Minulý rok mi zavolala stará kamarátka, Zuzana Nováková, a veľmi ma prosila, aby som na týždeň ubytoval jej najlepších priateľov u mňa doma. Rozhodli sa oddýchnuť si pri jazere v našej dedine, nedaleko Žiliny. Pripadalo mi zvláštne odmietnuť, tak som nakoniec súhlasil, ale hneď som im vysvetlil:
Je hlavná sezóna, takže nemôžem dať izbu zadarmo. Ale na druhej strane mi nie je príjemné pýtať peniaze od vašich priateľov.
Na to mi Zuzana povedala: Neboj sa, zaplatia. O peniaze nejde, len sa boja, že narazia na podvodníkov takých, čo zoberú peniaze dopredu a potom nechcú pustiť hostí do izby, alebo im vyhodia veci v polovici dovolenky.
No, naletel som. Keby som vtedy tušil, koľko ma táto dovolenka bude stáť, nikdy by som nesúhlasil.
Cítil som isté rozpaky, preto som im dal peknú zľavu. Dostali izbu za polovicu ceny 200 eur za týždeň.
Prvý deň prišiel! Miesto sľubovanej rodiny dorazila tínedžerka, Mirka, a desaťročný chlapec, Martin. S nimi kamarátka Janka. Bolo to komplikované, boli síce kamaráti, ale necítili sa v trojlôžkovej izbe práve najpohodlnejšie.
Privítal som ich srdečne. Navaril som večeru bryndzové halušky s domácimi klobáskami. Po jedle som im ukázal tie najkrajšie zákutia našej dediny. Poprial som im peknú dovolenku a šiel som za svojimi povinnosťami.
Druhý deň sa stalo niečo nečakané Martin strieľal z vodnej pištole, priamo do zapnutého televízora. Rodičia boli v izbe, ale to ho nezastavilo. Ospravedlnili sa a sľúbili, že zaplatia opravu televízora ten dodnes čaká na majstra. Dal som im nový televízor z vedľajšej izby. Čo budú robiť večer?
Potom Janka spálila rýchlovarnú kanvicu. Zabudla naliať vodu.
A keď začali presúvať nábytok, aby lepšie vyhovoval ich potrebám (Izba je príliš malá!), zlomili sa dve nohy jedna na nočnom stolíku, druhá na stole. Im to prišlo vtipné Haha, máte tu toho dosť! Stôl zalepíme páskou a bude dobre. Pod stolík dáme poleno, to nie je žiadny problém.
Vrchol bol hlučný večierok, ktorý skončil až o druhej v noci. Kričali a smiali sa, vonku bolo počuť spev. Keď som ich požiadal o jedenástej, aby stíšili hudbu, odvrkli: Oddychuj, za vaše peniaze! Súhlasili, zvuk stíšili až po ďalšej poznámke.
Nemalo zmysel sa s opitými hádať, tak som počkal do rána. Na druhý deň som mal úprimný rozhovor s párom. Vysvetlil som im, že takéto správanie je neprijateľné. Nie sú tu sami máme ďalších hostí. Tiež som ich poprosil, aby si dávali viac pozor na spotrebiče.
Kamarátky iba pokrčili ramenami, mrzuto poznamenali: Veď sme zaplatili. Nahneval som sa: Ďakujem, že ste sem prišli ako priatelia mojej kamarátky, inak by ste tu už neboli!
Po týchto slovách začali byť o niečo skromnejší a už nič ďalšie nerozbili. Ale priateľstvo sa tým skončilo.
Prestali sme sa spolu baviť. Nevzíšlo to však tomu, aby si s úsmevom odniesli darčeky a suveníry, ktoré som pre nich pripravoval, a tiež pre našu spoločnú kamarátku Zuzanu. Popritom z izby zmizli dve veľké uteráky a jedny plátěné obliečky.
Musím povedať boli to najlepší priatelia mojej kamarátky. Zuzana a ja sme sa poznali už od strednej školy, až kým sa neodsťahovala do Bratislavy. Vždy opisovala svojich priateľov ako slušných a milých ľudí. Keby ním naozaj boli, mohli tu dovolenkovať každý rok.
Tak to malo byť. Zuzana dlho mlčala, ale raz mi v rozhovore povedala: Vravel, že si bol na nich stále nepríjemný, že kazíš atmosféru. A to aj napriek tomu, že zaplatili kopec peňazí!
Je mi ľúto, ale za tie peniaze nekúpim ani nový televízor, kanvicu, stôl, nočný stolík, obliečky a uteráky. Navyše pridá k tomu nervy a nespokojnosť ďalších hostí, čo škodí dobrej povesti budúci rok sa tu možno objaví menej turistov.
No nabral som cennú skúsenosť a dnes už viem, že niekedy je lepšie jednoducho povedať nie.
