Estava na cozinha a beber café enquanto o filho do meu amigo via desenhos animados. Passados alguns minutos, ouviu-se um estrondo terrível.

Без категорії

Author Arco IrisReading 3 minViews 16Published by 01.04.2026

Lembro-me de um dia de folga que tive do trabalho, há muitos anos atrás. Estava ocupada a tratar da casa, limpando aqui e ali, quando de repente o telefone tocou. Era uma amiga, Rosalina, que mal apanhara fôlego me avisou que viria cá com o filho dela, João. Ainda tentei explicar que estava a arrumar a casa, mas parecia que não me escutava.

Em menos de dez minutos lá estavam os dois à minha porta. Não fiquei muito entusiasmada, para ser sincera, pois o pequeno João era conhecido por ser traquina e não parava quieto.

Fomos para a cozinha e tomámos uma bica enquanto o filho dela se entretinha a ver desenhos animados. Passados poucos minutos, ouvi um estrondo enorme. Corri para a sala e deparei-me com o aquário despedaçado, água a escorrer por todo o lado e os peixinhos espalhados pelo tapete.

Rosalina correu logo para ver se João estava bem, enquanto eu pegava num pano e tentava limpar a água antes que começasse a escorrer para o vizinho de baixo. Depois da confusão arrumada, ela anunciou logo que ia embora.

Perguntei-lhe Não me ajudas a levar o tapete à lavandaria? E ela respondeu – Não, o João está assustadíssimo, preciso de acalmá-lo.

Perguntei ao pequeno porque partiu o aquário. Disse-me que tinha feito um avião de papel e o lançou, tentando apanhá-lo. O mais insólito é que papel não era, afinal. João apontou para o móvel, explicando que dali tinha tirado a folha. Percebi que era o meu certificado de casamento.

Disse Rosalina – Ora, fazes outro, isso não é problema.

Pois claro, por que haveria de preocupar-me? Compro outro aquário, arranjo novo certificado e pago as obras do vizinho. E ainda a culpa era minha a minha amiga disse que nunca devia ter deixado um documento tão importante à vista.

Depois de saírem, fui ao apartamento de baixo confirmar se estava tudo em ordem. Limpei o resto e finalmente deitei-me, exausta. Mais tarde, já à noite, recebi uma mensagem de Rosalina a dizer que lhe devia dinheiro. Ela contou-me que foram ao psicólogo, pois o João estava muito abalado. Nem respondi, limitei-me a bloquear o contacto.

Додати коментар

Estava na cozinha a beber café enquanto o filho do meu amigo via desenhos animados. Passados alguns minutos, ouviu-se um estrondo terrível.

Voľba „A Fero je, ako vidím, statočne ženatý…“ – vzdychla Svetlana, sediac na lavičke v parčíku a zvierajúc v dlani papier s odporúčaním na zákrok. Spolubývajúce na internáte jej závideli, keď ju vídali v spoločnosti tmavovlasého, modrookého fešáka s dokonale oholenou tvárou – vraveli, že má šťastie na galantného džentlmena. Závidieť však napokon nebolo čo. Svetlana sa zachvela spomienkou na prvé a posledné stretnutie s Ferovou manželkou – tá si ju odchytila pred bránou fabriky, aby jej bez servítky vysvetlila, čo a ako. – Takže ty si tá Svetlana, však? – začala žena. – A vy ste kto? – preľaknuto sa spýtala Svetlana, neisto pod pohľadom vysokej, štíhlej blondíny so striebornosivými vlasmi. – Volám sa Oľga – manželka Fedora Mizinčáka. – Prosím? – Počuješ správne! – Ďalšia jednoduchá husička, – povedala Oľga pokojne, – koľko vás je, čo si myslíte, že ulovíte šťastie niekoho iného? – Čo si to dovoľujete? – Skôr by som sa spýtala: čo si to dovoľuješ TY? Ja som jeho žena a videla som ťa s mojím mužom. Namiesto toho, aby si sa hanbila a ospravedlnila, ešte tu vystrkuješ rožky… Ale to vedia len slušní ľudia, čo, ty očividne nebudeš ten prípad. Fedo mal takých ako ty… na prstoch rúk a nôh by som ich nespočítala. Spustila si sa so ženatým pánom, hanbi sa! Pre neho si len malé rozptýlenie, uži si a zabudni, tak to má on rád. Ani sa k nám nepleť. A máme dve dcéry, inak, chceš vidieť fotku? – Oľga jej pod nos strčila rodinnú fotku. – Tu! Dôkaz veľkej a čistej lásky. To sme boli v Poprade pred dvoma mesiacmi… – Čo odo mňa vlastne chcete? Starajte sa o svojho muža sama. – Aj budem, neboj. Nedávno nastúpil na fabriku, dobrý plat a hneď do našich životov vlezieš ty. Daj tomu pokoj dobrovoľne. Never jeho sľubom, Fedo sa rozvádzať nechystá. Je len otázka času, kým ťa pustí k vode. Koľko máš rokov? Tridsať? – Dvadsaťpäť! – urazene vyhŕkla Svetlana. – Presne tak. Ešte máš čas vydať sa, porodiť deti. Fera nechaj na pokoji. Viac Svetlana Oľgu počúvať nevydržala a ledva sa po vlastných odšuchtala preč od manželky svojho milého, ktorá jej v jedinej chvíli rozbila všetky ružové predstavy o budúcnosti. – Zradca… – šepla, so slzami v očiach, no nedovolila si na ulici ukázať slabosť. Nechcela, aby sa to po fabrike rozchyrovalo. Večer prišiel Fero s kyticou ako by sa nič nestalo – Svetlana ho s napuchnutými očami vyhodila. Prisahal, že s manželkou už dávno nič nemá, že sa rozvedú. Neverila mu. Dva týždne sa spamätávala. Fedo sa viac neukázal; len vždy odvracal zrak, keď sa stretli. Ale smola nechodí sama… Za ranné nevoľnosti a závrate vinila nervy, no čoskoro sa dozvedela krutý ortieľ: „Šesť týždňov…“ Stať sa slobodnou mamičkou – tej predstavy sa Svetla zľakla. Mala pocit, že všetci vedia a súdiac ju, lebo naletela mužovi, ktorého vlastne ani nepoznala. Fedi nespoznala pravdu hneď – čo mala robiť, pýtať si občiansky na prvom rande? Prsteň na Fedorovej ruke nebol. Až neskôr si uvedomila, ako ju zmiatlo, keď trval na utajení ich „vzťahu“ v práci. Bol podvodník a kvôli jej nevedomosti jej nebolo o nič ľahšie; navyše sa začali šíriť klebety o výstupe Oľgy pred fabrikou. – Som tehotná. – povedala mu na obednej pauze. – Zaplatím, len to daj preč. – zamrmlal Fedo. Na druhý deň podal výpoveď a zmizol z jej života. Svetlana vedela, že nesmie otáľať… Napriek varovaniam lekárky si vzala odporúčanie na „zákrok“. A tak sedí na lavičke a zviera papier, akoby mala stratiť poslednú oporu… – Súrne niekam idete? – prihovoril sa jej mladík v obleku s pugetom bordových chryzantém, celkom nečakane si prisadol k nej na lavičku. – Čo? – pozrela naňho ubitými očami. – Hodinky vám idú napred. – zasmial sa, ukazujúc na jej hodinky. – Vždy idú o desať minút dopredu… Už ich neviem nastaviť. – Krásne počasie, však? Skutočné babie leto. Mama mi vždy hovorí, že práve v takéto teplé dni spravila v živote dobré rozhodnutie a nikdy to neoľutovala. Máte aj vy v živote takú chvíľu? – rozrozprával sa cudzí chalan, spadol jej do života ako blesk z jasného neba. – Moja mama je úžasná! – ukázal palec. – Jej vďačím za všetko. – A otec? – vyhŕklo Svetlane. – O ňom sa u nás nehovorí. Viem, že mame to nie je príjemné… Ale nevadí. Vraciam sa zo skúšobného pohovoru. Vybrali mňa spomedzi desiatich uchádzačov do špičkovej firmy, a to nemám ani prax. Ťažko tomu uveriť… Prvú výplatu miniem na dovolenku pre maminku – pri mori ešte nikdy nebola. Vy ste boli? – Nie. – zahľadela sa Svetlana na jeho hrdý bordový kravát. Chalan žiaril od šťastia. – Dar od mamy – pochválil láskyplne, až sa jej pohľad roztopil. – Asi vás už nudím… No tak veľmi som sa chcel s niekým o radosť podeliť, vy ste smutná… Myslel som, že potrebujete spoločnosť. Svetlana len zavrtela hlavou – bol jej zvláštne blízky. Vyrušil jej tmavé myšlienky; jeho láska k mame bola úprimná a dojímavá. „Taká verná láska! – pomyslela si, – Šťastná je jeho mama… Keby som mala takého syna ja…“ – Tak už idem. Mamka čaká! Nedajte sa pohnáňať časom! – zasmial sa ešte. – Prosím? – Myslím vaše hodinky… – Aha. – usmiala sa jemne. Keď zmizol za rohom, Svetlana vytiahla odporúčanie, ktoré pred chvíľou tak kŕčovito zvierala… Roztrhala ho na kúsočky. Ešte dlho sedela v žiari jesenného slnka a dýchala vôňu listov. Na duši jej zostalo ľahko a teplo po tom cudzincovi, ktorý sa tak podobal niekomu blízkemu. Nie je sama. Tá pani vychovala syna sama, dokázala to. Škoda, že sa nespýtala na meno… Ale to už nie je podstatné. Vybrala si. *** O dvadsaťtri rokov neskôr… – Mami, meškám! – stál pred zrkadlom Stanko; mama mu dôsledne uťahovala nový bordový kravát na dôležitý pracovný pohovor. – Možno to ani nemá cenu… – Je to pre šťastie, verte mi, všetko bude dobré. Určite ťa zoberú… No, teraz si fešák! – usmialal sa Svetlana, odstúpila obdivovať syna. – Som nervózny, čo ak… – To je tvoje miesto. Neboj sa, odpovedz jasne a nezabudni sa usmiať. Si neodolateľný. – Dobre, mami – Stanko dal mame bozk na líce a vybehol von. Svetlana ho sledovala z okna – jej milovaný syn vykračoval ku zastávke. A vtom ju akoby bodlo elektrinou… Kde toto už videla? Ten mladík v parčíku, pred viac než dvadsiatimi rokmi… Stanko v obleku jej ho teraz tak pripomenul… Roky na tú chvíľu zabudla, a predsa… V pamäti náhle ožil zabudnutý okamih. Naozaj jej vtedy osud dovolil nahliadnuť na syna, ktorého chcela vzdať (aké kruté slovo), poslal signál, aby si vybrala správne a nasmeroval jej život? Prečo vtedy neprehodila viac slov, keď boli skoro rovesníci, prečo sa nespýtala na jeho maminku? Ale veď už to vlastne nie je dôležité… Všetko dopadlo úžasne… Poobede sa Stanko vrátil s obrovskou kyticou bordových chryzantém, ladiacou ku kraváte – a oznámil mame, že ho prijali. A ešte sľúbil, že ju vezme k moru. Nikdy tam predsa nebola. Nadišiel čas, keď sa postará on o milovanú mamu – pre ňu by aj hory preniesol, rieku obrátil späť. Takého syna má Svetlana. A hoc boli roky ťažké, vždy jej bolo ľahšie, keď sa k nemu túlila. Všetko zvládli, prekonali, nevzdali to. Svetlana nikdy, ani na sekundu, neľutovala, že porodila. Vybrala si správne. Tak to má byť!