Vieš čo, chcem ti porozprávať náš rodinný príbeh, ktorý by si mohla počuť aj pri káve, tak počúvaj. Moja mama, Mirka, a otec, Peter, nemali roky deti, hoci veľmi túžili byť rodičmi. Lekári len krčili ramenami, vôbec netušili, kde je problém. Mama sa nakoniec vzdala nádeje a zmierila sa s tým, že bude bezdetná. Otec sa s tým špeciálne nezaťažoval vždy hovorieval: Nevadí, nič sa nedeje. Vyzeralo to, že deti mu nikdy nechýbali.
Ale mama, aj keď bola úplne skleslá, stále prosila Boha, aby jej dal aspoň jedno dieťa. Či to bol zázrak, alebo len šťastná náhoda, v 38 rokoch som sa narodila ja. Dostala som meno Hedviga typické slovenské meno, ktoré má v rodine tradíciu.
Mama bola neskutočne šťastná, ale otec už vtedy strácal záujem a bol nervózny, ak som ako bábätko v noci plakávala. O rok na to sa narodili moji dvojití bratia Ondrej a Štefan. Mama vďačne ďakovala Bohu, že sa konečne stala tou najšťastnejšou mamou. No otec? Ten deti vôbec nebral ako požehnanie, skôr ich ignoroval a rozhodne mal s nami iné plány.
Peter navrhol, aby predali byt, lebo potrebujú väčší. Mama mu verila. Mali predať ich malý byt v Bratislave za 90 000 eur a kúpiť veľký, časť dať ako hypotéku. Lenže, v momente, keď dostal peniaze, otec zmizol už viac sme o ňom nepočuli.
Tak ostala mama sama s tromi deťmi a bez bývania. Kam mala ísť? Presťahovala sa k svojim rodičom do Nitry. A tam sme žili všetci piati my traja a babka s dedkom v dvoch izbách. Mama po tom všetkom už neverila v žiadne vzťahy, mužov mala plné zuby a musela tvrdo makať, aby nás všetkých uživila a obliekla. Ver mi, to bola celkom sranda, keď sa tlačí päť ľudí v malom byte.
Takto sme žili pár rokov potom zomrela babka a časom aj dedko. Ostali sme sami, a bolo trochu viac miesta, ale stále to bolo náročné.
Jedného letného dňa nás mama vzala do parku v Nitre. Na ihrisku stretla pána v jej veku volal sa Ľuboš. Snažil sa s ňou zoznamovať, ale ona ho stále odmietala. Chodili sme do toho parku celkom často, kým mu nakoniec predsa dala svoje číslo. Začali sa stretávať, chodili spolu von a postupne sa do Ľuboša zaľúbila.
Dve mesiace od ich zoznámenia sme sa presťahovali do veľkého trojizbového bytu Ľuboš nás prichýlil a stal sa naším nevlastným otcom. To, že sa nám odrazu začala krásna a šťastná časť detstva, je slabé slovo Ľuboš sa stal naším skutočným tatkom, bol pri všetkých našich výhrach a aj prehrách, vždy nám pomáhal.
Dnes sme dospelí a Ľuboša voláme tatko. Takže žena s deťmi nikdy nie je len záťaž. Šanca na šťastie vždy existuje. Náš biologický otec od nás utiekol, ale nevlastný otec sa ukázal ako skutočný chlap a daroval nám normálny a veľmi pekný život.
