Quando entrei no elevador do nosso prédio, lá dentro já estava uma mulher que segurava as chaves do meu apartamento.

Quando entrei no elevador do nosso prédio em Lisboa, já estava lá uma mulher que segurava as chaves do meu apartamento.
Primeiro pensei que estava a fazer confusão.
Mas não.
O porta-chaves era o mesmo um pequeno coração azul que a minha irmã, Leonor, me tinha dado há alguns anos.
A mulher devia ter uns quarenta e poucos anos, cabelo curto e escuro e uma mala rígida ao ombro. Parecia tranquila, como se fosse normal estar ali.
O elevador começou a subir.
O meu coração batia com força.
Desculpe disse eu. Essas chaves onde as arranjou?
A mulher olhou para mim.
Depois para as chaves.
Depois novamente para mim.
E você, quem é?
A pergunta deixou-me sem palavras.
Eu moro no apartamento 12.
Ela ficou imóvel por um instante.
Depois respondeu, em voz baixa:
Isso é estranho.
Porquê?
Porque eu também.
O elevador parou no sexto andar, mas ninguém saiu.
Lá dentro, reinava o silêncio.
Moro lá há quatro anos expliquei.
A mulher apertou as chaves na mão.
Eu tenho um contrato desde o mês passado.
Olhei para ela.
Que contrato?
Ela abriu a mala e tirou uma pasta.
Dentro havia uma cópia de contrato de arrendamento.
O endereço era o meu.
Apartamento 12.
Ficámos em silêncio.
Quem lhe alugou o apartamento? perguntei.
O proprietário.
Quem?
Miguel.
Senti o estômago apertar-se.
Miguel era o meu primo.
Ele sempre me disse que podia ficar no apartamento até voltar do estrangeiro.
Ele é o dono murmurei.
A mulher assentiu.
Sim. E garantiu-me que o apartamento estava vazio.
O elevador chegou ao nosso andar.
As portas abriram.
Nenhuma de nós se mexeu.
Depois ela disse:
Talvez seja apenas um engano.
Talvez.
Saímos para o corredor.
A porta do apartamento 12 estava mesmo à nossa frente.
A mulher levantou as chaves.
Eu também.
Ambas eram iguais.
O silêncio tornou-se estranho.
Às vezes o pior não é alguém mentir-te.
É perceberes que talvez nunca soubeste toda a verdade.
Olhei para a mulher.
Abrimos?
Ela suspirou.
Vamos.
Digam-me sinceramente
Se descobrissem que alguém entregou a vossa casa a outra pessoa, tentariam saber a verdade calmamente ou explodiam logo?

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

4 + 16 =

Quando entrei no elevador do nosso prédio, lá dentro já estava uma mulher que segurava as chaves do meu apartamento.
No, aká namyslená sa z tej našej Nasti stala! Veru sa hovorí, že peniaze pokazia človeka! – Ja som nechápala, o čo ide a čím som tých ľudí tak urazila. Kedysi som mala krásne manželstvo – muž a dve deti. No jedného dňa sa všetko rozsypalo. Môj milovaný cestoval z práce a mal autonehodu. Myslela som, že to neprežijem, ale mama mi dodala silu – kvôli deťom sa musím držať. A tak som sa vzchopila, začala tvrdo pracovať a keď deti vyrástli, vybrala som sa za zárobkom do zahraničia. Musela som ich postaviť na nohy, lebo žiadnu podporu som nemala. Najskôr som sa ocitla v Poľsku, potom v Anglicku. Vystriedala som veľa roboty, kým som začala poriadne zarábať. Deťom som posielala peniaze každý mesiac, neskôr som im kúpila byt, u seba urobila peknú rekonštrukciu. Bola som na seba hrdá. Už som plánovala návrat domov, ale pred rokom sa mi život zmenil, spoznala som muža. Je to tiež Slovák, no žije v Anglicku už 20 rokov. Začali sme sa stretávať, cítila som, že by z toho mohlo niečo byť. Ale pochybnosti ma trápili. Artur nemohol ísť naspäť na Slovensko, ja som túžila domov. Teraz som konečne prišla. Najskôr som bola pri deťoch, potom u rodičov. No k svokrovcom som sa akosi nemohla dostať – plno vybavovačiek. Raz prišla kamarátka, predavačka, na návštevu a prezradila mi: – Tvoja svokra je na teba veľmi nahnevaná! – Odkiaľ to vieš? – Počula som ju, keď sa rozprávala s ďalšou známou. Vraj si namyslená a peniaze ťa nadobro zmenili. A že si im vôbec finančne nepomohla. To ma veľmi zabolelo. Sama som vychovávala dve deti, robila som maximum. Svokrovcom som už naozaj nemohla dávať peniaze, musela som myslieť aj na seba, chápete? Po tých rečiach sa mi k svokrovcom viac nechcelo. Ale prekonala som sa, nakúpila som potraviny a šla som tam. Najskôr bolo všetko v poriadku, ale myšlienky na ten rozhovor ma stále bolela. Nakoniec som povedala: – Viete, nemala som vôbec ľahký život. Všetko som robila pre deti, lebo nikoho som nemala, kto by mi pomohol. – Aj my sme ostali bez opory. Každý má deti, čo pomáhajú rodičom, my sme sami. Tiež sme siroty! Ty by si sa mala vrátiť a starať sa o nás. Svokra mi to vyčítala, cítila som hanbu. Ani som neprezradila, že v Anglicku mám partnera. Odchádzala som smutná. Teraz neviem, čo robiť. Mám naozaj povinnosť pomáhať rodičom zosnulého muža? Už to nezvládam!