Naklonil sa k starej sučke. Ona naňho pozrela pohľadom, v ktorom bola úplná rezignácia, a potom odvrátila hlavu. Veriť prestala už dávno. Príliš dobre vedela, čo sú ľudia zač…
Na sídlisku im hovorili jednoducho psia svorka. Ale Miroslav, ktorý býval v jednom z panelákov, vždy každému vysvetľoval: To nie je žiadna banda. To je päť psov, ktorí držia spolu, lebo inak by sa v uliciach neudržali.
Vodkyňou bola stará nemecká ovčiarka, určite kedysi domáca. Zrejme ju niekto nechal a odsťahoval sa, ani sa neobzrel. Ona držala ostatných pokope, chránila ich, viedla, nedovolila, aby sa celkom rozpadli bola ich mama.
Miroslav im každý deň nosil jedlo. Ráno, keď šiel do práce, aj večer, keď sa vracal domov. Vždy, keď sa ukázal, päť chvostov okamžite začalo vĺniť jeden zatočený, druhý len tak ledabolo visiaci. Radosti v ich očiach bolo až tak veľa, až mu z toho stiahlo hrdlo. Skákali okolo neho, strkali mu studené ňufáky do rúk, oblizovali prsty. V ich pohľadoch bolo všetko vďačnosť, dôvera, nádej.
Na čo taký pes vlastne môže dúfať, keď ho už raz nechali umrieť na ulici? A predsa v nich tá iskra ostala. Verili. Milovali. Preto Miroslav nikdy neprišiel s prázdnymi rukami čakali na neho. A vždy sa dočkali.
Ale v to ráno pribehli k jeho nohám len štyria. Skúľali, úzkostlivo hľadeli smerom na opačný koniec ulice, žalostne kreslili kruhy okolo seba. Miroslav hneď vedel zlé správy.
So smutným povzdychom zavolal do práce, že dnes príde neskôr.
Na samom okraji sídliska, v Petržalke na jednej tichej ulici pod kríkmi, ležala stará ovčiarka. Zrazilo ju auto. Tam je neprehľadná zákruta a šoféri tam často lietajú, akoby ich nič nezastaví. Tentoraz nemala šťastie.
Štyri ostatné psíky kvílili, upierali na Miroslava oči bol pre nich ten jediný, ktorému ešte mohli veriť.
Prikľakol si k ovčiarke. V očiach mala slzy. Pozrela naňho, akoby jej bolo všetko jasné, otočila tvár preč. Nádej v nej dávno vyhasla, ľudí už dávno prekukla. Jediné, čo ju ešte trápilo, bolo čo bude s tou jej štvoricou, za ktorú cítila zodpovednosť.
Vieš čo, bolí to? spýtal sa Miroslav potichu a natiahol ruku po mobile.
Vytelefonoval si voľno, potom si priviezol auto až k nej a veľmi opatrne preniesol sučku na zadné sedadlo. Zvyšné štyri psíky radostne poskakovali okolo, akoby vopred ďakovali.
Na veterinárnej klinike ju prezrel lekár, a vzdychol si:
Najlepšie by bolo uspať ju. Príliš veľa zlomenín. Nádej na uzdravenie je malá, operácia by bola veľmi drahá možno aj za osemsto eur…
Ale šanca je? skočil mu Miroslav do reči.
Šanca býva vždy, priznal veterinár. Ale bude trpieť. Má to zmysel?
Má, povedal Miroslav bez váhania. Pre mňa určite. Tým pádom aj pre ňu. A ešte čakajú na ňu štyri psíky. Ako by som sa mohol pozrieť im do očí?
Doktor sa naňho uprene pozrel, potom prikývol:
Tak ideme na to.
O týždeň si šiel Miroslav po ovčiarku na kliniku. Celý ten čas čakali všetky štyri pod jeho oknami. Ich šťastné videnie sa bolo také hlasné, že aj stará ovčiarka začala vrtieť chvostom a chcela sa okamžite postaviť a oblizovať svoju partiu.
Odniesol ju do bytu, a potom vyšiel za štvoricou a mal prednes ako pri vážnom prehovere. Vysvetľoval im, že byť doma a byť rodina znamená zodpovednosť. A že už nemôžu robiť všetko, na čo boli na ulici zvyknuté.
Psíky sedeli a pozorne počúvali. Miroslav sa odrazu uprostred reči usmial:
No čo, čo čakáme? Poďte dnu!
A otvoril bránu dokorán.
Ovčiarka sa zotavovala oveľa rýchlejšie, než vet predpokladal. Stále sa pokúšala postaviť a ísť za parťáčkami, ale Miroslav na ňu dával veľký pozor, aby si neublížila. Ako jej kosti zrastali, dostala nový špeciálny obojok malý zlatistý so zvončekom.
Teraz chodíva Miroslav do práce skôr. Kráča dlhým tichým chodníkom, vedie na vodítku päť psíkov: štyroch malých vtipných s kučeravými chvostíkmi a jednu veľkú starú ovčiarku v zlatom obojku so zvončekom.
A keby si videl, ako sa rozkukávajú na všetky strany. Majú domov. Ona má obojok. A ide hrdá, so vztýčenou hlavou.
To by si nepochopil, ak si nikdy nemal taký obojok so zvončekom. Ale každý pes vie: tak kráča tá, ktorú si každý váži.
Tak chodia Miroslav, ktorý neodišiel len tak, a päť psov, ktorí si napriek sklamaniu nikdy neprestali veriť a dúfať a milovať.
Kráčajú spolu a tešia sa. Z čoho vlastne? Možno jeden z druhého. Možno zo slnka. A možno z toho, že tu ešte existuje láska.
A keď sa pozrieš do ich očí, pochopíš: pokým je na svete taký pohľad, svet je v poriadku.
