Dnes si píšem do denníka jeden z tých zážitkov, ktoré ma v živote naučili viac, než by som čakal. Všetko sa to začalo jedným profilom na zoznamke. Volal sa Štefan Hruška. Podľa fotografií celkom obyčajný muž okolo tridsiatky, upravený, nič vyzývavé. V popise mal veľa rečí o sebazdokonaľovaní, osobnostnom raste a hľadaní skutočnej, živej duše. Už tu mi zvonil varovný zvonček skúsenosti ma naučili, že keď muž veľa filozofuje o tom, aká má byť pravá žena, často len hľadá pohodlné riešenie, kde od ženy nič nechce, nič neočakáva a sám nemusí veľa investovať.
S Štefanom sme si písali zopár dní. Choval sa slušne, ale občas presiakli zvláštne poznámky. Najviac o tom, ako sú dnešné ženy podľa jeho názoru rozmaznané peniazmi.
Všetky túžia len po reštikách, dovolenkách na Kanárskych ostrovoch a najnovších mobiloch, napísal. Nikto už nevníma dušu, len chodenie a rozprávanie nezaujíma.
Ako slušný človek, prikyvoval som aspoň v hlave a snažil sa prehodiť tému. Každý máme svoje jazvy, možno ho bývalá nechala bez domova či bez ilúzií, kto vie. Nechcel som ho hneď odsúdiť.
Potom prišla jeho ponuka na stretnutie. Problém bol, že vonku zúrila pravá zima. Reálne mínus dvadsať, na pocit určite viac, vietor, sneženie. Meteorológovia hlásili oranžový stupeň nebezpečenstva, SMS správy doporučovali nevychádzať, ak to nie je nutné.
Poďme sa stretnúť v parku, píše Štefan. Prejdeme sa, vydýchneme si, spoznáme sa bez zbytočností.
Štefan, vonku je mínus dvadsať, za desať minút z nás budú ľadové sochy, čo keby sme dali kávu v kaviarni?
Odpoveď prišla hneď.
Do kaviarní nechodím, tam sedia len zlatokopky čakajúce, že ich niekto pohostí. Ja hľadám životnú partnerku, ktorá pôjde so mnou všade do ohňa, vody aj mrazu. Ak je pre teba zásadné, aby som minul na teba dvesto eur, nie sme jeden pre druhého.
Zvíťazila vo mne zvedavosť. Chcel som toho bojovníka za čisté vzťahy vidieť na vlastné oči, keď pre neho šálka kávy je znak finančného otroctva.
Dobre, napísal som. Park, hlavný vchod o 19:00.
Príprava si vyžiadala čas. Zo skrine som vytiahol termoprádlo, hrubý sveter, a na záver poriadnu lyžiarsku kombinézu. Na nohy som dal zimné topánky s vlnou a na hlavu klasickú slovenskú baranicu.
V zrkadle som videl človeka pripraveného prezimovať v arktickom prostredí.
Tak, Štefan, drž sa, žmurkol som na seba a vykročil do ľadovej noci.
Presne o 19:00 som bol pri parku. Mráz sa mi zahryzol do líc jediné, čo zostalo odhalené. Sneh škrípal pod nohami, široko-ďaleko ani noha: normálni ľudia (a aj tie zlatokopky) zvolili teplo.
Pri vchode stál Štefan. Oblečený len v jesennom kabáte. Prešľapoval, podupával a snažil sa ohriať ruky. Nos už mal farbu dozretej slivky, uši až červené.
Prišiel som k nemu.
Servus, pozdravil som tlmeným hlasom spod šálu.
Premeral si ma pohľadom, zrejme čakal štíhlu vílu v silonkách, ktorá sa bude triasť a on bude mať pocit hrdinu. Namiesto toho stál pred ním človek na expedíciu do Tatier.
Ahoj, klapal zubami. Ty si fakt pripravený.
Veď si chcel partnerku do mrazu, nie? Povedal si, že aj do ohňa aj do vody, tak som začal chladom. Poďme sa prejsť a dýchať vzduch.
15 minút slávy
Vybrali sme sa alejou. Táto prechádzka určite patrí medzi najpodivnejšie rande môjho života.
Ako ti vyhovuje počasie? spýtal som sa spoločensky.
Osviežuje, vypotil zo seba. Tvár mu už ledva fungovala, hýbali sa len pery, ktoré rýchlo modrali. Milujem zimu, skúša ľudí na odolnosť.
Súhlasím, prikývol som. A k tým zlatokopkám povedz podrobne svoju teóriu, prečo je káva symbol predajnosti?
Rozprávať mu bolo evidentne nepríjemné mráz rezal hrdlo , ale presvedčenie si žiadalo obete.
Lebo hlas sa mu chvel, vzťah by mal byť o záujme jeden o druhého, nie o peňaženke. Ak žena nevie len tak prejsť sa a hneď zháňa stravu, je spotrebiteľka.
A čo ak žena len nechce chytiť zápal pľúc? spýtal som sa a narovnal si kapucňu.
To sú výhovorky, ohradil sa a hlasno zasmrkal. Kto chce, nájde spôsob proste sa treba lepšie obliecť.
Nuž, ja som sa obliekol, rozpažil som ruky, ukazujúc objemný výzor. Ale ty, zdá sa, nie veľmi. Naozaj ti nie je zima?
Mám sa fajn! odsekol, hoci sa triasol úplne zjavne.
Prešlo desať minút, vyšli sme na hlavnú plochu v parku. Tam stála zatvorená kaviareň. Štefan na ňu pozrel s výrazom tragického hrdinu.
Poďme sa radšej vrátiť, navrhol. Vietor sa zosilnil.
No jasné! povedal som veselo. Veď sme len začali. Chcel si spoznať dušu, tak poďme na literatúru. Máš rád Jacka Londona? Jeho poviedka Zapáliť oheň chlap tam zmrazil, lebo podcenil mráz.
Jeho pohľad bol anti-duchovný.
Počúvaj, musím ísť, prerušil ma. Náhle mám povinnosti, súrne.
Aké povinnosti? Veď sme plánovali večer.
Pracovné. Spomenul som si, že musím poslať výkaz.
O ôsmej večer, v piatok?
Áno! skoro zakričal.
Rýchlo sa otočil a takmer bežal k východu. Ja som šiel pomalšie za ním, vychutnával si moment môj survivor vydržal presne pätnásť minút.
Pri vchode do metra sa ani nepozdravil jednoducho zmizol v teple podzemia. Dúfam, že tam okrem prstov odmrazoval aj svoje presvedčenia. Asi však nie.
Doma som si uvaril horúci čaj, zmazal Štefanovu konverzáciu a necítil ľútosť za strateným časom. Tých pätnásť minút mi dalo skvelý imunizačný zážitok proti pocitu viny a pripomienku, že sebaúcta nie je len ženská záležitosť každý má právo na svoje pohodlie a hranice.






