Dnes večer, keď som sa vrátil z obchodu, sedel na lavičke pred naším panelákom muž, ktorého som nikdy predtým nevidel. V rukách držal starú hnedú obálku, jeho pohľad sa okamžite stretol s mojím, akoby ma už dlho očakával.
Ste Jarmila? spýtal sa, keď som sa priblížil.
Zastal som. Nákupné tašky mi jemne udreli o koleno. Áno… prečo? odpovedal som opatrne.
Muž sa pomaly postavil. Bol asi päťdesiatnik, s šedinami vo vlasoch a unavenými očami, ktoré akoby zažili viac, než je zvykom.
Hľadám vás už dva dni, povedal.
V hrdle sa mi zovrelo, cítil som napätie. Prečo?
Podal mi obálku. Toto patrí vám.
Obálka bola ťažká. Opatrne som ju otvoril a vo vnútri bola stará fotografia. Na nej som bol… oveľa mladší, možno na prahu dvadsiatky. Stál som na autobusovej zastávke na Račianskej, v rukách som držal knihu a na pleci mal batoh. Ten deň som si pamätal bolo to pred dvadsiatimi rokmi, keď som ešte študoval.
Ako ste sa k tomu dostali? opýtal som sa, keď som sa spamätal.
Muž sa usmial smutne. Od môjho brata.
V žalúdku mi stislo. Ja nemám brata.
Nie… nie vášho, pokrútil hlavou a ukázal na fotku. Môj brat vás fotil.
Posadil som sa na lavičku, lebo sa mi roztočil svet.
Prečo?
Pretože vás bol vtedy zamilovaný, prehovoril potichu.
Nastalo ticho. Z Hlavného námestia prúdil tlmený zvuk áut a z diaľky štekal pes.
Nikdy som ho nevidel, šepol som.
Videli ste ho.
Kedy?
Muž si prisadol. Každé ráno stál na tej istej zastávke.
Snažil som sa spomenúť si. Chladné rána, ľudia s kávami v ruke, autobusy bratislavskej MHD. Bol tam muž v tmavej bunde a s fotoaparátom? spýtal sa.
A vtedy mi to došlo. Muž, ktorý vždy postával trochu bokom, niekedy čítal Nový čas, občas len pozoroval ruch.
Áno… zašepkal som.
Muž prikývol. To bol on.
Pozrel som sa znovu na fotku.
Prečo mi to dávate až teraz?
Odmlčal sa. Pretože môj brat minulý týždeň zomrel.
Fotku som stisol v rukách. A toto po sebe nechal?
Áno, potichu povedal. Zo starej obálky vytiahol ešte malú papierovú lístočku.
Oprel som si nákupné tašky o lavičku a rozložil lístok. Písmo bolo úhľadné, písané bledou tuhou: Ak ju niekedy nájdeš, povedz jej, že bola najkrajším, čo som každé ráno vídal.
Pocítil som zvláštny tlak v hrudi, oči mi zaslzili. Človek niekedy kráča okolo ľudí, ktorí mu prejdú životom a nevie o tom. Nepamätá si ich. Ale niekomu zanechá spomienku.
Pozrel som sa na muža vedľa seba. Prečo mi nikdy neprehovoril?
Smutne sa usmial. Myslel si, že ste príliš šťastná nechcel vás rušiť.
Znovu nastalo ticho. Držal som fotku, snažil som sa vybaviť jeho tvár no nemohol som.
Niekedy je najpodivnejším pocitom zistenie, že ste niekomu spomienkou, bez toho, aby ste o tom vôbec tušili.
Ak mám povedať otvorene, dnes som si uvedomil, že by som radšej vedel, ak niekto na mňa myslí hoci len potichu, z diaľky. Aspoň by som si v živote viac všímal tých, ktorých míňam.
