž, ktorého som nepoznala. Tvrdil, že sa musíme stretnúť, vraj má záujem o jablká vo väčšom množstve. Súhlasila som obchod je obchod. Prišiel do sadu muž, plešatý, s bruškom. Usmial sa a podal mi kufrík. Otvorila som ho. V kufríku boli lacné sladkosti a plechovka instantnej kávy. V tej chvíli ma zaskočil. Povedal:
Som tvoj otec.
Nevedela som, čo povedať. Vychrlila som: Bol si niekedy vo väzení? Nie. Chceš aj tak kúpiť tie jablká? Nie. Tak sa maj. Maj sa…
Nechal ten kufrík na lavičke pod jabloňou. Dohonila som ho a vrátila mu tú lacnú kávu aj sladkosti. Zaujímalo ma, čo vôbec čakal. Upozornila som sestry, že sa môže objaviť. Mala som pravdu išiel za nimi s rovnakým kufríkom. Ako sa dá vrátiť po dvadsiatich štyroch rokoch len s plechovkou kávy? Povedz mi, ako?
